„Môžeme prestať myslieť na neistotu," vyhlásil staronový premiér a líder Konzervatívnej strany Stephen Harper v reakcii na víťazstvo vo voľbách z 2. mája. Jeho strana získala skoro 40 percent hlasov a obsadí 167 kresiel v 308-člennom parlamente. Konzervatívci vyhrali už tretie voľby za sebou, no tentoraz víťazstvo chutí oveľa lepšie. Tri predchádzajúce kabinety vládnuce v Ottawe boli menšinové, konzervatívci sa tešili väčšine naposledy po voľbách v roku 1988.
Voľby sú v Kanade hneď po hokeji druhým najobľúbenejším športom. Za posledných 14 rokov Kanaďania volili vo všeobecných voľbách šesťkrát, z toho štyrikrát od roku 2004. Tradične sa medzi sebou pretláčali konzervatívci s liberálmi, pričom separatistický Bloc Québécois hral čierneho koňa. Ani to už neplatí. Liberáli utrpeli zdrvujúcu porážku, keď získali najmenej kresiel vo svojej histórii a prepadli sa až na tretie miesto. Ešte horšie dopadol Bloc, ktorý zo 49 kresiel obhájil len 4 a stratil akýkoľvek vplyv. Dlhoročný líder Gilles Duceppe okamžite rezignoval. Naopak, ľavicová New Democratic Party povstala ako nová opozícia so 102 mandátmi. Jej predseda Jack Layton si môže gratulovať k skvelej práci, keď za osem rokov premenil marginálnu stranu s pár poslancami na veľkého hráča. .stephen „Bush" Harper
Tento 52-ročný rodák z Toronta je najvýraznejšou a zároveň najkontroverznejšou postavou súčasnej kanadskej politiky, ktorá v mnohom pripomína bývalého prezidenta USA, najmä na medzinárodnom poli.
Kanada sa nezapojila do konfliktu v Iraku, ale vyslala významný kontingent do Afganistanu. Harper bol silný zástanca bojových operácií a ako jediný premiér navštívil bojové línie. Viac ako 150 mŕtvych Kanaďanov však znamenalo aj rastúci odpor verejnosti, a to aj proti účasti kanadských ozbrojených síl, aj proti osobe premiéra. Podobne kriticky sa vníma silno proizraelský postoj konzervatívcov, vďaka ktorým sa Kanada stala jedným z najbližších spojencov Tel Avivu.
Naopak, jeho vzťahy s Čínou sú veľmi vlažné, napriek veľkej čínskej menšine v krajine. Občasné provokácie – ako udelenie čestného občianstva Dalajlámovi – ich nezlepšujú a doma čelí výčitkám, že tým iba škodí kanadskej ekonomike, pre ktorú je Čína po USA najvýznamnejší partner. Ešte viac na seba cerí zuby s Ruskom. Jeho „zablúdeným“ diaľkovým bombardérom už museli Kanaďania párkrát poskytnúť džentlmenský sprievod na svoje hranice. Poklady pod arktickým snehom nechce ani jedna strana nechať ležať „ľadom“ – doslova.
Harper je spolu s Václavom Klausom jedným z výrazných environmentálnych skeptikov, najmä čo sa týka zohrievania matičky Zeme. Dohodu z Kjóta nazval Harper „socialistickou schémou" a kanadské záväzky na zníženie emisií sa napĺňajú len veľmi vágne. Taký prístup sa v medzinárodných kruhoch považuje za nekorektný, až výstredný, najmä ak prichádza od deviatej najväčšej ekonomiky sveta.. Ani jeho otvorený prístup k špinavej ťažbe ropy z ropných pieskov mu nepridáva na popularite.
A ešte tu máme jednu čerešničku na torte politicky nekorektných opatrení: Kanada pod Harperovým vedením výrazne znížila zahraničnú pomoc Afrike a vyškrtla niektoré krajiny z prioritného listu.
