.dnešní zástancovia absolútnej transparentnosti a čistoty by sa v prvorepublikovom Československu nestačili čudovať. Ale na pochopenie vtedajšej politiky a s ňou spätých káuz je užitočné vedieť niekoľko vecí. V parlamente síce prebiehali búrlivé debaty a viedli sa ohnivé rečnícke súboje, no reálne rozhodnutia sa robili na inej adrese. Takmer počas celého fungovania štátu sa všetko dôležité dohadovalo v rámci takzvanej „hradnej päťky“. Toto zoskupenie tvorili lídri piatich „štátotvorných“ politických strán – agrárnej, sociálnodemokratickej, lidovej, národnosocialistickej a národnej demokracie. Nekorunovaným lídrom sprisahancov bol agrárnik Antonín Švehla, ktorý bol československým premiérom takmer celé 20. roky. Na čom sa „päťka“ nedohodla, to jednoducho nebolo.
V ústave sa síce písalo, že poslanci parlamentu vykonávajú svoj mandát slobodne, podľa najlepšieho vedomia a svedomia, ale to bolo len na papieri. V skutočnosti bol mandát viazaný na členstvo v politickej strane a ak náhodou počas volebného obdobia nejakému poslancovi napadlo zo strany vystúpiť, o mandát prišiel.
Zabudnite na moc či skôr bezmoc dnešného českého či slovenského prezidenta. Vtedy bol prezident a jeho „hrad“ mocenským centrom. Vôľa prezidenta zakladateľa T. G. Masaryka bola pre mnohých prvorepublikových politikov zákonom. A jeho nevôľa často znamenala koniec politickej kariéry. .liehová aféra
Presne na to svojho času doplatil aj predseda senátu a formálne tretí najvyššie postavený muž v štáte Karel Prášek. Čo sa stalo? Pred verejnosťou sa to začalo skutočným škandálom: na začiatku roku 1924 prezident Prášeka nepozval na pravidelné novoročné stretnutie s prezidentom. Dôvodom tejto „morálnej facky“, ako o celej udalosti vzrušene písali noviny, bol Masarykov postoj k takzvanej liehovej afére, do ktorej bol Prášek zapletený.
V tom čase mal tento spoluzakladateľ agrárnej strany za sebou famóznu politickú kariéru. Ešte za monarchie bol zvolený do ríšskeho snemu, dokonca to dotiahol až na ministra. Po vzniku republiky sa stal ministrom poľnohospodárstva a v roku 1920 predsedom Senátu. To však bola len milá reprezentatívna funkcia, oveľa väčší vplyv Práškovi prinášal post, ktorý mal na svojej druhej navštívenke – prezident Družstva hospodárskych liehovarov.
Na území prvej ČSR sa nachádzalo až 80 percent liehovarov celej bývalej monarchie a tento biznis veľmi slušne prosperoval. Aj vďaka tomu, že cena liehu bola regulovaná a každoročne ju určovala štátna liehová komisia. Samozrejme, v záujme liehovarníckeho kartelu bolo, aby ceny každoročne rástli. Ale to sa nedalo dosiahnuť len tak zadarmo. Na zaistenie priaznivého rozhodovania štátnych úradníkov slúžil Družstvu špeciálny dispozičný fond. Oficiálne vraj slúžil na podporu ušľachtilých cieľov. Keď napríklad Masaryk oslavoval osemdesiate narodeniny, Družstvo prispelo do prezidentovho osobného fondu tromi miliónmi korún.
Dlhý čas všetko fungovalo, ako malo. No v roku 1923 sa v jednej z plzenských redakcií objavil človek, ktorý novinárom odovzdal kópiu trestného oznámenia. Podľa neho zmizlo z fondov Družstva 22 miliónov korún. Kauzu začali okamžite riešiť noviny a na povrch sa postupne vynárali pikantné informácie. Napríklad aj vyjadrenie riaditeľa Družstva Arnošta Berku, že desať miliónov korún z dispozičného fondu bolo použitých na podporu socialistických strán. Protihodnotou bol ich záväzok, že nebudú blokovať zvyšovanie cien liehu. Ďalšie tri milióny mali byť použité ako výhodná pôžička pre organizácie zviazané s národnosocialistickou stranou. Médiá takmer každý deň prinášali nové informácie o liehovarníckych úplatkoch pre rôznych politikov a vysokých štátnych úradníkov. Kauza narastala, až sa dostala až na pôdu parlamentu a pražský kabaret mal nový hit: „Špiritus, špiritus, to je dneska správny kurs...“
Netreba sa preto čudovať, že šéf agrárnikov Švehla mal po čase aféry plné zuby a rozhodol sa ju ukončiť. Bolo mu jasné, že Masarykov odpor voči Práškovi nezlomí, a tak chcel zabiť dve muchy jednou ranou. Vyhovieť prezidentovi a súčasne sa zbaviť politika, ktorý vnútri agrárnej strany reprezentoval opozičné veľkostatkárske krídlo. Úbohý Prášek tak nakoniec musel z kresla predsedu Senátu odstúpiť. Pre Švehlu tým bola kauza vybavená. Sebavedomý šéf agrárnikov nominoval na miesto Prášeka Václava Donáta, ktorý však v liehovej afére nebol tiež celkom bez viny. Keď dal obozretnejší Masaryk najavo, že aj s touto nomináciou má problém, Švehla ho navštívil a jasne mu naznačil, že prestíž agrárnej strany – a teda aj stabilita vlády – sú dôležitejšie ako titulky v novinách (ako napokon o 80 rokov neskôr napísal nezávisle od neho náš financminister Ivan Mikloš, podliehať médiám je pre politikov cesta do pekla). Prezident Masaryk politike rozumel. Ustúpil a Donátovi udelil audienciu.
Švehlovi tak už len ostávalo prečkať kritiku v parlamente, ktorú proti vláde smerovali komunistickí poslanci. Jeden z nich, Jozef Haken, postavil počas parlamentnej debaty na lavicu ministrov fľašu s liehom, ozdobenú československou zástavkou. Tá počas vášnivej debaty spadla a rozbila sa. Aj táto búrka však rýchlo prešumela, i keď zápach liehu bolo vraj v snemovni cítiť ešte niekoľko dní. Záver? O liehovej afére sa veľa popísalo, veľa sa vyšetrovalo, ale nakoniec nikto nebol odsúdený. Teda s výnimkou komunistického poslanca Hakena, ktorého súd uznal vinným za zneuctenie štátnej vlajky. Ale keďže prvá republika bola vo svojej dobe obdivovanou demokraciou, komunista Haaken vyviazol len s pokutou päťsto korún. .coburgovská aféra
O pár rokov neskôr, v novembri 1926, sa Antonín Švehla – ako už veľakrát predtým – dostavil do Lán na dohodnutú večeru s prezidentom. Masaryk ho však namiesto srdečného uvítania nechal nezvykle dlho čakať. Bystrý šéf agrárnikov tušil, že sa deje niečo zlé, ale pre istotu sa prezidentovho tajomníka ešte opýtal: „Starý pán sa hnevá? Pre Hodžu? Politika je ťažká vec, musím ju robiť s ľuďmi, a nie s anjelmi. Keby sme na Slovensku mali lepšieho človeka, zobral by som ho, ale taký nie je.“ Masaryk mal v tom čase naozaj so slovenským agrárnikom Milanom Hodžom veľký problém. Jeho spúšťačom bola aféra kvôli takzvanému coburgovskému dedičstvu. Bulharská cárska rodina Coburgovcov mala na Slovensku rozsiahle majetky: pôdu, lesy, ale napríklad aj kaštiele v Svätom Antone a na Prednej hore. Po smrti Filipa Coburga, brata bulharského cára, sa rozhorel tvrdý spor o dedičstvo medzi dvoma jeho príbuznými Cyrilom a Josiášom. Obaja však okrem vlastných sporov museli riešiť aj neistý osud majetku po vzniku Československa. Pripravovala sa totiž pozemková reforma, ktorá sa mala dotknúť aj dedičných aristokratických majetkov. Nakoniec sa ich aj dotkla, ale jeden z Coburgovcov mohol napriek tomu ostať spokojný. Poslanci v roku 1924 prijali pri schvaľovaní zákona o zrušení šľachtických majetkov (takzvaných fideikomisov) čarovný dodatok, ktorý zľudovel pod názvom Lex Cyril. Podľa neho boli sporné majetky v hodnote 520 miliónov korún pririeknuté práve Cyrilovi Coburgovi. Nikto nepochyboval o tom, že Cyril slávil úspech najmä vďaka štedrým úplatkom politikov. „Išlo o klasický prípad rozsiahlej politickej korupcie v zákonodarstve,“ napísal o tejto udalosti historik Roman Holec.
Ako to však súvisí s Hodžom? Niečo naznačuje záznam z prezidentského archívu, ktorého autorom bol prestížny novinár blízky Hradu Arne Laurin. Podľa neho vyvíjala v Prahe činnosť v prospech Coburgovcov nebezpečná maďarská špiónka barónka von Einem, „kráska a kšeftovní ženská“ a jej spoločník, viedenský novinár a dlhoročný agent Coburgovcov Stefan Steiner. Obidvaja vraj disponovali množstvom peňazí a uplácali štátnych úradníkov a ministrov. Podľa záznamu sa s barónkou „pilne stýka“ aj minister Hodža.
Informáciami tohto typu, samozrejme, nedisponoval len prezident, ale aj novinári. Začali sa objavovať články o Hodžovom majetku, ktorý údajne nezodpovedal jeho príjmom. Asi najďalej zašli prohradné Lidové noviny, ktoré v sérii článkov písali o nevhodnom angažovaní sa Hodžu v záležitosti coburgovských majetkov. Priamemu obvineniu z korupcie sa však vyhli. Hodža napriek tomu vydavateľa novín žaloval za urážku na cti a ten sa mu musel ospravedlniť.
Hodžovi sa korupčné konanie v kauze coburgovského majetku nikdy nepodarilo preukázať a dodnes je nezodpovedanou otázkou, nakoľko za jeho očierňovaním v očiach prezidenta Masaryka stáli fakty a nakoľko intrigy jeho veľkého rivala Edvarda Beneša. .hodža a Tatra banka
Jedno je však isté: Hodža bol mimoriadne silným zákulisným hráčom, ktorý prepájal svoju politickú moc s ekonomickým vplyvom. Istý čas bol v správnych orgánoch Tatra banky, vtedy najväčšej slovenskej banky. Keď sa stal v roku 1922 ministrom poľnohospodárstva, z banky odišiel, ale vplyv si ponechal. A pokiaľ bolo treba, aj jej pomohol. Banka sa totiž topila v problémoch, ale nielen vinou povojnovej krízy. Jej vedenie sa púšťalo do úverovania riskantných podnikateľských projektov – dôvodom bolo neraz to, že ktosi z vedenia banky mal príbuzného spojeného s fabrikou, a tá potrebovala kapitálové zdroje. Tatra banka mala síce vznešené ciele, ale na Slovensku, kde každý každého poznal a každý druhý bol s niekým rodina, sa utápala v klientelizme. Ako napísali historici Roman Holec a Ľudovít Hallon v knihe Tatra banka v zrkadle dejín, „práve protirečenia medzi provinčným prostredím a rodinnými vzťahmi na jednej a celonárodnými, ba nadnárodnými ambíciami na strane druhej spôsobovali všetky problémy“.
Keďže problémy a straty českých či slovenských bánk, teda zďaleka nielen Tatra banky, v polovici 20. rokov narastali, pražskí politici zriadili Zvláštny fond. Cez tento fond sa mali vo forme dlhopisov banky veľkoryso sanovať. Vďaka Hodžovi do tejto komisie vymenovali jediného zástupcu zo Slovenska – a síce istého Vladimíra Jesenského, brata spisovateľa Janka Jesenského, ktorý bol súčasne najvplyvnejším predstaviteľom Tatra banky. Nie div, že jeho banka získala jeden z najväčších sanačných príspevkov v rámci Československa. Jesenský si však pamätal na dobrodincu svojej banky a Hodžovi vzdal v prejave na jej pôde patričný hold: „(...) V záujme nášho ústavu sa nesčíselnekrát na smerodajných miestach exponoval a ktorému v prvom rade prichodí nám byť povďačnými...“ Jesenský bol s Hodžom naozaj veľmi zadobre. Banka mala napríklad v portfóliu bratislavský podnik Grand sanatórium, ktorý sa ocitol v neutešenej situácii. Po intervencii Hodžu podnik odkúpilo ministerstvo školstva, ktoré zaň zaplatilo 12 miliónov korún. Tatra banka zas na oplátku pomohla Hodžovi, keď sa ujala stratového agrárnického Slovenského týždenníka. .ako prežiť škandál
Jesenského šťastím bolo, že mal takéto politické krytie. Spolu so svojím bratom, nie Jankom, ale Fedorom Jesenským, a dvoma ďalšími čelnými predstaviteľmi banky sa pritom dlhodobo a systematicky dopúšťali rôznych machinácií. Celkom svojvoľne, bez vedomia príslušných orgánov banky, uzatvárali podozrivé obchody, spriateleným podnikom schvaľovali neodôvodnene vysoké úvery, ktoré časom ešte navyšovali. Falšovali aj oficiálne výročné správy a údaje o stratách znižovali zakladaním fingovaných účtov. Štyria vrcholní manažéri sa dopúšťali aj vážnej hospodárskej kriminality, napríklad sami od seba kupovali v mene banky akcie. Všetky machinácie a falšovanie výkazov sa diali vo veľkom meradle, išlo o desiatky miliónov korún, čo boli v tej dobe obrovské sumy. Celkové straty boli zrejme až dvaapolnásobne vyššie než akciový kapitál banky.
