.vinári a pivári sú dva svety. Roger Scruton kedysi pre náš časopis zhrnul dôvody, prečo je víno nadradené pivu, slovami: „Víno je posledným lokálnym produktom. Každé dobré víno má na svojej etikete napísanú obec a dom, v ktorom bolo vyrobené. A vôbec, je to niečo, čo sa vymyká kultúre supermarketu.“ V niečom možno súhlasiť, ale predsa: nepreháňa to trochu anglický filozof? Autor sa priznáva, že holduje dobrému vínu aj dobrému pivu rovnako (aj keď nie súčasne), napokon, podobne ako domácej slivovici, a preto má vážne pochybnosti. Ale k meritu veci. Kde možno lepšie zistiť, či to s pivom nie je náhodou tak ako s vínom, že v supermarkete ho síce kúpite, ale sládek by ho nepil? Jasná reč: v pivovare. .jste z Topolčián?
Za dobrým pivom som cestoval do dvoch miest. Do Plzne a Dublinu. Pivo Plzenský Prazdroj, alebo, ak chcete, Pilsner Urquell, a írsky Guiness sú mercedesmi medzi pivami. Aspoň pre mňa. Vynechal som iba moje najobľúbenejšie slovenské pivo, ktoré (logicky) pijem najčastejšie. Ale kto už je doma prorokom, najmä, ak sa zo západu krajiny prizná, že pije pivo z východu? Vráťme sa však k plzni, pretože tak všade u nás pivo Plzenský Prazdroj voláme. Už to čosi napovedá, že väzba piva na „dom, kde sa varí“ bude zrejme silnejšia, než si sir Roger dokáže predstaviť.
A ak to niekde vedia, tak je to v Plzni. Návštevník tohto mesta na juhozápade Česka môže mať dojem, že mesto vyrástlo okolo pivovaru. Samozrejme, nie je to tak, ale aj tak platí, že mesto dnes vo svete preslávilo najmä pivo. A teda tamojší ľudia, ktorí ho varia. Vynechám povinnú návštevu pivného múzea, reštaurácie spojenej s pivovarom, aj celú prehliadku starého pivovaru so všetkými užitočnými mýtmi, ktorá sa začína pod majestátnym storočným oblúkom, a prejdem hneď k vrcholu. Tým je, samozrejme, pivo. Na konci prehliadky nás zaviedli do „hospody“ vnútri vo fabrike. Pivo sa tu čapuje zdarma. Vždy to tak bolo. Vlastne až nedávno, ako sa mi sťažuje jeden miestny pivár, to zmenili. Niekomu totiž prekážalo, že sa z piva neplatí spotrebná daň, tak zaviedli pre starého pána ponižujúce elektronické kartičky, ktoré evidujú vypité pivo a pivárovi potom zo mzdy strhnú „daň“. Moderná doba evidentne stráca ľudskosť, starí páni vedia svoje.
Krčma je pomerne malá a útulná. Výčap, jednoduché stoličky, žiadne prehnané zdobenie, biliardový stôl. A samozrejme, pivo v tradičných sklenených krígľoch, z ktorých chutí najlepšie. Osmelím sa a prisadnem si k stolu, kde sedia asi piati starší páni. Bývalí sládkovia a chemici, dnes dôchodcovia s priemerným vekom vyše 80 rokov. Pijeme plzenskú novinku, pivo Master. S týmto nečeským menom sa spája prekvapivo dobré pivo. Čapuje sa do tretinkových pohárov, od silnejšieho 16-stupňového horkého čierneho až po svetlú jedenástku. „Vy jste z Topolčián?“ začína konverzáciu usmiaty veterán s pohárom v ruke. Usmejem sa a domáceho pána sklamem. Ale, ako sa následne ukáže, „Topolčiany“ si starí páni považujú. Pepo a Karel, ako sa navzájom priateľsky oslovujú, súhlasia, že v Topolčiánech robili pivo za komunizmu čistejšie než tu v Plzni. .československý sentiment
Diskusii kraľuje československý sentiment. Musím stratiť slovko o Mečiarovi, posťažovať sa na euro, pridať vetu o športe a vypočuť si ódu na Tatry. Vrava je živá, starí páni rázne odmietajú, aby som zavolal mladého čašníka a pivo čapujú a nosia oni sami. Karel ide v lete „naposled do Tater“. Jeho žena niekde našla inzerát, že v ktoromsi hoteli objavili staré taniere a plachty s logom ROH, a tak sa rozhodli zorganizovať „ROH-ácky“ turnus. So všetkým, čo k nemu patrí – od ranných rozcvičiek až po stolovanie. Karel ide aj so ženou, Pepo si už pobyt pre veľký záujem kúpiť nestihol.
