.cesta vedie priestorom veľkej výstavnej siene Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Profilová výstava Martina Benku (21. september 1888 Kostolište – 28. jún 1971 Malacky) je klasickou inštaláciou výberu z diela jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia prvej polovice minulého storočia. Výstava vznikla v spolupráci so Slovenským národným múzeom – Múzeom Martina Benku v Martine a prezentuje výborne a citlivo zvolený výber viac ako stovky diel.
Obklopení dominujúcimi veľkými plátnami sedíme s Annou Oláhovou, kurátorkou výstavy, a rozprávame sa o Benkových obrazoch a najmä o princípoch jeho tvorby. O technike maľby, ale aj o abstrahovaní videného a precíteného cez ťahy štetcami do finálneho diela. Cesta k pochopeniu Benku je prostredníctvom týchto informácií ľahšia a zaujímavejšia. Najľahšie je však pozerať sa na Benkove obrazy a vnímať ich, cítiť. Viac netreba, dokonca aj čítanie ich názvov môže rušiť. Názvy napokon nie sú dôležité. Akokoľvek reálne sú Benkove krajiny, staré vyše päťdesiat rokov, ako tieň sa vynára obava, že dnes ich už na Slovensku nenájdeme. Čo však vzbudzuje a vzbudí pohľad na Benkove krajiny – to je rýdzo individuálne na každom návštevníkovi výstavy. .krajina a jej obmeny
Krajina bola východiskovým bodom v celej tvorbe umelca, príroda mu bola vstupnou bránou k sebe i Slovensku, ktoré Martin Benka nespočetnekrát prešiel, skicoval a neskôr v ateliéri prenášal na plátna. Videnú a nesporne predovšetkým prežitú krajinu Benka nekopíroval a realisticky maľbou neopisoval, príroda (ale i ľudia v nej) mu boli iba najsilnejšou inšpiráciou. Tému, ktorú v plenéri naskicoval, dokázal neskôr v ateliéri tematicky usmerniť do roviny svojich pocitov a prostredníctvom maľby a využívania farebnej škály vytvoriť zvláštnu, výraznú krajinársku skratku, v ktorej vždy nájdeme výber toho podstatného a dominantného. Z malých realistických štúdií krajiny umelec vytvoril veľké plátna, pričom proces tvorby bol pre neho pretekaním videnej a zaznačenej reality cez myseľ, dušu aj srdce. Veľkorozmerné plátna sú potom výsledkom maximálnej citovej zainteresovanosti tvorcu na skutočnosti a na diele.
Martin Benka mal fenomenálnu vizuálnu pamäť a svoje skice v ateliéri spracúval inšpirovaný počúvaním hudby. Otvoriac myseľ hudbe otvoril ju aj obrazu, ktorý začal maľovať. Vnímajúc a uvedomujúc si to pri prechádzke krajinou jeho obrazov, naplno si uvedomíme a vnímame umelcove dielo ako čistú citovú záležitosť. Pozoruhodný je impresionistický rozmer Benkovej maľby. V živej prírode nenachádzame ostré hrany, ani v Benkových krajinách. Zblízka je každý jeho obraz súborom farebných škvŕn, machuliek, s odstupom nadobúda rozmer monumentu, ktorý akoby sa skrýval za závojom jemnej hmly. Umelec maľoval plochými a hrubými štetcami, precízne, ale voľne a nenútene nanášajúc farby dosahoval efekt akejsi hrubozrnnej impresie, zblízka neostrej, z diaľky konkrétnej. Všade dominujú tmavé farebné tóny, hlavne hnedej, čiernej, okrovej, temnejúcej zelene. Takmer celkom chýba červená, žiarivá bieloba, žlť citrónov. Technika maľby a farebná škála násobí citový náboj v obrazoch za hranicu empatií s umelcom, videný obraz nadlho ostáva pod privretými viečkami. Odtiaľ je už len malý krok k spomienkam. .príjemný idealizmus
Na Benkových obrazoch nenájdeme umelo, násilne stoporené národné motívy, falošnú hrdosť či kalkul s emóciami o rodnej hrude. Akosi prirodzene a mimovoľne si pri pohľade na jeho obrazy uvedomíme, aká pekná je slovenská krajina. Alebo už bola pred päťdesiatimi a viac rokmi? Určite ešte je, len ju treba hľadať. Často a čoraz viac v detailoch, ale predsa – nájsť sa dá. Ak už nám Benkove obrazy otvoria bránu spomienok, určite si pripomenieme dve jeho diela: Matkinu pieseň (1934) a Dve ženy (1933), ktorých reprodukcie visievali vari v každej školskej triede (spolu s obrazom Jozefa Hanulu Na rodnej hrude (1908), portrétmi Štúra a Hviezdoslava). Neboli tieto reprodukcie a reprodukcie obrazov Alexyho, Bazovského, Fullu v triedach základných škôl lepšou, (na pohľad) príjemnejšou a aj hodnotnejšou cestou k budovaniu a povzbudeniu národnej hrdosti, národoveckého citu, než unifikované, chladné preambuly ústavy a fabrikáty štátneho znaku? Ak Benka maľoval (s) citom, ten cit z jeho obrazov vyžaruje dodnes, a je na vnímavého človeka prenosný. Pestovať lásku k vlasti je vhodnejšie cestou citu, srdca, cestou estetiky.
V obrazoch Martina Benku ľahko nájdeme idealistický a možno aj zidealizovaný pohľad umelca na Slovensko. Je to však príjemné spozorovanie, vzbudzujúce sympatický rešpekt a uznanie. Nie je to násilie. Ani idealizmus, hodný sarkazmu či zneváženia. O to je cestovanie Benkovou krajinou príjemného idealizmu zaujímavejšie a cennejšie. Je to cesta tichou krajinou pokory a úcty.
„Preklčoval, prekliesnil som si cestu primerane svojim silám. Neočakával som za prácu odmeny a uznania, trápilo ma čosi iné. Akým najlepším spôsobom, akou výtvarnou rečou sa podelím o svoje city a krásu, velebnú majestátnu prírodu, s ľudom v nej pracujúcim, boriacim sa za lepší, chutnejší kus chleba,“ vyznáva sa Martin Benka. S pokorou a skromnosťou žil a tvoril, z nich pramení i jeho príjemný idealizmus, neškodný, vrúcny a čistý. Taký, ktorý ne Slovensku dneška chýba, a ktorý hľadáme a nachádzame často len v tichu obrazární, v izolácii pred vonkajškom. Ak teda treba hovoriť o Benkovom výtvarnom a myšlienkovom odkaze, mali by sme hovoriť o jeho pokore, skromnosti a pracovitosti. Tie, ilustrované jeho tvorbou, môžu a mali by nám byť tichými, silnými vzormi.
Marian Váross v knihe Slovenské výtvarné umenie 1918 – 1945 o Benkovej krajine a Benkovom človeku píše, že sú svojimi povahami metaforickí. Sú výtvarnými ódami o Slovensku, ktoré bolo porobené, ale začalo sa prebúdzať. Benka podľa Várossa vystihol, zdôraznil a umocnil túto myšlienku. Preto každý, kto vnímavo zažíva Benkovu tvorbu, priam cíti, ako je jeho dielo napriek svojej čistej maliarskosti ideovo úderné, ako núti čosi milovať a čosi nenávidieť, ako prebúdza vlastenectvo a odsudzuje utláčateľov nášho ľudu. To je tendencia, pre ktorú považujeme Benku v časti jeho tvorby za predlžovateľa kritického realizmu v našom výtvarnom umení. Ak súhlasíme s Várossom a ak súhlasíme s Benkom, dostávame sa do situácie triezveho pochopenia umelcovho idealizmu, ktorý nám môže pomáhať i slúžiť. A ak nie, vizuálny kontakt s Benkovými obrazmi v nás určite zanechá dobrý pocit z videného. Pri tých obrazoch totiž netreba premýšľať nad otázkou „Čo je to, čo tým chcel umelec povedať?“, tie obrazy totiž také otázky v sebe prvoplánovo nenesú. V galérii v tichej liptovskomikulášskej Tranovského uličke síce nájdeme Benku, jeho obrazy, umenie par excellence, ale i príjemný pokoj a zážitok. A možno aj inšpiráciu navštíviť skutočnú prírodu a zamilovať sa tam do krajiny jej tela. Čo viac si človek môže tohto leta priať? Martin Benka (1888 – 1971)
Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši
Výstava potrvá do 14. júla 2011
Obklopení dominujúcimi veľkými plátnami sedíme s Annou Oláhovou, kurátorkou výstavy, a rozprávame sa o Benkových obrazoch a najmä o princípoch jeho tvorby. O technike maľby, ale aj o abstrahovaní videného a precíteného cez ťahy štetcami do finálneho diela. Cesta k pochopeniu Benku je prostredníctvom týchto informácií ľahšia a zaujímavejšia. Najľahšie je však pozerať sa na Benkove obrazy a vnímať ich, cítiť. Viac netreba, dokonca aj čítanie ich názvov môže rušiť. Názvy napokon nie sú dôležité. Akokoľvek reálne sú Benkove krajiny, staré vyše päťdesiat rokov, ako tieň sa vynára obava, že dnes ich už na Slovensku nenájdeme. Čo však vzbudzuje a vzbudí pohľad na Benkove krajiny – to je rýdzo individuálne na každom návštevníkovi výstavy. .krajina a jej obmeny
