Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Miesto generála v dejinách

.igor Janke .časopis .klub

Hoci nezastáva žiadne funkcie, nemá žiadny úrad, nepôsobí v žiadnej skupine, generál Wojciech Jaruzelski je aj po páde komunizmu ustavične v centre poľskej diskusie.

Naposledy sa verejnosť rozohnila nad diskusiou, či má generál letieť s prezidentom Bronislavom Komorowskim do Ríma na blahorečenie Jána Pavla II.  Pred rokom ho pri výročí konca druhej svetovej vojny pozval na palubu prezidentského lietadla do Moskvy zosnulý prezident Lech Kaczynski. Pred dvoma rokmi, keď mu poslanci Sejmu chceli znížiť dôchodok a Jaroslav Kaczynski sa pre neho domáhal doživotného trestu za výnimočný stav v 80. rokoch, vodca poľskej ľavice Grzegorz Napieralski v špeciálnom liste napísal, že „miesto každého mladého ľavičiara je po boku generála Jaruzelského“. Republikánska liga celé roky organizovala nočné protestné demonštrácie pod oknami generálovho domu a Adam Michnik ho vo svojich vystúpeniach, vyhlasovaných po celej Európe, bránil. A Jaruzelského nikdy nezavrhla ani cirkev.
Postoj rôznych spoločenských prostredí k osobe Wojciecha Jaruzelského sa často menil a bol nejednoznačný. Každý, kto k nemu zaujímal stanovisko, sa musel súčasne vyrovnať s hodnotením komunistického Poľska, zmenou režimu, ale tiež vymedziť sa voči niekoľkým miliónom Poliakov, pre ktorých je tvorca vojnového stavu hrdinom. Všetci politici tak, tým či onakým spôsobom, využívali generála na mobilizáciu vlastných voličov. Bez ohľadu na čoraz evidentnejšie dôvody generálovej viny, ktoré hromadia poľskí historici, sú Poliaci pri jeho hodnotení rozdelení. Z toho vyplývajú ustavičné emócie, stále rastúci dav na varšavskej ulici každého 13. decembra o polnoci (výročie vyhlásenia výnimočného stavu, pozn. prekl.), ale aj občasné priaznivé gestá súčasného prezidenta voči generálovi Jaruzelskému. .dobrodinec cirkvi
Existuje viacero spôsobov, ako vysvetliť, prečo minulé pokolenia udržiavajú a akceptujú pamiatku generála. Podľa Pavla Kowala, politika opozičnej strany Poľsko, je najdôležitejšie (PJN vzniklo odštiepením od Kaczynského Práva a spravodlivosti, pozn. prekl.), ide o propagandu z 80. rokov. Jerzy Urban a Wieslaw Górnicki si dali záležať, aby sa po vyhlásení výnimočného stavu generál ľuďom nespájal s ťažkými rozhodnutiami. Zakonzervovali jeho imidž vojaka a vlastenca. Na zlé rozhodnutia tu bol Czeslaw Kiszczak (v rokoch 1981 až 1990 minister vnútra, pozn. prekl.) a ďalší. On mal byť mužom s čiernym charakterom. On, a nie Jaruzelski, sa napríklad spája so smrťou kňaza Jerzy Popieluszka (blahoslavený poľský kňaz prezývaný kaplán Solidarity, ktorého v roku 1984 zabila poľská ŠtB, pozn. prekl.).
Historik Antoni Dudek obracia pozornosť na generálove špecifické vzťahy s cirkvou. V histórii posledných sto rokov nemalo Poľsko vodcu, ktorý by urobil pre cirkev toľko, čo Jaruzelski v 80. rokoch. V priebehu 80. rokov bolo v Poľsku postavených viac kostolov ako v celej Európe. Boli vydané koncesie na vydávanie mnohých titulov katolíckej tlače. Popieluszko bol zavraždený, to je pravda, ale represie sa týkali iba skupiny niekoľko desiatok kňazov, ktorí otvorene manifestovali svoje opozičné myslenie. Aj zákon o vzťahu štátu a rímskokatolíckej cirkvi z mája roku 1989 dával cirkvi mnohé privilégiá. Tak vyzeral podľa Dudeka generálov svojský úplatok.
