Schuster hovoril jednak tým neopakovateľným jazykom komunistického aparátnika, ktorým dnes hovoria politici len na východ od Slovenska, a aj to už len občas. Navyše rozprával v kruhoch, často sa úplne vzdialil od čohokoľvek, čo by mohlo byť odpoveďou na pôvodne položenú otázku, aby sa k tomu po niekoľkých minútach hovoru na inú tému vrátil. Alebo aj nie.
Mal však jednu obrovskú výhodu, ktorá v tom čase bola na Slovensku výhrou. Nebol to Vladimír Mečiar. A hoci mal za sebou siahodlhú minulosť komunistického aparátnika, neobmedzeného vládcu Košíc a východoslovenského kraja, bolo to všetko stále lepšie, ako keby sa v tej dobe, pár mesiacov po odstavení od moci, Mečiar vrátil, a to dokonca ako hlava štátu. Samozrejme, že väčšina ďalších kandidátov vrátane Magdy Vášáryovej by bola lepším prezidentom, než bol Schuster.
Za päť rokov svojho prezidentovania zažil len jedného premiéra, Mikuláša Dzurindu, čo je, svojím spôsobom, v strednej Európe unikát. Najmä po ťažkej chorobe, keď som sa v bratislavskej nemocnici skutočne bál pred jeho prevozom na operáciu o jeho život, bol čoraz čudáckejší. Jeho „pamäti“, doplnené fotografiami priebehu operácie, ktoré rozdával na medzištátnych návštevách, vyvolávali žalúdočné problémy. Jeho piesňová produkcia pousmiatie, rovnako ako jeho cesty, vrátane tej legendárnej do amazonských pralesov či tej poslednej na Južný pól.
Mal však vždy jeden rozmer, ktorý mňa ako Čecha nikdy neprestával fascinovať. Bol to Nemec. Pravda, veľmi sa k tomu verejne nehlásil, dokonca to o ňom neuvádza slovenská verzia Wikipedie (tá česká áno). Niečo také by totiž nebolo v Česku predstaviteľné. Pravda, mali sme ministra zahraničia Josefa Zielenieca, Poliaka narodeného v Moskve, máme dnes za šéfa diplomacie Karla Schwarzenberga, ktorý býva v Rakúsku a má švajčiarsky pas. Ale Nemec, nie, to by v Česku ani dvadsať rokov po novembri 1989 neprichádzalo do úvahy. Zároveň bolo pre mňa Čecha pozoruhodné, že sa počas celej predvolebnej kampane, a vlastne ani nikdy potom, nenašiel nikto, kto by to Schusterovi predhodil.
Po čase som pochopil, že je to aj preto, že vy to máte s tými vašimi karpatskými Nemcami inak ako my s tými našimi sudetskými. Že by ste ich možno po vojne ani nevyháňali, keby ste nemuseli. Keď dnes človek prechádza spišskými mestami, narazí občas dokonca na určitú nostalgiu po časoch, keď tu boli ešte Nemci. A na mnohých miestach a pri množstve príležitostí sa to aj ako turista dozviete – čo je vec, ktorá sa vám dodnes v českých Sudetoch stane len výnimočne. A potom je tu aj už legendárne ospravedlnenie karpatským Nemcom za ich vyhnanie zo Slovenska, ktoré prijala ešte nesamostatná Slovenská národná rada po roku 1990. Ospravedlnenie, na ktorého obdobu čakajú slovenskí Maďari márne dodnes. Schuster nie je Nemec, je to aj „manták“, čo som po návšteve jeho rodného Medzeva dal v roku 1999 do titulku, netušiac nič o tom, čo to ešte na Slovensku znamená. Súkromné múzeum v rodnom dome mi síce pripadalo bizarné, ale dodnes spomínam na staré babky, hovoriace tou zvláštnou, už takmer zaniknutou mantáckou nemčinou, ktorá má základ v stredovekom nemeckom dialekte.
Teraz sa Rudolf Schuster dočkal od svojich krajanov trochu nečakaného ocenenia. Sudetonemecké krajanské združenie, v ktorom sú hlavne vyhnanci z Česka, udelilo Schusterovi Karlovu cenu, najvyššiu poctu, ktorú od sudetských Nemcov môže niekto dostať. „Pomáhal stavať mosty medzi národmi strednej Európy,“ uvádza šéf landsmanschaftu, europoslanec Bernd Posselt. Cenu, pomenovanú podľa najväčšieho českého panovníka Karla IV., dostal však Schuster podľa mňa najmä preto, že bol ako jediný nevyhnaný Nemec prezidentom. Keď nič iné, tak to donúti aspoň nás Čechov trochu premýšľať o našich divných dejinách 20. storočia.