Krajina bola východiskovým bodom v celej tvorbe umelca, príroda mu bola vstupnou bránou k sebe i Slovensku, ktoré Martin Benka nespočetnekrát prešiel, skicoval a neskôr v ateliéri prenášal na plátna. Videnú a nesporne predovšetkým prežitú krajinu Benka nekopíroval a realisticky maľbou neopisoval, príroda (ale i ľudia v nej) mu boli iba najsilnejšou inšpiráciou. Tému, ktorú v plenéri naskicoval, dokázal neskôr v ateliéri tematicky usmerniť do roviny svojich pocitov a prostredníctvom maľby a využívania farebnej škály vytvoriť zvláštnu, výraznú krajinársku skratku, v ktorej vždy nájdeme výber toho podstatného a dominantného. Z malých realistických štúdií krajiny umelec vytvoril veľké plátna, pričom proces tvorby bol pre neho pretekaním videnej a zaznačenej reality cez myseľ, dušu aj srdce. Veľkorozmerné plátna sú potom výsledkom maximálnej citovej zainteresovanosti tvorcu na skutočnosti a na diele.
Martin Benka mal fenomenálnu vizuálnu pamäť a svoje skice v ateliéri spracúval inšpirovaný počúvaním hudby. Otvoriac myseľ hudbe otvoril ju aj obrazu, ktorý začal maľovať. Vnímajúc a uvedomujúc si to pri prechádzke krajinou jeho obrazov, naplno si uvedomíme a vnímame umelcove dielo ako čistú citovú záležitosť. Pozoruhodný je impresionistický rozmer Benkovej maľby. V živej prírode nenachádzame ostré hrany, ani v Benkových krajinách. Zblízka je každý jeho obraz súborom farebných škvŕn, machuliek, s odstupom nadobúda rozmer monumentu, ktorý akoby sa skrýval za závojom jemnej hmly. Umelec maľoval plochými a hrubými štetcami, precízne, ale voľne a nenútene nanášajúc farby dosahoval efekt akejsi hrubozrnnej impresie, zblízka neostrej, z diaľky konkrétnej. Všade dominujú tmavé farebné tóny, hlavne hnedej, čiernej, okrovej, temnejúcej zelene. Takmer celkom chýba červená, žiarivá bieloba, žlť citrónov. Technika maľby a farebná škála násobí citový náboj v obrazoch za hranicu empatií s umelcom, videný obraz nadlho ostáva pod privretými viečkami. Odtiaľ je už len malý krok k spomienkam. .príjemný idealizmus
Na Benkových obrazoch nenájdeme umelo, násilne stoporené národné motívy, falošnú hrdosť či kalkul s emóciami o rodnej hrude. Akosi prirodzene a mimovoľne si pri pohľade na jeho obrazy uvedomíme, aká pekná je slovenská krajina. Alebo už bola pred päťdesiatimi a viac rokmi? Určite ešte je, len ju treba hľadať. Často a čoraz viac v detailoch, ale predsa – nájsť sa dá. Ak už nám Benkove obrazy otvoria bránu spomienok, určite si pripomenieme dve jeho diela: Matkinu pieseň (1934) a Dve ženy (1933), ktorých reprodukcie visievali vari v každej školskej triede (spolu s obrazom Jozefa Hanulu Na rodnej hrude (1908), portrétmi Štúra a Hviezdoslava). Neboli tieto reprodukcie a reprodukcie obrazov Alexyho, Bazovského, Fullu v triedach základných škôl lepšou, (na pohľad) príjemnejšou a aj hodnotnejšou cestou k budovaniu a povzbudeniu národnej hrdosti, národoveckého citu, než unifikované, chladné preambuly ústavy a fabrikáty štátneho znaku? Ak Benka maľoval (s) citom, ten cit z jeho obrazov vyžaruje dodnes, a je na vnímavého človeka prenosný. Pestovať lásku k vlasti je vhodnejšie cestou citu, srdca, cestou estetiky.