Vráťme sa k pivu. Starí páni sú profesionáli a na každé pivo reagujú s rešpektom. To „ich“ im chutí najlepšie, ale vypijú aj iné. Len lacné supermarketové šmejdy nie. Naopak, cenia si malé lokálne značky. So smútkom im hovorím, že práve tie sa u nás stali prvou obeťou privatizácie. Tej Mečiarovej aj Dzurindovej. Mečiarovi privatizéri firmy rozkradli, zahraniční investori kvôli reklame podporujú radšej jednu značku na úkor iných. Po „Ilave“ a desiatke ďalších lokálnych pivovarov sa zľahla zem.
A kde je v Plzni najlepšie pivo? O tom niet sporu, predsa dole v katakombách. Pod pivovarom sa pred príchodom chladiacich boxov postupne vybudovali kilometre podzemných chodieb. Vytvoril sa priestor pre nanosený ľad, ktorý sa sekal na neďalekej riečke. Prenášali ho sem do podzemia, aby až do prvých horúcich dní vychladzoval podzemie. A práve tu ležia staré dubové sudy, najstarší je z konca 19. storočia, kde ležáky čakajú na svoju chvíľu. Sprevádza nás šéfsládek majster Berka, ktorý nás ponúka veľkým pohárom čerstvo načapovaného prazdroja. Žiadny oxid uhličitý, len pivo. Dokonalé pivo. Za päť minút, čo sa zdržíme, vypijem dve veľké a tretie si beriem na cestu. Od strednej školy som rýchlejšie po sebe tri pivá nevypil. .veža nad mestom
Niečo podobné však zažijem aj v Dubline. Akurát tomu chýba český šmrnc. Pivovar aj múzeum mi síce ukáže jeden známy, ktorý v Guinnesse pracuje, nie je to však ono. Nie preňho a pre to, že by nemal byť na čo hrdý. To všetko, ani príbeh výroby z páleného jačmeňa, nechýba. Rovnako ako skvelý guinness zdarma na záver. Rozdiel je len v atmosfére. Najlepšiu plzeň som pil v chladných katakombách dolu pod zemou, a tomu sa čierny guinness v najvyššej veži nad Dublinom nemôže rovnať.
Všetko sa však mení v pube oproti cez rieku. Starý pán, volá sa Martin a má dobre vyše 70, je registrovaný člen Labour Party a momentálne si aj s kamarátmi užíva cestovanie s lacnými letenkami. Videl Španielsko, pýta sa ma na Slovensko. Guninness mu chutil viac, keď bol silnejší, ale s pribúdajúcimi rokmi mu menej alkoholu vyhovuje. Ukazuje mi staré fotky a opisuje, ako jeho otec bojoval s Jamesom Connollym a Seanom O‘Caseym proti Angličanom. Uznanlivo kývnem hlavou a guinness chutí lepšie.