Bankári okolo bratov Jesenských si potrpeli aj na lesk a pohodlie. V roku 1922 začali stavať nový bankový palác, ktorý mal stáť 8,6 milióna korún. Dokončil sa o štyri roky neskôr a stál napokon vyše 18 miliónov korún. Vladimír Jesenský si v novej budove banky zariadil luxusný byt.
Bolo príznačné, že podozrivé machinácie v prospech jednotlivcov a na úkor banky sa dlho tutlali. Jesenskí tak využívali malosť pomerov – viacerí členovia správnej rady im boli zaviazaní – ale aj väzbe na Hodžu a najvyššie úrady v štáte. Hoci už v roku 1925 bolo ľuďom banky aj štátnym úradníkom jasné, akým spôsobom a v akom rozsahu sa v sanovanom ústave bačovalo, hviezda Vladimíra Jesenského nezhasla. V nasledujúcom období si dokonca posilnil postavenie v banke a zásluhou Hodžu sa dostal do už spomínaného Zvláštneho fondu, ktorý v mene štátu rozhodoval o sanačných prídeloch. Bratia Jesenskí sa však napriek čoraz hlasnejším napomenutiam nepoučili a ďalej figurovali v podozrivých obchodoch, ktoré škodili banke. Napokon, už si zvykli, že žiadna strata nie je taká vysoká, aby ju vďaka konexiám aj nabudúce nezahladila sanácia zo štátnych prostriedkov. Nakoniec však prišlo aj na Vladimíra Jesenského. Na jar roku 1931 špeciálni vyšetrovatelia preukázali, že on sám zavinil straty vo výške 50 miliónov korún (čo bola na tú dobu skutočne závratná suma). Jesenskému ponúkli, nech dobrovoľne odstúpi, pričom získa vysoké odstupné. Vetrami ošľahaný pragmatik ponuku prijal. A v nasledujúcich rokoch si spokojne nažíval na veľkostatku. Tu už treba len dodať, že akákoľvek podobnosť s niektorými súčasníkmi je čisto náhodná. .aj ľudáci to vedeli
Bankovníctvo s politikou nespojil len agrárnik Hodža, ale aj šéf ľudákov Andrej Hlinka. Jeho Ľudová banka vznikla ešte pred prvou svetovou vojnou. Hlinka stál v čele banky dve desaťročia, hoci ako bankár veľmi nevynikol. Na vedúce posty obsadzoval ľudí, ktorí sa v problematike nevyznali lepšie ako on sám. Ružomberská banka trpela taktiež rodinkárstvom a provinčnými väzbami, ktoré produkovali chronické choroby. Poskytovali sa neskôr nedobytné úvery rizikovým podnikom a keď sa banka čoraz hlbšie prepadala, Hlinka zvaľoval vinu najmä na povojnovú hospodársku krízu. Situácia sa zhoršovala, takže ministerstvo financií uvalilo na banku moratórium a vymenovalo dozorného komisára Aurela Styka. Ten opísal príčiny, prečo sa banka ocitla v takej šlamastike, týmito slovami: „Členom správnej rady na čele s Andrejom Hlinkom chýbajú elementárne bankové znalosti. Nemajú potrebnú obchodnú opatrnosť a presvedčil som sa, že nemajú voči svojmu ústavu najmenšieho citu zodpovednosti.“
Uvažovalo sa aj o likvidácii banky, ale Hlinka o tom nechcel ani počuť. Ako to podrobnejšie opísal v jednej z kapitol knihy Storočie škandálov náš bývalý kolega z .týždňa Jozef Ryník, Hlinkovi sa neskôr ani nepáčilo, ako štát zachránil jeho banku. Na jednej strane ju síce sanoval pôžičkou vo výške 10 miliónov korún s lehotou splatnosti na 15 rokov. Túto lehotu neskôr – po tom, čo Hlinkova HSĽS vstúpila do vlády – ešte predĺžil na veľmi veľkorysých 40 rokov. Ale Hlinka sa cítil tak či onak ponížený, pretože podmienkou sanácie bola afilácia s Národnou bankou. Svoje rozhorčenie sa snažil stlmiť a žiadal, aby Národná banka posielala kontrolovať orgány jeho banky iba ľudákov. To však Národná banka odmietla. Hlinka sa tvrdošijne bránil voči obvineniam neprajníkov, ako mu štát vďaka konexiám (pri Hlinkovi stál aj neodmysliteľný Hodža) pomohol a ako sa jeho banke po nástupe ľudákov do pražskej vlády vylepšili sanačné podmienky. Hlinka tie obvinenia odbavil tým, že ak to bolo odmena za vstup do vlády, tak to bola „veru malá mzda!“. Ale napokon dopadlo všetko ako v rozprávke: sanovaná Ľudová banka sa opäť odtrhla od Národnej banky a mohla ďalej viesť svoju autonómnu, ľudácku existenciu.
Či agrárnik, alebo ľudák, v demokratickom Československu sa predsa len dalo dáko prežiť a dohodnúť.
V ústave sa síce písalo, že poslanci parlamentu vykonávajú svoj mandát slobodne, podľa najlepšieho vedomia a svedomia, ale to bolo len na papieri. V skutočnosti bol mandát viazaný na členstvo v politickej strane a ak náhodou počas volebného obdobia nejakému poslancovi napadlo zo strany vystúpiť, o mandát prišiel.
Zabudnite na moc či skôr bezmoc dnešného českého či slovenského prezidenta. Vtedy bol prezident a jeho „hrad“ mocenským centrom. Vôľa prezidenta zakladateľa T. G. Masaryka bola pre mnohých prvorepublikových politikov zákonom. A jeho nevôľa často znamenala koniec politickej kariéry. .liehová aféra
Presne na to svojho času doplatil aj predseda senátu a formálne tretí najvyššie postavený muž v štáte Karel Prášek. Čo sa stalo? Pred verejnosťou sa to začalo skutočným škandálom: na začiatku roku 1924 prezident Prášeka nepozval na pravidelné novoročné stretnutie s prezidentom. Dôvodom tejto „morálnej facky“, ako o celej udalosti vzrušene písali noviny, bol Masarykov postoj k takzvanej liehovej afére, do ktorej bol Prášek zapletený.
V tom čase mal tento spoluzakladateľ agrárnej strany za sebou famóznu politickú kariéru. Ešte za monarchie bol zvolený do ríšskeho snemu, dokonca to dotiahol až na ministra. Po vzniku republiky sa stal ministrom poľnohospodárstva a v roku 1920 predsedom Senátu. To však bola len milá reprezentatívna funkcia, oveľa väčší vplyv Práškovi prinášal post, ktorý mal na svojej druhej navštívenke – prezident Družstva hospodárskych liehovarov.
Na území prvej ČSR sa nachádzalo až 80 percent liehovarov celej bývalej monarchie a tento biznis veľmi slušne prosperoval. Aj vďaka tomu, že cena liehu bola regulovaná a každoročne ju určovala štátna liehová komisia. Samozrejme, v záujme liehovarníckeho kartelu bolo, aby ceny každoročne rástli. Ale to sa nedalo dosiahnuť len tak zadarmo. Na zaistenie priaznivého rozhodovania štátnych úradníkov slúžil Družstvu špeciálny dispozičný fond. Oficiálne vraj slúžil na podporu ušľachtilých cieľov. Keď napríklad Masaryk oslavoval osemdesiate narodeniny, Družstvo prispelo do prezidentovho osobného fondu tromi miliónmi korún.
Dlhý čas všetko fungovalo, ako malo. No v roku 1923 sa v jednej z plzenských redakcií objavil človek, ktorý novinárom odovzdal kópiu trestného oznámenia. Podľa neho zmizlo z fondov Družstva 22 miliónov korún. Kauzu začali okamžite riešiť noviny a na povrch sa postupne vynárali pikantné informácie. Napríklad aj vyjadrenie riaditeľa Družstva Arnošta Berku, že desať miliónov korún z dispozičného fondu bolo použitých na podporu socialistických strán. Protihodnotou bol ich záväzok, že nebudú blokovať zvyšovanie cien liehu. Ďalšie tri milióny mali byť použité ako výhodná pôžička pre organizácie zviazané s národnosocialistickou stranou. Médiá takmer každý deň prinášali nové informácie o liehovarníckych úplatkoch pre rôznych politikov a vysokých štátnych úradníkov. Kauza narastala, až sa dostala až na pôdu parlamentu a pražský kabaret mal nový hit: „Špiritus, špiritus, to je dneska správny kurs...“
Netreba sa preto čudovať, že šéf agrárnikov Švehla mal po čase aféry plné zuby a rozhodol sa ju ukončiť. Bolo mu jasné, že Masarykov odpor voči Práškovi nezlomí, a tak chcel zabiť dve muchy jednou ranou. Vyhovieť prezidentovi a súčasne sa zbaviť politika, ktorý vnútri agrárnej strany reprezentoval opozičné veľkostatkárske krídlo. Úbohý Prášek tak nakoniec musel z kresla predsedu Senátu odstúpiť. Pre Švehlu tým bola kauza vybavená. Sebavedomý šéf agrárnikov nominoval na miesto Prášeka Václava Donáta, ktorý však v liehovej afére nebol tiež celkom bez viny. Keď dal obozretnejší Masaryk najavo, že aj s touto nomináciou má problém, Švehla ho navštívil a jasne mu naznačil, že prestíž agrárnej strany – a teda aj stabilita vlády – sú dôležitejšie ako titulky v novinách (ako napokon o 80 rokov neskôr napísal nezávisle od neho náš financminister Ivan Mikloš, podliehať médiám je pre politikov cesta do pekla). Prezident Masaryk politike rozumel. Ustúpil a Donátovi udelil audienciu.