Aj Kowal považuje jeho vzťahy s cirkvou za kľuč na pochopenie toho, čo sa stalo. Rešpektoval, že cirkev hrá v Poľsku vážnu rolu. Podľa jeho slov sa politické vzťahy generála a primasa zdali  „lepšie než dobré“. Je napríklad málo známe, že počas ťažkej choroby kardinála Glempa na konci 80. rokov bol Jaruzelski prítomný v nemocnici a niekoľko hodín čakal na výsledok ťažkej operácie.
Cirkevná hierarchia to oceňovala. Apoštolský nuncius arcibiskup Józef Kowalczyk po pápežovej smrti hovoril, že „Ján Pavol II. videl v generálovi Jaruzelskom akýsi duch patriotizmu, ducha dobra a vôle brániť Poľsko“. Či to tak naozaj bolo, nevedno, názory sa rozchádzajú, ale tento názor je veľmi charakteristický. Arcibiskup Kowalczyk v svojej knihe varuje pred unáhleným hodnotením výnimočného stavu. Podľa jeho názoru silnelo ohrozenie zvonku a ľudová vláda bola postavená pred alternatívy: alebo to vyriešite sami, alebo to vyriešime my.
Kardinál Glemp v rozhovore pre poľské vydanie časopisu Newsweek vyjadril plné pochopenie pre generála: „Myslím si, že Jaruzelski miluje vlasť po svojom. Ibaže vlasť bola pre neho úzko prepojená so Sovietskym zväzom. On bol vnútorne zviazaný s komunizmom. Domnieval sa, že pred komunizmom vládla v Poľsku spoločenská nespravodlivosť. Pre mňa neznie tento argument obzvlášť presvedčivo. Hoci bol Jaruzelski  zahľadený do komunistických ideí, súčasne mal pozitívny vzťah k cirkvi. Dnes si myslím, že mu išlo o vytvorenie niečoho, čo by sa podobalo pravoslávnemu modelu, kde sú cirkev a štát silne prepojené.“
Názory, aké mal napríklad biskup Józef Życiński na začiatku 90. rokov, keď komentoval bratstvo medzi Adamom Michnikom a Wojciechom Jaruzelskim, boli v cirkevných radoch zriedkavé: „Niektoré formácie pokračujú v Orwellovom štýle, ktorý im bol, napokon, vždy blízky, a usilujú sa teraz dôsledne retušovať históriu. Niektorí známi liberáli sa rozhodli demonštrovať svoju slobodu štýlovým bratríčkovaním sa s Kainom,“ povedal. .štokholmský syndróm
A tým sa dostávame k tretiemu dôvodu ustavičnej popularity generála Jaruzelského. Ide o proces veľkej rehabilitácie, ktorý predviedli noviny Gazeta wyborcza. Adam Michnik, ktorý je autorom jedného z najvplyvnejších textov, aké vyšli za posledných 200 rokov na stránkach novín - Váš prezident, náš premiér – sa z tábora generálových vrahov prebil na čelo pelotónu jeho obdivovateľov.
V apríli 1992 na stránkach Gazety uverejnil jej šéfredaktor s Jaruzelskim rozhovor, ktorý sa začínal slovami: „V celom mojom živote nebolo veľa ľudí, ktorých som tak neznášal, a tak sa bál, ako generála Jaruzelského. Bol som presvedčený, že nič sa nemôže zmeniť k lepšiemu, kým Jaruzelski neodíde. To bol lajtmotív môjho rozmýšľania o politike.“ A o chvíľu neskôr Michnik už rozprával, ako v roku 1989 zistil, že „generál Jaruzelski je normálny človek. A nie je žiadnou z tých hrôz, ktoré som si po celé roky predstavoval.“ Tento rozhovor bol súčasťou knihy spomienok, ktorú generál napísal. Michnik sa angažoval v medzinárodnej reklame na knihu.