Mal však jednu obrovskú výhodu, ktorá v tom čase bola na Slovensku výhrou. Nebol to Vladimír Mečiar. A hoci mal za sebou siahodlhú minulosť komunistického aparátnika, neobmedzeného vládcu Košíc a východoslovenského kraja, bolo to všetko stále lepšie, ako keby sa v tej dobe, pár mesiacov po odstavení od moci, Mečiar vrátil, a to dokonca ako hlava štátu. Samozrejme, že väčšina ďalších kandidátov vrátane Magdy Vášáryovej by bola lepším prezidentom, než bol Schuster.
Za päť rokov svojho prezidentovania zažil len jedného premiéra, Mikuláša Dzurindu, čo je, svojím spôsobom, v strednej Európe unikát. Najmä po ťažkej chorobe, keď som sa v bratislavskej nemocnici skutočne bál pred jeho prevozom na operáciu o jeho život, bol čoraz čudáckejší. Jeho „pamäti“, doplnené fotografiami priebehu operácie, ktoré rozdával na medzištátnych návštevách, vyvolávali žalúdočné problémy. Jeho piesňová produkcia pousmiatie, rovnako ako jeho cesty, vrátane tej legendárnej do amazonských pralesov či tej poslednej na Južný pól.
Mal však vždy jeden rozmer, ktorý mňa ako Čecha nikdy neprestával fascinovať. Bol to Nemec. Pravda, veľmi sa k tomu verejne nehlásil, dokonca to o ňom neuvádza slovenská verzia Wikipedie (tá česká áno). Niečo také by totiž nebolo v Česku predstaviteľné. Pravda, mali sme ministra zahraničia Josefa Zielenieca, Poliaka narodeného v Moskve, máme dnes za šéfa diplomacie Karla Schwarzenberga, ktorý býva v Rakúsku a má švajčiarsky pas. Ale Nemec, nie, to by v Česku ani dvadsať rokov po novembri 1989 neprichádzalo do úvahy. Zároveň bolo pre mňa Čecha pozoruhodné, že sa počas celej predvolebnej kampane, a vlastne ani nikdy potom, nenašiel nikto, kto by to Schusterovi predhodil.
Po čase som pochopil, že je to aj preto, že vy to máte s tými vašimi karpatskými Nemcami inak ako my s tými našimi sudetskými. Že by ste ich možno po vojne ani nevyháňali, keby ste nemuseli. Keď dnes človek prechádza spišskými mestami, narazí občas dokonca na určitú nostalgiu po časoch, keď tu boli ešte Nemci. A na mnohých miestach a pri množstve príležitostí sa to aj ako turista dozviete – čo je vec, ktorá sa vám dodnes v českých Sudetoch stane len výnimočne. A potom je tu aj už legendárne ospravedlnenie karpatským Nemcom za ich vyhnanie zo Slovenska, ktoré prijala ešte nesamostatná Slovenská národná rada po roku 1990. Ospravedlnenie, na ktorého obdobu čakajú slovenskí Maďari márne dodnes. Schuster nie je Nemec, je to aj „manták“, čo som po návšteve jeho rodného Medzeva dal v roku 1999 do titulku, netušiac nič o tom, čo to ešte na Slovensku znamená. Súkromné múzeum v rodnom dome mi síce pripadalo bizarné, ale dodnes spomínam na staré babky, hovoriace tou zvláštnou, už takmer zaniknutou mantáckou nemčinou, ktorá má základ v stredovekom nemeckom dialekte.
Teraz sa Rudolf Schuster dočkal od svojich krajanov trochu nečakaného ocenenia. Sudetonemecké krajanské združenie, v ktorom sú hlavne vyhnanci z Česka, udelilo Schusterovi Karlovu cenu, najvyššiu poctu, ktorú od sudetských Nemcov môže niekto dostať. „Pomáhal stavať mosty medzi národmi strednej Európy,“ uvádza šéf landsmanschaftu, europoslanec Bernd Posselt. Cenu, pomenovanú podľa najväčšieho českého panovníka Karla IV., dostal však Schuster podľa mňa najmä preto, že bol ako jediný nevyhnaný Nemec prezidentom. Keď nič iné, tak to donúti aspoň nás Čechov trochu premýšľať o našich divných dejinách 20. storočia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.