Opäť kontroly?

Arabské revolúcie, nepokoje a konflikty tieto prisťahovalecké vlny iba vystupňovali a od Francúzska po Dánsko počuť hlasy, volajúce po väčšej kontrole pohybu utečencov po kontinente. A keďže nie je možné obmedziť pohyb utečencov bez väčšej kontroly pohybu všetkých, ktorí sa na území Únie nachádzajú, znamená to de facto aj volanie po obmedzení cestovania bez hraničných kontrol. Schengenské hranice sú už roky najviditeľnejším vyjadrením štyroch základných slobôd Únie, voľného pohybu ľudí, tovaru, služieb a kapitálu. Štyri slobody existovali a môžu existovať aj bez Schengenu, z hľadiska každodennej možnosti pohybovať sa cez hranice bez čakania je však rozdiel medzi oboma možnosťami priepastný. Bez Schengenu a s hraničnými kontrolami by urobila Európa viditeľný krok späť. A predsa  je možné rozumieť dôvodom, ktoré sú za dnešným spochybňovaním voľného pohybu ľudí takmer po celom kontinente. Prisťahovalci, ktorí sa ocitnú v niektorej európskej krajine (napríklad tak, že prežijú pekelnú plavbu po mori, pri ktorej iní aj zahynú) sa vďaka Schengenu môžu presunúť kdekoľvek, od Paríža cez Viedeň a Bratislavu až po Kodaň. Dáni, ktorí kontroly de facto obnovujú, sa zastrájajú tým, že Schengen chcú rešpektovať, je to však veľmi technická diskusia: namiesto hraničnej polície nasadia colníkov, a popri imigrantoch chcú kontrolovať zločinecké gangy (a je jasné, že tieto skupiny sa prelínajú). Za technickými diskusiami sú však oveľa vážnejšie otázky. Sen európskych občanov o bezpečnom živote, akomsi ostrove pokoja v nepokojnom mori zmietanom búrkami (teda sen, ktorý krajine umožní v istej chvíli „spustiť závory“), sa tu zráža so snom ľudí z okolitých štátov, najmä so severnej Afriky, stať sa tiež súčasťou tohto sveta – ale tiež s iným európskym snom, snom o kontinente, ktorý sa ako celok stáva domovom Európanov do tej miery, že predstavu hraničných kontrol vytláčajú ako strašidlo z minulosti. Generácia, ktorá vyrastá bez hraničných kontrol, bude ich znovuobnovenie vnímať ako čosi nesamozrejmé. So zrážkou snov súvisí aj iná veľká otázka európskej budúcnosti, a to je otvorenosť voči prisťahovalcom ako zdroju pracovnej sily, nápadov a energie, ktoré všetky budú v starnúcej Európe nedostatkové. Predstava Európy ako kontinentu so spustenými vonkajšími závorami (a v tom je zhoda medzi jednotlivými krajinami i komisiou vysoká) je v protiklade s týmito dlhodobými potrebami po po Únie. A stále sa vracajúcou otázkou bude aj to, ako sa bude presúvať gravitačné centrum rozhodovacích právomocí medzi národnými štátmi a celoeurópskou úrovňou. Americký sociológ Daniel Bell koncom 80. rokov tvrdil, že národné štáty sa stávajú príliš malými pre veľké problémy, ktoré prináša život, a príliš veľkými pre malé problémy. Francúzska a dánska reakcia na nezvládnutý celoeurópsky prísun prisťahovalcov ukazujú, že v istej chvíli sa národné štáty môžu vrátiť k tomu, že si pomyselné kormidlo svojej lode v rámci synchronizovanej flotily vezmú opäť do vlastných rúk. Tieto veľké otázky idú hlbšie ako debata o dopadoch arabskej jari, imigranti z Tuniska či z Líbye však boli dôležitým spúšťačom dnešných otáznikov nad Schengenom.