V obrazoch Martina Benku ľahko nájdeme idealistický a možno aj zidealizovaný pohľad umelca na Slovensko. Je to však príjemné spozorovanie, vzbudzujúce sympatický rešpekt a uznanie. Nie je to násilie. Ani idealizmus, hodný sarkazmu či zneváženia. O to je cestovanie Benkovou krajinou príjemného idealizmu zaujímavejšie a cennejšie. Je to cesta tichou krajinou pokory a úcty.
„Preklčoval, prekliesnil som si cestu primerane svojim silám. Neočakával som za prácu odmeny a uznania, trápilo ma čosi iné. Akým najlepším spôsobom, akou výtvarnou rečou sa podelím o svoje city a krásu, velebnú majestátnu prírodu, s ľudom v nej pracujúcim, boriacim sa za lepší, chutnejší kus chleba,“ vyznáva sa Martin Benka. S pokorou a skromnosťou žil a tvoril, z nich pramení i jeho príjemný idealizmus, neškodný, vrúcny a čistý. Taký, ktorý ne Slovensku dneška chýba, a ktorý hľadáme a nachádzame často len v tichu obrazární, v izolácii pred vonkajškom. Ak teda treba hovoriť o Benkovom výtvarnom a myšlienkovom odkaze, mali by sme hovoriť o jeho pokore, skromnosti a pracovitosti. Tie, ilustrované jeho tvorbou, môžu a mali by nám byť tichými, silnými vzormi.
Marian Váross v knihe Slovenské výtvarné umenie 1918 – 1945 o Benkovej krajine a Benkovom človeku píše, že sú svojimi povahami metaforickí. Sú výtvarnými ódami o Slovensku, ktoré bolo porobené, ale začalo sa prebúdzať. Benka podľa Várossa vystihol, zdôraznil a umocnil túto myšlienku. Preto každý, kto vnímavo zažíva Benkovu tvorbu, priam cíti, ako je jeho dielo napriek svojej čistej maliarskosti ideovo úderné, ako núti čosi milovať a čosi nenávidieť, ako prebúdza vlastenectvo a odsudzuje utláčateľov nášho ľudu. To je tendencia, pre ktorú považujeme Benku v časti jeho tvorby za predlžovateľa kritického realizmu v našom výtvarnom umení. Ak súhlasíme s Várossom a ak súhlasíme s Benkom, dostávame sa do situácie triezveho pochopenia umelcovho idealizmu, ktorý nám môže pomáhať i slúžiť. A ak nie, vizuálny kontakt s Benkovými obrazmi v nás určite zanechá dobrý pocit z videného. Pri tých obrazoch totiž netreba premýšľať nad otázkou „Čo je to, čo tým chcel umelec povedať?“, tie obrazy totiž také otázky v sebe prvoplánovo nenesú. V galérii v tichej liptovskomikulášskej Tranovského uličke síce nájdeme Benku, jeho obrazy, umenie par excellence, ale i príjemný pokoj a zážitok. A možno aj inšpiráciu navštíviť skutočnú prírodu a zamilovať sa tam do krajiny jej tela. Čo viac si človek môže tohto leta priať? Martin Benka (1888 – 1971)
Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši
Výstava potrvá do 14. júla 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.