Stačí si len spočítať, koľko nás to účinkovanie v európskej súťaži spevákov stálo. Pôvodne sme tam tento rok nemali ísť. Ale keď minulé vedenie podpísalo zmluvu aj na tento rok, nedalo sa z nej vycúvať. A tak vedenie RTVS priamo vybralo dvojičky Veroniku Nízlovú a Danielu Jančichovú s pesničkou I’Am Still Alive bez súťažiacich kôl. Na tie tento rok televízia nemala peniaze.
Eurovision Song Contest je zvláštna súťaž. Funguje už od roku 1957, ale z mora spevákov dala svetu len hŕstku umelcov (Abba, Céline Dion, Toto Cutugno, Sandie Shaw), ktorí neskôr dokázali bodovať aj vo svetových hitparádach. Niet sa čomu čudovať. Ani tento rok v nemeckom Düsseldorfe nezazneli pesničky vrátane tej našej, ktoré by obstáli v konkurencii skutočných hitparád. Je to už obohraná pesnička, ale Eurovision je prehliadkou ničnehovoriacich popových songov, ktorú občas vyruší nejaký národný motív, slabá rocková hudba alebo nie príliš vydarený výlet do vážnej hudby. To všetko býva často zabalené do výpravnej pódiovej produkcie gýčového charakteru, ktorá bola v minulých rokoch rozhodujúcejším prvkom ako samotná hudba.
Väčšina krajín si aj tento rok pomohla univerzálnou angličtinou. Nebyť oznamu v rohu obrazovky, že ide o speváka a speváčku istého štátu, ani by sme nezistili, že interpretom je občan Srbska, Slovinska, Nemecka alebo Slovenska. Iné štáty zas stavili na svoj folklór, ako napríklad Portugalci, ktorí by pokojne mohli vystúpiť aj v Drišľakovinách. Nie je náhoda, že hudobne zdatní Američania aj vďaka Eurorvízii posmešne hovoria, že na starom kontinente sa nehrá europop ale „eurotrash”.
Ťažko hľadať správnu odpoveď, prečo sa Slovensku ani tento rok nepodarilo postúpiť medzi dvadsiatku vyvolených. Ich popový slaďák I’Am Still Here, akých sú na svete tisíce, nebol o nič lepší alebo horší ako ostatné súťažiace piesne, len je trochu záhadou, prečo RTSV dala šancu dvojičkám, ktoré síce občas na nás pozerajú z bulváru, ale ich cédečká sa v porovnaní inými spevákmi slovenskej popmusic predávajú vcelku podpriemerne. Inými slovami, sú známe ani nie tak vďaka pesničkám, ale skôr výzoru.
Podčiarknuté, v Eurovízii nejde o hudbu, je to len televízna súťaž z peňazí európskych televízií, ktorú vlastne platíme my. Či chceme, alebo nie. Ale vraj to diváci slovenskej televízie chcú, tak čo už.
Eurovision Song Contest je zvláštna súťaž. Funguje už od roku 1957, ale z mora spevákov dala svetu len hŕstku umelcov (Abba, Céline Dion, Toto Cutugno, Sandie Shaw), ktorí neskôr dokázali bodovať aj vo svetových hitparádach. Niet sa čomu čudovať. Ani tento rok v nemeckom Düsseldorfe nezazneli pesničky vrátane tej našej, ktoré by obstáli v konkurencii skutočných hitparád. Je to už obohraná pesnička, ale Eurovision je prehliadkou ničnehovoriacich popových songov, ktorú občas vyruší nejaký národný motív, slabá rocková hudba alebo nie príliš vydarený výlet do vážnej hudby. To všetko býva často zabalené do výpravnej pódiovej produkcie gýčového charakteru, ktorá bola v minulých rokoch rozhodujúcejším prvkom ako samotná hudba.
Väčšina krajín si aj tento rok pomohla univerzálnou angličtinou. Nebyť oznamu v rohu obrazovky, že ide o speváka a speváčku istého štátu, ani by sme nezistili, že interpretom je občan Srbska, Slovinska, Nemecka alebo Slovenska. Iné štáty zas stavili na svoj folklór, ako napríklad Portugalci, ktorí by pokojne mohli vystúpiť aj v Drišľakovinách. Nie je náhoda, že hudobne zdatní Američania aj vďaka Eurorvízii posmešne hovoria, že na starom kontinente sa nehrá europop ale „eurotrash”.
Ťažko hľadať správnu odpoveď, prečo sa Slovensku ani tento rok nepodarilo postúpiť medzi dvadsiatku vyvolených. Ich popový slaďák I’Am Still Here, akých sú na svete tisíce, nebol o nič lepší alebo horší ako ostatné súťažiace piesne, len je trochu záhadou, prečo RTSV dala šancu dvojičkám, ktoré síce občas na nás pozerajú z bulváru, ale ich cédečká sa v porovnaní inými spevákmi slovenskej popmusic predávajú vcelku podpriemerne. Inými slovami, sú známe ani nie tak vďaka pesničkám, ale skôr výzoru.
Podčiarknuté, v Eurovízii nejde o hudbu, je to len televízna súťaž z peňazí európskych televízií, ktorú vlastne platíme my. Či chceme, alebo nie. Ale vraj to diváci slovenskej televízie chcú, tak čo už.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.