Švehlovi tak už len ostávalo prečkať kritiku v parlamente, ktorú proti vláde smerovali komunistickí poslanci. Jeden z nich, Jozef Haken, postavil počas parlamentnej debaty na lavicu ministrov fľašu s liehom, ozdobenú československou zástavkou. Tá počas vášnivej debaty spadla a rozbila sa. Aj táto búrka však rýchlo prešumela, i keď zápach liehu bolo vraj v snemovni cítiť ešte niekoľko dní. Záver? O liehovej afére sa veľa popísalo, veľa sa vyšetrovalo, ale nakoniec nikto nebol odsúdený. Teda s výnimkou komunistického poslanca Hakena, ktorého súd uznal vinným za zneuctenie štátnej vlajky. Ale keďže prvá republika bola vo svojej dobe obdivovanou demokraciou, komunista Haaken vyviazol len s pokutou päťsto korún. .coburgovská aféra
O pár rokov neskôr, v novembri 1926, sa Antonín Švehla – ako už veľakrát predtým – dostavil do Lán na dohodnutú večeru s prezidentom. Masaryk ho však namiesto srdečného uvítania nechal nezvykle dlho čakať. Bystrý šéf agrárnikov tušil, že sa deje niečo zlé, ale pre istotu sa prezidentovho tajomníka ešte opýtal: „Starý pán sa hnevá? Pre Hodžu? Politika je ťažká vec, musím ju robiť s ľuďmi, a nie s anjelmi. Keby sme na Slovensku mali lepšieho človeka, zobral by som ho, ale taký nie je.“ Masaryk mal v tom čase naozaj so slovenským agrárnikom Milanom Hodžom veľký problém. Jeho spúšťačom bola aféra kvôli takzvanému coburgovskému dedičstvu. Bulharská cárska rodina Coburgovcov mala na Slovensku rozsiahle majetky: pôdu, lesy, ale napríklad aj kaštiele v Svätom Antone a na Prednej hore. Po smrti Filipa Coburga, brata bulharského cára, sa rozhorel tvrdý spor o dedičstvo medzi dvoma jeho príbuznými Cyrilom a Josiášom. Obaja však okrem vlastných sporov museli riešiť aj neistý osud majetku po vzniku Československa. Pripravovala sa totiž pozemková reforma, ktorá sa mala dotknúť aj dedičných aristokratických majetkov. Nakoniec sa ich aj dotkla, ale jeden z Coburgovcov mohol napriek tomu ostať spokojný. Poslanci v roku 1924 prijali pri schvaľovaní zákona o zrušení šľachtických majetkov (takzvaných fideikomisov) čarovný dodatok, ktorý zľudovel pod názvom Lex Cyril. Podľa neho boli sporné majetky v hodnote 520 miliónov korún pririeknuté práve Cyrilovi Coburgovi. Nikto nepochyboval o tom, že Cyril slávil úspech najmä vďaka štedrým úplatkom politikov. „Išlo o klasický prípad rozsiahlej politickej korupcie v zákonodarstve,“ napísal o tejto udalosti historik Roman Holec.
Ako to však súvisí s Hodžom? Niečo naznačuje záznam z prezidentského archívu, ktorého autorom bol prestížny novinár blízky Hradu Arne Laurin. Podľa neho vyvíjala v Prahe činnosť v prospech Coburgovcov nebezpečná maďarská špiónka barónka von Einem, „kráska a kšeftovní ženská“ a jej spoločník, viedenský novinár a dlhoročný agent Coburgovcov Stefan Steiner. Obidvaja vraj disponovali množstvom peňazí a uplácali štátnych úradníkov a ministrov. Podľa záznamu sa s barónkou „pilne stýka“ aj minister Hodža.
Informáciami tohto typu, samozrejme, nedisponoval len prezident, ale aj novinári. Začali sa objavovať články o Hodžovom majetku, ktorý údajne nezodpovedal jeho príjmom. Asi najďalej zašli prohradné Lidové noviny, ktoré v sérii článkov písali o nevhodnom angažovaní sa Hodžu v záležitosti coburgovských majetkov. Priamemu obvineniu z korupcie sa však vyhli. Hodža napriek tomu vydavateľa novín žaloval za urážku na cti a ten sa mu musel ospravedlniť.
Hodžovi sa korupčné konanie v kauze coburgovského majetku nikdy nepodarilo preukázať a dodnes je nezodpovedanou otázkou, nakoľko za jeho očierňovaním v očiach prezidenta Masaryka stáli fakty a nakoľko intrigy jeho veľkého rivala Edvarda Beneša. .hodža a Tatra banka
Jedno je však isté: Hodža bol mimoriadne silným zákulisným hráčom, ktorý prepájal svoju politickú moc s ekonomickým vplyvom. Istý čas bol v správnych orgánoch Tatra banky, vtedy najväčšej slovenskej banky. Keď sa stal v roku 1922 ministrom poľnohospodárstva, z banky odišiel, ale vplyv si ponechal. A pokiaľ bolo treba, aj jej pomohol. Banka sa totiž topila v problémoch, ale nielen vinou povojnovej krízy. Jej vedenie sa púšťalo do úverovania riskantných podnikateľských projektov – dôvodom bolo neraz to, že ktosi z vedenia banky mal príbuzného spojeného s fabrikou, a tá potrebovala kapitálové zdroje. Tatra banka mala síce vznešené ciele, ale na Slovensku, kde každý každého poznal a každý druhý bol s niekým rodina, sa utápala v klientelizme. Ako napísali historici Roman Holec a Ľudovít Hallon v knihe Tatra banka v zrkadle dejín, „práve protirečenia medzi provinčným prostredím a rodinnými vzťahmi na jednej a celonárodnými, ba nadnárodnými ambíciami na strane druhej spôsobovali všetky problémy“.
Keďže problémy a straty českých či slovenských bánk, teda zďaleka nielen Tatra banky, v polovici 20. rokov narastali, pražskí politici zriadili Zvláštny fond. Cez tento fond sa mali vo forme dlhopisov banky veľkoryso sanovať. Vďaka Hodžovi do tejto komisie vymenovali jediného zástupcu zo Slovenska – a síce istého Vladimíra Jesenského, brata spisovateľa Janka Jesenského, ktorý bol súčasne najvplyvnejším predstaviteľom Tatra banky. Nie div, že jeho banka získala jeden z najväčších sanačných príspevkov v rámci Československa. Jesenský si však pamätal na dobrodincu svojej banky a Hodžovi vzdal v prejave na jej pôde patričný hold: „(...) V záujme nášho ústavu sa nesčíselnekrát na smerodajných miestach exponoval a ktorému v prvom rade prichodí nám byť povďačnými...“ Jesenský bol s Hodžom naozaj veľmi zadobre. Banka mala napríklad v portfóliu bratislavský podnik Grand sanatórium, ktorý sa ocitol v neutešenej situácii. Po intervencii Hodžu podnik odkúpilo ministerstvo školstva, ktoré zaň zaplatilo 12 miliónov korún. Tatra banka zas na oplátku pomohla Hodžovi, keď sa ujala stratového agrárnického Slovenského týždenníka. .ako prežiť škandál
Jesenského šťastím bolo, že mal takéto politické krytie. Spolu so svojím bratom, nie Jankom, ale Fedorom Jesenským, a dvoma ďalšími čelnými predstaviteľmi banky sa pritom dlhodobo a systematicky dopúšťali rôznych machinácií. Celkom svojvoľne, bez vedomia príslušných orgánov banky, uzatvárali podozrivé obchody, spriateleným podnikom schvaľovali neodôvodnene vysoké úvery, ktoré časom ešte navyšovali. Falšovali aj oficiálne výročné správy a údaje o stratách znižovali zakladaním fingovaných účtov. Štyria vrcholní manažéri sa dopúšťali aj vážnej hospodárskej kriminality, napríklad sami od seba kupovali v mene banky akcie. Všetky machinácie a falšovanie výkazov sa diali vo veľkom meradle, išlo o desiatky miliónov korún, čo boli v tej dobe obrovské sumy. Celkové straty boli zrejme až dvaapolnásobne vyššie než akciový kapitál banky.
Bankári okolo bratov Jesenských si potrpeli aj na lesk a pohodlie. V roku 1922 začali stavať nový bankový palác, ktorý mal stáť 8,6 milióna korún. Dokončil sa o štyri roky neskôr a stál napokon vyše 18 miliónov korún. Vladimír Jesenský si v novej budove banky zariadil luxusný byt.
Bolo príznačné, že podozrivé machinácie v prospech jednotlivcov a na úkor banky sa dlho tutlali. Jesenskí tak využívali malosť pomerov – viacerí členovia správnej rady im boli zaviazaní – ale aj väzbe na Hodžu a najvyššie úrady v štáte. Hoci už v roku 1925 bolo ľuďom banky aj štátnym úradníkom jasné, akým spôsobom a v akom rozsahu sa v sanovanom ústave bačovalo, hviezda Vladimíra Jesenského nezhasla. V nasledujúcom období si dokonca posilnil postavenie v banke a zásluhou Hodžu sa dostal do už spomínaného Zvláštneho fondu, ktorý v mene štátu rozhodoval o sanačných prídeloch. Bratia Jesenskí sa však napriek čoraz hlasnejším napomenutiam nepoučili a ďalej figurovali v podozrivých obchodoch, ktoré škodili banke. Napokon, už si zvykli, že žiadna strata nie je taká vysoká, aby ju vďaka konexiám aj nabudúce nezahladila sanácia zo štátnych prostriedkov. Nakoniec však prišlo aj na Vladimíra Jesenského. Na jar roku 1931 špeciálni vyšetrovatelia preukázali, že on sám zavinil straty vo výške 50 miliónov korún (čo bola na tú dobu skutočne závratná suma). Jesenskému ponúkli, nech dobrovoľne odstúpi, pričom získa vysoké odstupné. Vetrami ošľahaný pragmatik ponuku prijal. A v nasledujúcich rokoch si spokojne nažíval na veľkostatku. Tu už treba len dodať, že akákoľvek podobnosť s niektorými súčasníkmi je čisto náhodná. .aj ľudáci to vedeli
Bankovníctvo s politikou nespojil len agrárnik Hodža, ale aj šéf ľudákov Andrej Hlinka. Jeho Ľudová banka vznikla ešte pred prvou svetovou vojnou. Hlinka stál v čele banky dve desaťročia, hoci ako bankár veľmi nevynikol. Na vedúce posty obsadzoval ľudí, ktorí sa v problematike nevyznali lepšie ako on sám. Ružomberská banka trpela taktiež rodinkárstvom a provinčnými väzbami, ktoré produkovali chronické choroby. Poskytovali sa neskôr nedobytné úvery rizikovým podnikom a keď sa banka čoraz hlbšie prepadala, Hlinka zvaľoval vinu najmä na povojnovú hospodársku krízu. Situácia sa zhoršovala, takže ministerstvo financií uvalilo na banku moratórium a vymenovalo dozorného komisára Aurela Styka. Ten opísal príčiny, prečo sa banka ocitla v takej šlamastike, týmito slovami: „Členom správnej rady na čele s Andrejom Hlinkom chýbajú elementárne bankové znalosti. Nemajú potrebnú obchodnú opatrnosť a presvedčil som sa, že nemajú voči svojmu ústavu najmenšieho citu zodpovednosti.“
Uvažovalo sa aj o likvidácii banky, ale Hlinka o tom nechcel ani počuť. Ako to podrobnejšie opísal v jednej z kapitol knihy Storočie škandálov náš bývalý kolega z .týždňa Jozef Ryník, Hlinkovi sa neskôr ani nepáčilo, ako štát zachránil jeho banku. Na jednej strane ju síce sanoval pôžičkou vo výške 10 miliónov korún s lehotou splatnosti na 15 rokov. Túto lehotu neskôr – po tom, čo Hlinkova HSĽS vstúpila do vlády – ešte predĺžil na veľmi veľkorysých 40 rokov. Ale Hlinka sa cítil tak či onak ponížený, pretože podmienkou sanácie bola afilácia s Národnou bankou. Svoje rozhorčenie sa snažil stlmiť a žiadal, aby Národná banka posielala kontrolovať orgány jeho banky iba ľudákov. To však Národná banka odmietla. Hlinka sa tvrdošijne bránil voči obvineniam neprajníkov, ako mu štát vďaka konexiám (pri Hlinkovi stál aj neodmysliteľný Hodža) pomohol a ako sa jeho banke po nástupe ľudákov do pražskej vlády vylepšili sanačné podmienky. Hlinka tie obvinenia odbavil tým, že ak to bolo odmena za vstup do vlády, tak to bola „veru malá mzda!“. Ale napokon dopadlo všetko ako v rozprávke: sanovaná Ľudová banka sa opäť odtrhla od Národnej banky a mohla ďalej viesť svoju autonómnu, ľudácku existenciu.
Či agrárnik, alebo ľudák, v demokratickom Československu sa predsa len dalo dáko prežiť a dohodnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.