Hokej som začal vnímať začiatkom sedemdesiatych rokov, matne si napríklad spomínam na niektoré Nedomanského góly ešte pred jeho emigráciou. Ale naozaj ma to začalo baviť okolo roku 1976, keď sme sa stali v Katoviciach majstrami sveta, a potom o rok vo Viedni znovu. Najviac ma vtedy tešilo, že 18-ročný chlapec z bratislavských dvorov, istý Peter Šťastný, bol medzi majstrami tiež, a vôbec nie do počtu. Tie dvory a ten chlapec spôsobili, že hokej je dodnes mojou srdcovkou.
Dvory tým, že sme na nich ustavične – celú jeseň, zimu a jar – hrali práve hokej, a boli to vždy najkrajšie chvíle každého dňa. Boli až také pekné, že sa nám nechcelo robiť nič iné, a odmietali sme ísť jesť, keď na nás rodičia nahnevane volali. Hokej nás naučil vážiť si hokejku s laminátom, starať sa o roztrhané pletivo na bránkach, vstávať hlboko v noci na polievanie ľadu. Ale najmä sme pochopili, že byť frajerom sídliska neznamená faulovať a podvádzať, že na to treba skôr rýchlo myslieť, presne nahrať, dobre vystreliť a bojovať aj za ostatných.
A potom sa objavil Peter Šťastný. Frajer z iného dvora, ktorý sa stal majstrom sveta, a potom so Slovanom prvýkrát v histórii majstrom Československa. Chápali sme to tak, že kus jeho umenia a slávy patrí aj nám a že cez Petra a jeho bratov je aj náš petržalský dvor na svetovom výslní.
Odvtedy sa veľa zmenilo.
Peter s bratmi emigroval, my sme stratili vzor, ale oni našli slobodu a Peter sa stal jedným z top hráčov histórie. Hneval som sa na režim, keď som sledoval ich góly a slávu len cez Hlas Ameriky. Potom komunizmus konečne padol, a prišla nová éra. Krásna éra Bondru, Pálffyho, Šatana, Demitru, Hossu, Zedníka, Stumpela či Handzuša, ktorých hru sme obdivovali naživo, po nociach, v satelitných televíziách a ranných správach, v ktorých nás zaujímali najmä góly a prihrávky z NHL. A zase v tom bola aj tá frajerina z dvorov, ktorou primalý Višňovský a priveľký Chára predbehli všetkých obrancov sveta.
To sa nezmenilo. Hokej stále praje frajerom, ktorí sú šikovnejší, pracovitejší a rozumnejší, než ostatní. Je to tak aj na slovenských dvoroch, aj v slávnych arénach NHL.
Keď minulý pondelok diváci ďakovali našim po pokazených majstrovstvách, a keď ich potom ešte vytlieskali z kabín naspäť na ľad, bolo v tom všeličo. Vďačnosť za minulé úspechy, nostalgia, ocenenie mnohoročnej kvality, vedomie, že odchádza generácia, ktorá bola svetová. A možno to bola aj naša podvedomá rozlúčka s kvalitným slovenským hokejom na dlhé roky. V každom prípade to bol úspech, aký naši ešte nikdy nezískali.
Ja som tých päť minút tlieskal najmä za frajerinu, ktorou sa chalani z našich dvorov presadili na úplný vrchol a pätnásť rokov sa na ňom udržali. Urobili tým viac, než si sami myslia – ukázali nám všetkým, že svet nie je v rukách mocných a veľkých, ale že v ňom víťazia talent, vôľa a charakter. Hoci aj z chudobných dvorov kdesi pod Tatrami.