Líder konzervatívcov vie budiť vášne aj krokmi na domácej scéne. Jeho nepríliš priateľský postoj k médiám chvíľami pripomína nášho bývalého premiéra. Najväčšiu kritiku si vyslúžil za posunutie zasadania parlamentu v rokoch 2008 a 2009. Vtedy využil svoje právo premiéra a požiadal generálnu guvernérku (zástupkyňu britskej kráľovnej v Kanade) o odročenie kľúčových zasadaní parlamentu o niekoľko týždňov, čím jeho strana získala drahocenný čas pred predčasnými voľbami.
Tieto kontroverzie z neho v Kanade spravili obdivovanú aj zatracovanú osobu, oproti G. W. Bushovi má však v rukách veľkú výhodu, ktorá mu pomohla k víťazstvu – oveľa zdravšiu ekonomiku. .dva tábory
Aj keď je kanadská politická scéna rozdelená na dva tábory, podobne ako americká, a vlády sa otáčajú rýchlejšie ako palacinky, ekonomiku udržiavali v slušnom stave. Verejný dlh Kanady sa z nepríjemných 70 percent HDP v polovici 90. rokov prepadol až na dnešnú úroveň okolo 30 percent. Kanadské banky boli Svetovým ekonomickým fórom dvakrát vyhlásené za najzdravšie na svete. To sa odzrkadlilo aj na miernom dopade svetovej krízy na Kanadu.
Aj vzhľadom na to, že 80 percent kanadského exportu smeruje do USA (napriek populárnemu mýtu o arabskej rope je práve Kanada najväčším dodávateľom ropy do USA) a pomerne nepružnému trhu práce (nezamestnanosť v Kanade dosahuje okolo 7 percent aj v dobrých časoch), v rokoch 2008 – 2009 nastal ekonomický prepad (najmä v Ontáriu, ktoré je centrom automobilovej výroby). Našťastie, realitný trh, obrovská záťaž ustavične ťahajúca USA ku dnu, v Kanade zaznamenal iba decentný sklz a už po pár mesiacoch pokračoval v raste. Vďaka veľmi malému nárastu nezamestnanosti a štedrejšiemu sociálnemu systému väčšina Kanaďanov krízu sotva postrehla.
Konzervatívci pozbierali vavríny za hladký priebeh krízy, ale nie úplne zaslúžene. Boli to najmä stredoľaví liberáli, vedení Jeanom Chrétienom, ktorí v druhej polovici 90.rokov sériou rozpočtových prebytkov splatili časť dlhu a ozdravili bankový sektor. Fiškálna zodpovednosť je v Kanade prioritná téma (Canadian Taxpayers Federation už roky obchádza krajinu s mobilnými hodinami, ktoré ukazujú rýchlosť pribúdania dlhu). Čo sa týka dlhu, tak kanadská ľavica už dávnejšie splnila to, čo (nielen) slovenská pravica sľubuje, ale akosi sa jej to nedarí.
Konzervatívci, samozrejme, nezostali so sľubmi o fiškálnej zodpovednosti pozadu. A museli sľubovať veľmi intenzívne, pretože ich rozpočet na rok 2009 prvýkrát od roku 1996 spôsobil rast podielu dlhu na HDP. Harper nevydržal tlak, a podporil potácajúci sa automobilový priemysel stimulom, hoci to pôvodne nebolo v pláne a pre rok 2010 zaknihoval rekordný deficit vo výške 3,5 percenta. Konzervatívci tak majú čo robiť, aby dodržali päť rokov starý sľub – vymazať čistý dlh Kanady do roku 2021. Prvý prebytok sa má objaviť
v roku 2015. Voliči im zatiaľ veria.
Nám, deficity milujúcim Európanom, sa podobné sľuby pri 30-percentnom zadlžení môžu zdať zbytočné. Nanešťastie, tradičné ukazovatele dlhu majú jednu nepeknú vlastnosť – nezahŕňajú nekryté mandátorné výdaje budúcnosti. Inými slovami – už dnes sme sľúbili zajtra vyplácať dôchodky, hoci sme na to ešte nikde nezohnali peniaze. Dlh Kanady so zarátanými budúcimi záväzkami (ktoré majú v Kanade podobu rôznych mimorozpočtových fondov) dosahuje okolo 80 percent HDP, čo nie je až také veselé číslo. V porovnaní s Európou či USA, kde sa tento dlh často ráta v stovkách percent, je stále zvládnuteľný.
Kanada ako jedna z mála krajín sveta v sebe spája výhody hospodársky vysoko rozvinutej krajiny a surovinového bohatstva. Tretie najväčšie zásoby uránu na svete a druhé najväčšie ropy (aj keď veľmi náročnej na ťažbu), kombinované so silným priemyslom a obyvateľstvom, ktoré sa obohacuje o mladých imigrantov, dávajú vláde do rúk silné karty. Ázijské krajiny nahradili časť amerického dopytu a looney, ako sa prezýva kanadský dolár, pred časom opäť prelomil paritu s americkým dolárom, udalosť s podobným efektom, ako naše víťazstvo nad Čechmi v hokeji. Pritom v ešte v roku 2002 ste za kanadský dolár dostali len 62 amerických centov. .konečne môže vládnuť
Stabilná vláda, verejne deklarujúca podporu trhovým riešeniam a viac slobody v rozhodovaní jednotlivcov, je jedna vec, skutočné vzdanie sa časti moci druhá. Médiá sa pýtajú, či to nebola práve ustavičná hrozba predčasných volieb, ktorá držala kanadských politikov v pozore. Momentálne neohrozená pozícia môže Harperovi dodať chuť začať konečne poriadne vládnuť, hlavne keď je hlavný rival na kolenách. Premiérov tradične netransparentný prístup k veciam verejným tieto obavy len posilňuje.
Ubrať plyn sa nikdy neopláca. Väčšina európskych štátov by si s radosťou vymenila s Kanadou úlohy, ale, ako ukázalo Írsko, pád dokáže prísť rýchlejšie, než stihnete vysloviť „bankrot". Pokračujúci negatívny vývoj v USA (ktorý je už viac realitou ako hrozbou), prepad komoditných trhov (až si raz Čína všimne, že postavila zopár prázdnych miest) a teoretický kolaps domáceho realitného trhu, ktorý niektorí experti považujú za zdravý, ale iní vidia v centrách ako Toronto a Vancouver obrovskú bublinu, ktorá ešte nepraskla len vďaka nízkemu podielu subprime hypoték. Obzvlášť alarmujúce je zadlženie domácností, ktoré je najvyššie v OECD.
Vo svojej novej ére môže byť Kanada pre nás vzorom, alebo potvrdením našej skúsenosti, že sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú, napravo aj naľavo. Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk.
Voľby sú v Kanade hneď po hokeji druhým najobľúbenejším športom. Za posledných 14 rokov Kanaďania volili vo všeobecných voľbách šesťkrát, z toho štyrikrát od roku 2004. Tradične sa medzi sebou pretláčali konzervatívci s liberálmi, pričom separatistický Bloc Québécois hral čierneho koňa. Ani to už neplatí. Liberáli utrpeli zdrvujúcu porážku, keď získali najmenej kresiel vo svojej histórii a prepadli sa až na tretie miesto. Ešte horšie dopadol Bloc, ktorý zo 49 kresiel obhájil len 4 a stratil akýkoľvek vplyv. Dlhoročný líder Gilles Duceppe okamžite rezignoval. Naopak, ľavicová New Democratic Party povstala ako nová opozícia so 102 mandátmi. Jej predseda Jack Layton si môže gratulovať k skvelej práci, keď za osem rokov premenil marginálnu stranu s pár poslancami na veľkého hráča. .stephen „Bush" Harper
Tento 52-ročný rodák z Toronta je najvýraznejšou a zároveň najkontroverznejšou postavou súčasnej kanadskej politiky, ktorá v mnohom pripomína bývalého prezidenta USA, najmä na medzinárodnom poli.
Kanada sa nezapojila do konfliktu v Iraku, ale vyslala významný kontingent do Afganistanu. Harper bol silný zástanca bojových operácií a ako jediný premiér navštívil bojové línie. Viac ako 150 mŕtvych Kanaďanov však znamenalo aj rastúci odpor verejnosti, a to aj proti účasti kanadských ozbrojených síl, aj proti osobe premiéra. Podobne kriticky sa vníma silno proizraelský postoj konzervatívcov, vďaka ktorým sa Kanada stala jedným z najbližších spojencov Tel Avivu.
Naopak, jeho vzťahy s Čínou sú veľmi vlažné, napriek veľkej čínskej menšine v krajine. Občasné provokácie – ako udelenie čestného občianstva Dalajlámovi – ich nezlepšujú a doma čelí výčitkám, že tým iba škodí kanadskej ekonomike, pre ktorú je Čína po USA najvýznamnejší partner. Ešte viac na seba cerí zuby s Ruskom. Jeho „zablúdeným“ diaľkovým bombardérom už museli Kanaďania párkrát poskytnúť džentlmenský sprievod na svoje hranice. Poklady pod arktickým snehom nechce ani jedna strana nechať ležať „ľadom“ – doslova.
Harper je spolu s Václavom Klausom jedným z výrazných environmentálnych skeptikov, najmä čo sa týka zohrievania matičky Zeme. Dohodu z Kjóta nazval Harper „socialistickou schémou" a kanadské záväzky na zníženie emisií sa napĺňajú len veľmi vágne. Taký prístup sa v medzinárodných kruhoch považuje za nekorektný, až výstredný, najmä ak prichádza od deviatej najväčšej ekonomiky sveta.. Ani jeho otvorený prístup k špinavej ťažbe ropy z ropných pieskov mu nepridáva na popularite.
A ešte tu máme jednu čerešničku na torte politicky nekorektných opatrení: Kanada pod Harperovým vedením výrazne znížila zahraničnú pomoc Afrike a vyškrtla niektoré krajiny z prioritného listu.
Líder konzervatívcov vie budiť vášne aj krokmi na domácej scéne. Jeho nepríliš priateľský postoj k médiám chvíľami pripomína nášho bývalého premiéra. Najväčšiu kritiku si vyslúžil za posunutie zasadania parlamentu v rokoch 2008 a 2009. Vtedy využil svoje právo premiéra a požiadal generálnu guvernérku (zástupkyňu britskej kráľovnej v Kanade) o odročenie kľúčových zasadaní parlamentu o niekoľko týždňov, čím jeho strana získala drahocenný čas pred predčasnými voľbami.
Tieto kontroverzie z neho v Kanade spravili obdivovanú aj zatracovanú osobu, oproti G. W. Bushovi má však v rukách veľkú výhodu, ktorá mu pomohla k víťazstvu – oveľa zdravšiu ekonomiku. .dva tábory
Aj keď je kanadská politická scéna rozdelená na dva tábory, podobne ako americká, a vlády sa otáčajú rýchlejšie ako palacinky, ekonomiku udržiavali v slušnom stave. Verejný dlh Kanady sa z nepríjemných 70 percent HDP v polovici 90. rokov prepadol až na dnešnú úroveň okolo 30 percent. Kanadské banky boli Svetovým ekonomickým fórom dvakrát vyhlásené za najzdravšie na svete. To sa odzrkadlilo aj na miernom dopade svetovej krízy na Kanadu.
Aj vzhľadom na to, že 80 percent kanadského exportu smeruje do USA (napriek populárnemu mýtu o arabskej rope je práve Kanada najväčším dodávateľom ropy do USA) a pomerne nepružnému trhu práce (nezamestnanosť v Kanade dosahuje okolo 7 percent aj v dobrých časoch), v rokoch 2008 – 2009 nastal ekonomický prepad (najmä v Ontáriu, ktoré je centrom automobilovej výroby). Našťastie, realitný trh, obrovská záťaž ustavične ťahajúca USA ku dnu, v Kanade zaznamenal iba decentný sklz a už po pár mesiacoch pokračoval v raste. Vďaka veľmi malému nárastu nezamestnanosti a štedrejšiemu sociálnemu systému väčšina Kanaďanov krízu sotva postrehla.
Konzervatívci pozbierali vavríny za hladký priebeh krízy, ale nie úplne zaslúžene. Boli to najmä stredoľaví liberáli, vedení Jeanom Chrétienom, ktorí v druhej polovici 90.rokov sériou rozpočtových prebytkov splatili časť dlhu a ozdravili bankový sektor. Fiškálna zodpovednosť je v Kanade prioritná téma (Canadian Taxpayers Federation už roky obchádza krajinu s mobilnými hodinami, ktoré ukazujú rýchlosť pribúdania dlhu). Čo sa týka dlhu, tak kanadská ľavica už dávnejšie splnila to, čo (nielen) slovenská pravica sľubuje, ale akosi sa jej to nedarí.