Je čas uzavrieť malý nereprezentatívny výskum: pivo je ľudový nápoj. Na rozdiel od vína, kde sa dá predvádzať a hmkať nad rafinovanými vôňami a chuťami, pivo je dobré alebo zlé. Bez špekulovania. Pivo je však na miesto výroby háklivejšie ako víno. Tam je najlepšie. Na rozdiel od vína je citlivejšie na fľaškovanie aj transport. A preto preň nie je výhrou ani globalizácia. Aj keď počas návštevy Poľska či Maďarska si asi budem myslieť niečo iné. Návšteva plzenského pivovaru sa uskutočnila na pozvanie PR agentúry C&M Advertising.
Za dobrým pivom som cestoval do dvoch miest. Do Plzne a Dublinu. Pivo Plzenský Prazdroj, alebo, ak chcete, Pilsner Urquell, a írsky Guiness sú mercedesmi medzi pivami. Aspoň pre mňa. Vynechal som iba moje najobľúbenejšie slovenské pivo, ktoré (logicky) pijem najčastejšie. Ale kto už je doma prorokom, najmä, ak sa zo západu krajiny prizná, že pije pivo z východu? Vráťme sa však k plzni, pretože tak všade u nás pivo Plzenský Prazdroj voláme. Už to čosi napovedá, že väzba piva na „dom, kde sa varí“ bude zrejme silnejšia, než si sir Roger dokáže predstaviť.
A ak to niekde vedia, tak je to v Plzni. Návštevník tohto mesta na juhozápade Česka môže mať dojem, že mesto vyrástlo okolo pivovaru. Samozrejme, nie je to tak, ale aj tak platí, že mesto dnes vo svete preslávilo najmä pivo. A teda tamojší ľudia, ktorí ho varia. Vynechám povinnú návštevu pivného múzea, reštaurácie spojenej s pivovarom, aj celú prehliadku starého pivovaru so všetkými užitočnými mýtmi, ktorá sa začína pod majestátnym storočným oblúkom, a prejdem hneď k vrcholu. Tým je, samozrejme, pivo. Na konci prehliadky nás zaviedli do „hospody“ vnútri vo fabrike. Pivo sa tu čapuje zdarma. Vždy to tak bolo. Vlastne až nedávno, ako sa mi sťažuje jeden miestny pivár, to zmenili. Niekomu totiž prekážalo, že sa z piva neplatí spotrebná daň, tak zaviedli pre starého pána ponižujúce elektronické kartičky, ktoré evidujú vypité pivo a pivárovi potom zo mzdy strhnú „daň“. Moderná doba evidentne stráca ľudskosť, starí páni vedia svoje.
Krčma je pomerne malá a útulná. Výčap, jednoduché stoličky, žiadne prehnané zdobenie, biliardový stôl. A samozrejme, pivo v tradičných sklenených krígľoch, z ktorých chutí najlepšie. Osmelím sa a prisadnem si k stolu, kde sedia asi piati starší páni. Bývalí sládkovia a chemici, dnes dôchodcovia s priemerným vekom vyše 80 rokov. Pijeme plzenskú novinku, pivo Master. S týmto nečeským menom sa spája prekvapivo dobré pivo. Čapuje sa do tretinkových pohárov, od silnejšieho 16-stupňového horkého čierneho až po svetlú jedenástku. „Vy jste z Topolčián?“ začína konverzáciu usmiaty veterán s pohárom v ruke. Usmejem sa a domáceho pána sklamem. Ale, ako sa následne ukáže, „Topolčiany“ si starí páni považujú. Pepo a Karel, ako sa navzájom priateľsky oslovujú, súhlasia, že v Topolčiánech robili pivo za komunizmu čistejšie než tu v Plzni. .československý sentiment
Diskusii kraľuje československý sentiment. Musím stratiť slovko o Mečiarovi, posťažovať sa na euro, pridať vetu o športe a vypočuť si ódu na Tatry. Vrava je živá, starí páni rázne odmietajú, aby som zavolal mladého čašníka a pivo čapujú a nosia oni sami. Karel ide v lete „naposled do Tater“. Jeho žena niekde našla inzerát, že v ktoromsi hoteli objavili staré taniere a plachty s logom ROH, a tak sa rozhodli zorganizovať „ROH-ácky“ turnus. So všetkým, čo k nemu patrí – od ranných rozcvičiek až po stolovanie. Karel ide aj so ženou, Pepo si už pobyt pre veľký záujem kúpiť nestihol.
Vráťme sa k pivu. Starí páni sú profesionáli a na každé pivo reagujú s rešpektom. To „ich“ im chutí najlepšie, ale vypijú aj iné. Len lacné supermarketové šmejdy nie. Naopak, cenia si malé lokálne značky. So smútkom im hovorím, že práve tie sa u nás stali prvou obeťou privatizácie. Tej Mečiarovej aj Dzurindovej. Mečiarovi privatizéri firmy rozkradli, zahraniční investori kvôli reklame podporujú radšej jednu značku na úkor iných. Po „Ilave“ a desiatke ďalších lokálnych pivovarov sa zľahla zem.
A kde je v Plzni najlepšie pivo? O tom niet sporu, predsa dole v katakombách. Pod pivovarom sa pred príchodom chladiacich boxov postupne vybudovali kilometre podzemných chodieb. Vytvoril sa priestor pre nanosený ľad, ktorý sa sekal na neďalekej riečke. Prenášali ho sem do podzemia, aby až do prvých horúcich dní vychladzoval podzemie. A práve tu ležia staré dubové sudy, najstarší je z konca 19. storočia, kde ležáky čakajú na svoju chvíľu. Sprevádza nás šéfsládek majster Berka, ktorý nás ponúka veľkým pohárom čerstvo načapovaného prazdroja. Žiadny oxid uhličitý, len pivo. Dokonalé pivo. Za päť minút, čo sa zdržíme, vypijem dve veľké a tretie si beriem na cestu. Od strednej školy som rýchlejšie po sebe tri pivá nevypil. .veža nad mestom
Niečo podobné však zažijem aj v Dubline. Akurát tomu chýba český šmrnc. Pivovar aj múzeum mi síce ukáže jeden známy, ktorý v Guinnesse pracuje, nie je to však ono. Nie preňho a pre to, že by nemal byť na čo hrdý. To všetko, ani príbeh výroby z páleného jačmeňa, nechýba. Rovnako ako skvelý guinness zdarma na záver. Rozdiel je len v atmosfére. Najlepšiu plzeň som pil v chladných katakombách dolu pod zemou, a tomu sa čierny guinness v najvyššej veži nad Dublinom nemôže rovnať.
Všetko sa však mení v pube oproti cez rieku. Starý pán, volá sa Martin a má dobre vyše 70, je registrovaný člen Labour Party a momentálne si aj s kamarátmi užíva cestovanie s lacnými letenkami. Videl Španielsko, pýta sa ma na Slovensko. Guninness mu chutil viac, keď bol silnejší, ale s pribúdajúcimi rokmi mu menej alkoholu vyhovuje. Ukazuje mi staré fotky a opisuje, ako jeho otec bojoval s Jamesom Connollym a Seanom O‘Caseym proti Angličanom. Uznanlivo kývnem hlavou a guinness chutí lepšie.
Je čas uzavrieť malý nereprezentatívny výskum: pivo je ľudový nápoj. Na rozdiel od vína, kde sa dá predvádzať a hmkať nad rafinovanými vôňami a chuťami, pivo je dobré alebo zlé. Bez špekulovania. Pivo je však na miesto výroby háklivejšie ako víno. Tam je najlepšie. Na rozdiel od vína je citlivejšie na fľaškovanie aj transport. A preto preň nie je výhrou ani globalizácia. Aj keď počas návštevy Poľska či Maďarska si asi budem myslieť niečo iné. Návšteva plzenského pivovaru sa uskutočnila na pozvanie PR agentúry C&M Advertising.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.