Veľa sa teraz hovorí, že náš hokej potrebuje najmä peniaze, aby sa pohol dopredu. Nemyslím si to. Potrebujeme predovšetkým vymeniť skazené vedenie hokeja, ktoré vidí svet ako finančný kalkul, a nájsť ľudí, ktorí majú rozum a hokejovú dušu. Viem o niektorých, teraz boli ešte na ľade. Ale najmä potrebujeme znovu nájsť čaro dvorov a chalanov z nich, ktorí nechcú ísť jesť, lebo hrajú najdôležitejší hokej s partiou zo susedného paneláku. A potrebujeme rodičov, ktorí na tom nechcú zarobiť. Až potom príde nový Peter Šťastný. Viac o našom tíme aj v tomto čísle
Dvory tým, že sme na nich ustavične – celú jeseň, zimu a jar – hrali práve hokej, a boli to vždy najkrajšie chvíle každého dňa. Boli až také pekné, že sa nám nechcelo robiť nič iné, a odmietali sme ísť jesť, keď na nás rodičia nahnevane volali. Hokej nás naučil vážiť si hokejku s laminátom, starať sa o roztrhané pletivo na bránkach, vstávať hlboko v noci na polievanie ľadu. Ale najmä sme pochopili, že byť frajerom sídliska neznamená faulovať a podvádzať, že na to treba skôr rýchlo myslieť, presne nahrať, dobre vystreliť a bojovať aj za ostatných.
A potom sa objavil Peter Šťastný. Frajer z iného dvora, ktorý sa stal majstrom sveta, a potom so Slovanom prvýkrát v histórii majstrom Československa. Chápali sme to tak, že kus jeho umenia a slávy patrí aj nám a že cez Petra a jeho bratov je aj náš petržalský dvor na svetovom výslní.
Odvtedy sa veľa zmenilo.
Peter s bratmi emigroval, my sme stratili vzor, ale oni našli slobodu a Peter sa stal jedným z top hráčov histórie. Hneval som sa na režim, keď som sledoval ich góly a slávu len cez Hlas Ameriky. Potom komunizmus konečne padol, a prišla nová éra. Krásna éra Bondru, Pálffyho, Šatana, Demitru, Hossu, Zedníka, Stumpela či Handzuša, ktorých hru sme obdivovali naživo, po nociach, v satelitných televíziách a ranných správach, v ktorých nás zaujímali najmä góly a prihrávky z NHL. A zase v tom bola aj tá frajerina z dvorov, ktorou primalý Višňovský a priveľký Chára predbehli všetkých obrancov sveta.
To sa nezmenilo. Hokej stále praje frajerom, ktorí sú šikovnejší, pracovitejší a rozumnejší, než ostatní. Je to tak aj na slovenských dvoroch, aj v slávnych arénach NHL.
Keď minulý pondelok diváci ďakovali našim po pokazených majstrovstvách, a keď ich potom ešte vytlieskali z kabín naspäť na ľad, bolo v tom všeličo. Vďačnosť za minulé úspechy, nostalgia, ocenenie mnohoročnej kvality, vedomie, že odchádza generácia, ktorá bola svetová. A možno to bola aj naša podvedomá rozlúčka s kvalitným slovenským hokejom na dlhé roky. V každom prípade to bol úspech, aký naši ešte nikdy nezískali.
Ja som tých päť minút tlieskal najmä za frajerinu, ktorou sa chalani z našich dvorov presadili na úplný vrchol a pätnásť rokov sa na ňom udržali. Urobili tým viac, než si sami myslia – ukázali nám všetkým, že svet nie je v rukách mocných a veľkých, ale že v ňom víťazia talent, vôľa a charakter. Hoci aj z chudobných dvorov kdesi pod Tatrami.
Veľa sa teraz hovorí, že náš hokej potrebuje najmä peniaze, aby sa pohol dopredu. Nemyslím si to. Potrebujeme predovšetkým vymeniť skazené vedenie hokeja, ktoré vidí svet ako finančný kalkul, a nájsť ľudí, ktorí majú rozum a hokejovú dušu. Viem o niektorých, teraz boli ešte na ľade. Ale najmä potrebujeme znovu nájsť čaro dvorov a chalanov z nich, ktorí nechcú ísť jesť, lebo hrajú najdôležitejší hokej s partiou zo susedného paneláku. A potrebujeme rodičov, ktorí na tom nechcú zarobiť. Až potom príde nový Peter Šťastný. Viac o našom tíme aj v tomto čísle
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.