.bilaterálne pôžičky Grécku v celkovej sume 110 miliárd eur na riešenie problému nestačia. Hoci ešte v apríli si Gréci vyrokovali „zľavu“, respektíve zníženie úrokov o jedno percento, napriek reformám a škrtaniu výdavkov nie sú schopní splácať svoj dlh. Ako problematická sa ukazuje najmä druhá polovica roku 2012 a začiatok roka 2013, keď sa končí splatnosť gréckych dlhopisov v objeme približne 40 miliárd eur. V snahe riešiť tento problém sa Grécko obrátilo na inštitúcie EÚ, čo vnieslo výraznú neistotu na finančné trhy. Navyše, dodatočnú vlnu hystérie vyvolal najmä nemecký Spiegel informáciou, že grécki vládni politici uvažujú o odchode z eurozóny. Spiegel taktiež informoval, že sa niektorí ministri financií mimoriadne stretli v Luxemburgu, kde sa malo diskutovať práve o týchto otázkach. Vláda v Aténach, no aj vrcholní európski predstavitelia, tieto informácie rázne popreli. Keď vyplávalo na povrch, že informácie o stretnutí boli pravdivé, šéf Eurogroup Juncker aj jeho hovorca Schuller potvrdili to, že vedome klamali. S odôvodneniami ako: "Existoval veľmi dobrý dôvod poprieť, že sa rokovanie konalo." Napriek tomu, že sa o odchode Grécka z eurozóny pravdepodobne rokovalo, ide o krok z politického hľadiska nielen nemysliteľný, ale aj právne nemožný. Znamenalo by to totiž nielen rozpad eurozóny, ale aj rozpad Európskej únie ako takej a potenciálne problémy z toho vyplývajúce by pre Grécko boli doslova likvidačné.
Takzvaná „pomoc“ Grécku v podobe preklenutia úveru ďalším úverom, tentoraz už z dočasného či trvalého eurovalu, je teda najpravdepodobnejším scenárom ďalšieho vývoja, no samotný problém sa tým znova nerieši. Skutočným riešením nie je ani zmena podmienok pri splácaní už poskytnutých úverov z minulého roku. Celkový dlh je na úrovni 327 miliárd eur, čo je viac ako štvornásobok daňových príjmov Grécka. Inými slovami, ak by Grécko aj robilo reformy, po najbližšie štyri roky z rozpočtu škrtlo aj všetky výdavky a zároveň všetok daňový výnos použilo len na splatenie dlhu, stále by to nestačilo. Je tak jasné, že v dlhodobom horizonte je nutná reštrukturalizácia celkového verejného dlhu a jeho čiastočné odpísanie zhruba na úrovni 65 percent z tejto sumy. Ako druhý krok je nutný predaj majetku štátu, čo by mohlo znížiť dlh o dodatočných 20 percent HDP. Z výnosov z privatizácie je nutné oddlžiť a rekapitalizovať grécke banky, respektíve vytvoriť tak domáce zdroje kapitálu na financovanie štátneho dlhu, keďže po znížení ratingu a poslednej emisii štátnych pokladničných poukážok je už jasné, že na trhu si Grécko vie požičať len krátkodobo, teda do jedného roka. Pokiaľ sa tieto kroky čo najskôr neurobia, hrozí kolaps celého gréckeho finančného systému a nie „len“ vyhlásenie defaultu krajiny. Všetky tieto kroky by navyše mali prebehnúť ešte predtým, než budú v júni publikované výsledky nových stresových testov európskych bánk.
Celková angažovanosť francúzskych a nemeckých bánk v periférnych ekonomikách eurozóny je približne pol bilióna eur, z toho v Grécku či Írsku je investovaná len pomerne malá časť tejto sumy. Takže, nech už politici spravia čokoľvek, na nejaký čas sa situácia pravdepodobne znova stabilizuje. No situácia je aj tak naďalej mimoriadne vážna a treba ju riešiť, lebo v momente, keď sa problém preleje do krajín ako Španielsko či Taliansko, znamená to koniec sna o jednotnej Európe. A taký scenár si nikto neželá. Autor je finančný ekonóm
Takzvaná „pomoc“ Grécku v podobe preklenutia úveru ďalším úverom, tentoraz už z dočasného či trvalého eurovalu, je teda najpravdepodobnejším scenárom ďalšieho vývoja, no samotný problém sa tým znova nerieši. Skutočným riešením nie je ani zmena podmienok pri splácaní už poskytnutých úverov z minulého roku. Celkový dlh je na úrovni 327 miliárd eur, čo je viac ako štvornásobok daňových príjmov Grécka. Inými slovami, ak by Grécko aj robilo reformy, po najbližšie štyri roky z rozpočtu škrtlo aj všetky výdavky a zároveň všetok daňový výnos použilo len na splatenie dlhu, stále by to nestačilo. Je tak jasné, že v dlhodobom horizonte je nutná reštrukturalizácia celkového verejného dlhu a jeho čiastočné odpísanie zhruba na úrovni 65 percent z tejto sumy. Ako druhý krok je nutný predaj majetku štátu, čo by mohlo znížiť dlh o dodatočných 20 percent HDP. Z výnosov z privatizácie je nutné oddlžiť a rekapitalizovať grécke banky, respektíve vytvoriť tak domáce zdroje kapitálu na financovanie štátneho dlhu, keďže po znížení ratingu a poslednej emisii štátnych pokladničných poukážok je už jasné, že na trhu si Grécko vie požičať len krátkodobo, teda do jedného roka. Pokiaľ sa tieto kroky čo najskôr neurobia, hrozí kolaps celého gréckeho finančného systému a nie „len“ vyhlásenie defaultu krajiny. Všetky tieto kroky by navyše mali prebehnúť ešte predtým, než budú v júni publikované výsledky nových stresových testov európskych bánk.
Celková angažovanosť francúzskych a nemeckých bánk v periférnych ekonomikách eurozóny je približne pol bilióna eur, z toho v Grécku či Írsku je investovaná len pomerne malá časť tejto sumy. Takže, nech už politici spravia čokoľvek, na nejaký čas sa situácia pravdepodobne znova stabilizuje. No situácia je aj tak naďalej mimoriadne vážna a treba ju riešiť, lebo v momente, keď sa problém preleje do krajín ako Španielsko či Taliansko, znamená to koniec sna o jednotnej Európe. A taký scenár si nikto neželá. Autor je finančný ekonóm
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.