Konzervatívci, samozrejme, nezostali so sľubmi o fiškálnej zodpovednosti pozadu. A museli sľubovať veľmi intenzívne, pretože ich rozpočet na rok 2009 prvýkrát od roku 1996 spôsobil rast podielu dlhu na HDP. Harper nevydržal tlak, a podporil potácajúci sa automobilový priemysel stimulom, hoci to pôvodne nebolo v pláne a pre rok 2010 zaknihoval rekordný deficit vo výške 3,5 percenta. Konzervatívci tak majú čo robiť, aby dodržali päť rokov starý sľub – vymazať čistý dlh Kanady do roku 2021. Prvý prebytok sa má objaviť
v roku 2015. Voliči im zatiaľ veria.
Nám, deficity milujúcim Európanom, sa podobné sľuby pri 30-percentnom zadlžení môžu zdať zbytočné. Nanešťastie, tradičné ukazovatele dlhu majú jednu nepeknú vlastnosť – nezahŕňajú nekryté mandátorné výdaje budúcnosti. Inými slovami – už dnes sme sľúbili zajtra vyplácať dôchodky, hoci sme na to ešte nikde nezohnali peniaze. Dlh Kanady so zarátanými budúcimi záväzkami (ktoré majú v Kanade podobu rôznych mimorozpočtových fondov) dosahuje okolo 80 percent HDP, čo nie je až také veselé číslo. V porovnaní s Európou či USA, kde sa tento dlh často ráta v stovkách percent, je stále zvládnuteľný.
Kanada ako jedna z mála krajín sveta v sebe spája výhody hospodársky vysoko rozvinutej krajiny a surovinového bohatstva. Tretie najväčšie zásoby uránu na svete a druhé najväčšie ropy (aj keď veľmi náročnej na ťažbu), kombinované so silným priemyslom a obyvateľstvom, ktoré sa obohacuje o mladých imigrantov, dávajú vláde do rúk silné karty. Ázijské krajiny nahradili časť amerického dopytu a looney, ako sa prezýva kanadský dolár, pred časom opäť prelomil paritu s americkým dolárom, udalosť s podobným efektom, ako naše víťazstvo nad Čechmi v hokeji. Pritom v ešte v roku 2002 ste za kanadský dolár dostali len 62 amerických centov. .konečne môže vládnuť
Stabilná vláda, verejne deklarujúca podporu trhovým riešeniam a viac slobody v rozhodovaní jednotlivcov, je jedna vec, skutočné vzdanie sa časti moci druhá. Médiá sa pýtajú, či to nebola práve ustavičná hrozba predčasných volieb, ktorá držala kanadských politikov v pozore. Momentálne neohrozená pozícia môže Harperovi dodať chuť začať konečne poriadne vládnuť, hlavne keď je hlavný rival na kolenách. Premiérov tradične netransparentný prístup k veciam verejným tieto obavy len posilňuje.
Ubrať plyn sa nikdy neopláca. Väčšina európskych štátov by si s radosťou vymenila s Kanadou úlohy, ale, ako ukázalo Írsko, pád dokáže prísť rýchlejšie, než stihnete vysloviť „bankrot". Pokračujúci negatívny vývoj v USA (ktorý je už viac realitou ako hrozbou), prepad komoditných trhov (až si raz Čína všimne, že postavila zopár prázdnych miest) a teoretický kolaps domáceho realitného trhu, ktorý niektorí experti považujú za zdravý, ale iní vidia v centrách ako Toronto a Vancouver obrovskú bublinu, ktorá ešte nepraskla len vďaka nízkemu podielu subprime hypoték. Obzvlášť alarmujúce je zadlženie domácností, ktoré je najvyššie v OECD.
Vo svojej novej ére môže byť Kanada pre nás vzorom, alebo potvrdením našej skúsenosti, že sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú, napravo aj naľavo. Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.