Ťažko nájsť skutočné dôvody, ktoré viedli šéfredaktora Wyborczej k takémuto stanovisku. Možno je najbližšie k pravde profesor Antoni Dudek, ktorý tvrdí, že ide o klasický prejav štokholmského syndrómu, teda psychickému stavu, keď obete začínajú sympatizovať so svojimi vrahmi či únoscami. Najtvrdší Michnikovi kritici tvrdia, že je to dôkaz dohody, iní, že ide o vrtoch kontroverzného intelektuála. V každom prípade, šéf Gazety Wyborczej počas uplynulých 20 rokov otvoril generálovi strany svojho denníka, propagoval jeho knižku vo Francúzsku a cestoval s ním do Španielska. A známe sú aj spoločné stretnutia medzi s Jaruzelskim a Urbanom vo vile bývalého imidžmejkra v Konstanci. .partner Margaret Thatcherovej
Samozrejme, najskalnejšími generálovými advokátmi boli od začiatku postkomunisti. Okrem prirodzeného reflexu obrany a solidarity so svojím táborom zohral podľa Kowala ohromný význam fakt, že práve generál vybral pokolenie politikov Aleksandra Kwaśniewského, aby rokovalo s opozíciou pri okrúhlom stole a de facto dostali pomazanie, aby previedli bývalých komunistov cez Červené more. Táto lojalita zostala zachovaná celých 20 rokov. Hoci Jaruzelski bol pre politikov postkomunistickej ľavice viac symbolom, ako duchovným vodcom alebo poradcom, Dudek pripomína, že to bolo aj inak. Spomína príbeh, potvrdený očitým svedkom, ako raz uprostred prezidentských volieb zazvonil Kwaśnievskému telefón, prerušil rozhovor a s niekým konzultoval úplne bežné politické udalosti. Osobou na druhej strane bol Wojciech Jaruzelski.
Generál bol pozývaný na stranícke zjazdy SLD, kde ho vítal entuziastický potlesk. Počas Kwaśniewskeho býval hosťom rozmanitých prijatí v Prezidentskom paláci, v roku 2005 s ním spoločne letel do Moskvy na výročie konca druhej svetovej vojny. A v roku 2008 uverejnil plamenný apel na obranu generála – „partnera Jana Pavla II., Margaret Thatcherovej, Georgea Busha a Michaila Gorbačova. Sibírskeho posla, vojaka Prvej armády poľského vojska, architekta výnimočného stavu a okrúhleho stolu. Architekta, ktorý rozbil berlínsky múr a bez toho, aby tiekla krv, aj Jaltu.“
Prihlásil sa k nemu aj nový vodca ľavice Grzegorz Napieralski. Jaruzelski je podľa neho skutočný hrdina. V liste, ktorý napísal, porovnával dramatické osudy Jaruzelského so životmi Jaroslava Kaczynského či Donalda Tuska. Napieralski písal o „hroznej cene, ktorú pokolenie generála Jaruzelského zaplatilo za to, aby páni Kaczynski a Tusk mohli študovať a robiť kariéry“. List sa končí výzvou: „Miesto každého ľavičiara je dnes po boku generála Jaruzelského.“
Ďaleko od odsudzovania boli aj politici dnes nevýznamnej, ale kedysi vplyvnej Demokratickej únie. Ešte pred dvoma rokmi Tadeusz Mazowiecki (v rokoch 1989 až 1990 poľský  premiér, pozn. prekl.) v rozhovore v týždenníku Polytika hovoril, že „generál Jaruzelski sa ešte ako prezident zachoval voči mne lojálne. Pomáhal napríklad vplývať na poslancov bývalej komunistickej strany, aby podporovali reformy.“ Historik Dudek hovorí, že tak konal zo strachu. Keď sa na jednom stretnutí starý súdruh obrátil na pani Barbaru, manželku generála Jaruzelského, s výhradou, prečo sa všetkého vzdal bez boja, generálova žena mu odpovedala: „A čo by si chcel, aby naše manželstvo s Wojciechem skončilo ako Ceausescovci?“ .do Ríma
Politický sentiment a kalkulácie spôsobili, že aj súčasný prezident Bronislaw Komorowski už za niekoľko mesiacov svojho pôsobenia stihol vykonať gestá voči autorovi výnimočného stavu. Pozval generála na návštevu Moskvy aj zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu, aby spolu s inými prezidentmi súčasnej hlave poradil, ako má rokovať s ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom. Vyvolalo to protesty, ale Komorowski neustúpil.
Po tom, ako Jaruzelski vo februári tohto roku oznámil, že nepôjde do Ríma, podľa prieskumov až polovica Poliakov tvrdila, že generál je po boku demokratického prezidenta povinný na blahorečenia Jána Pavla II. vycestovať.  Propagandistická práca Urbana a Górnieckého, podporená bratstvom s Adamom Michnikom, obranou postkomunistov a nechuťou cirkvi voči jeho odsúdeniu, sa tak ukázala úspešná. Autor je poľský novinár a redaktor denníka Rzeczpospolita, kde text pôvodne vyšiel. Krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite