Alebo 19. storočie: Hoci sa hrdo hlásime k štúrovskej tradícii, o Ľudovítovi Štúrovi ešte nevyšla kvalitná monografia. A naše dejiny 20. storočia? Máme síce zákon o zásluhách Andreja Hlinku, ale naše poznanie o ňom je roztrúsené. A doterajšie pokusy o ucelenejšie hodnotenie sú žalostné. Pred dvoma rokmi vydala Matica slovenská kolektívne dielo historikov Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku. Lenže hodnotné štúdie (napríklad od historikov Roberta Letza či Emílie Hrabovec) sa tu striedajú s ideologicky silno podfarbenými až insitnými textmi. Napríklad matičný historik Peter Mulík nás v závere svojho pokusu o analýzu oboznamuje, že „po zániku SR a obnovení českej hegemónii“, teda po druhej svetovej vojne, „sa cez komunistické mocenské štruktúry na desaťročia nastolila latentná evanjelická supremácia.“ Ako dodáva, stalo sa tak najmä v kultúre, školstve či vo vede.
Nás však tentoraz viac zaujímala štúdia o Hlinkovom pôsobení v Ľudovej banke. Jej autor Marián Tkáč, dnes predseda Matice, však namiesto odbornej práce napísal prostoduchú oslavu: „Hlinka viedol banku do rozličných aktivít, ktoré znamenali povznesenie Ružomberka i Slovenska.“ Tkáč nezamlčiava, že sa Hlinkova banka dostala do problémov, tie však pripisuje na vrub prvej povojnovej kríze. Hoci je úplne pochopiteľné, že farár a politik Hlinka, ktorý nemal ekonomické vzdelanie, sa dopustil pri riadení banky mnohých chýb, Tkáč ich pred čitateľom starostlivo utají. V duchu hesla „o mŕtvych len dobre“ pokračuje Tkáč dôsledne až do konca, keď veľavýznamne cituje z výročnej správy banky v roku 1938, v ktorej si banka uctila pamiatku práve zosnulého Hlinku: „Okrem svojho kňazského povolania bol náš ústav ten, ktorému venoval najviac tepla svojho srdca. Bedlil nad ním, pestoval ho takou vrúcnosťou a oddanosťou, akou len matka vie pestovať a opatrovať svoje dieťa.“ Tieto slová vďaky sú po smrti človeka úplne namieste. Ak sa autor ani s odstupom 70 rokov po Hlinkovej smrti nedostane mentálne ďalej než k písaniu textov v duchu pohrebných rečí, je to ešte jeho problém. Ale už slovenským problémom je, že sa takéto „štúdie“ objavujú v rámci kolektívnej monografie hneď vedľa serióznych prác. Zosmiešňujú sa tým samotní historici a v neposlednom rade aj veľké postavy našich dejín, ktoré by si konečne zaslúžili aj kvalitné a komplexné zhodnotenie.
Nás však tentoraz viac zaujímala štúdia o Hlinkovom pôsobení v Ľudovej banke. Jej autor Marián Tkáč, dnes predseda Matice, však namiesto odbornej práce napísal prostoduchú oslavu: „Hlinka viedol banku do rozličných aktivít, ktoré znamenali povznesenie Ružomberka i Slovenska.“ Tkáč nezamlčiava, že sa Hlinkova banka dostala do problémov, tie však pripisuje na vrub prvej povojnovej kríze. Hoci je úplne pochopiteľné, že farár a politik Hlinka, ktorý nemal ekonomické vzdelanie, sa dopustil pri riadení banky mnohých chýb, Tkáč ich pred čitateľom starostlivo utají. V duchu hesla „o mŕtvych len dobre“ pokračuje Tkáč dôsledne až do konca, keď veľavýznamne cituje z výročnej správy banky v roku 1938, v ktorej si banka uctila pamiatku práve zosnulého Hlinku: „Okrem svojho kňazského povolania bol náš ústav ten, ktorému venoval najviac tepla svojho srdca. Bedlil nad ním, pestoval ho takou vrúcnosťou a oddanosťou, akou len matka vie pestovať a opatrovať svoje dieťa.“ Tieto slová vďaky sú po smrti človeka úplne namieste. Ak sa autor ani s odstupom 70 rokov po Hlinkovej smrti nedostane mentálne ďalej než k písaniu textov v duchu pohrebných rečí, je to ešte jeho problém. Ale už slovenským problémom je, že sa takéto „štúdie“ objavujú v rámci kolektívnej monografie hneď vedľa serióznych prác. Zosmiešňujú sa tým samotní historici a v neposlednom rade aj veľké postavy našich dejín, ktoré by si konečne zaslúžili aj kvalitné a komplexné zhodnotenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.