Primal Scream: Screamadelica, Creation Records
V čase, keď punku už dávno došiel dych, keď už neexistovali The Smiths a anglická nezávislá scéna sa uťahovala hlbšie a hlbšie do zadymených klubov, vyšlo slnko v podobe rave parties. Na čerstvom vzduchu sa dobre dýchalo, z disc joyckeyov, púšťačov platní sa stali umelci a z podzemia vyšli na zelené anglické lúky bledí rockeri s prefajčenými pľúcami, tvrdnúcimi pečeňami a zvláštnym svetlom v očiach a začali hrať do tanca. Primal Scream boli medzi nimi. V roku 1991 vydali svoj tretí a neprekonateľne najslávnejší album. Je na ňom stonovská Movin'On Up, je tam Loaded s hlasom Petra Fondu, rave-hippiesácka tancovačka Come Together, nádherná akustická pesnička Damaged aj "dub symphony" Higher Than The Sun. Narodeninová de luxe verzia je obohatená o EPéčku Dixie Narco so štyrmi krásnymi pesničkami v pozvoľnom tempe a s psychedelickým účinkom. Screamadelica je aj po dvadsiatich rokoch nesmierne silný album.
5/5
.juraj Kušnierik Burial: Street Halo, Hyperdub
Burial je fantóm, ktorý sa zjaví, len keď si je istý, že jeho melancholická elektronika ohromí natoľko, že stihne zmiznúť skôr, než jej účinky naberú plnú silu. Britský producent, ktorý si starostlivo uchováva ticho anonymity, sa vrátil po vyše troch rokoch od albumu Untrue, medzníka v histórii populárneho dubstepu. Najprv prekvapil nečakanou spoluprácou s Thomom Yorkom a Four Tetom a následne pustil do obehu dvadsať minút vlastnej čerstvej hudby. Street Halo je opätovnou prechádzkou netypicky ľudoprázdnymi ulicami Londýna, mysterióznym preludom pre všetkých nespavcov, zhmotnením pustoty hlbokej noci. Burial zamiešava do svojho typicky temného dubstepu kúsok techno syntetizátorov a trošku houseovej prvoplánovej chytľavosti, pričom sa tentoraz spolieha výhradne na ženské vokály, rozmazané a znejasnené neskorou nocou. Opar samoty, nenaplnených túžob a bezvýchodiskové blúdenie vlastným vnútrom sa skrývajú medzi pomalými 2-stepovými beatmi a hlbokými, no zvláštne upokojujúcimi basmi. Žiadne zbytočné experimenty – Burial opäť demonštruje jedinečnosť svojej smutnokrásne tiesnivej hudobnej výpovede.
4/5
.tomáš Slaninka Sunshine: Karmageddon Sony Music
Karmageddon sa z celej tvorby táborských Sunshine asi najviac približuje k ich doske z roku 2007 s názvom Dreamer. Sound je ešte viac oslobodený od samplov a ostal gitarovejší. Ak si však pod tým predstavíte nejakú klasickú „rockerinu“, tak ste na veľkom omyle. To, čo ma na Karmageddone očarilo najviac, je priestor a to, ako celá nahrávka dýcha. Cez priezračné, zvonivé gitary sa pomedzi echá, hally a delaye presadzuje ostrá groovy basa. Tá spolu s priamočiarymi bicími tvorí pevný a úžasne našliapaný tandem. Je to veľmi konkrétna a napriek tomu nie tak úplne priehľadná nahrávka. Ktosi raz napísal, že Sunshine sú ako Placebo, ktorí majú gule na to „byť špinaví“. Avšak zatiaľ čo v súčasnosti vydávajú spomenutí Placebo jednu nudnú vec za druhou, noví Sunshine ma bavia veľmi.
5/5
.renat Khallo Joyride: Little Lucky Beat , Joyride
Je mi cťou, keď môžem predstaviť kvalitný slovenský album. Kapela Joyride je možno menej známa domácemu publiku, no napriek tomu má odohrané slušné množstvo koncertov, medziiným na festivale Žákovic Open, či premiéru singlu na Rádiu FM. Ich dielko prekypuje sviežosťou, mladou energiou, melodickými nápadmi a surovosťou. Koncepčne veľmi vyrovnaná rocková doska, na ktorej počuť vplyvy takých veličín, ako sú Patti Smithová, Nirvana, Bob Dylan či Pearl Jam. Kapela z Trenčianskych Bohuslavíc stavila na klasiku a svojou úprimnosťou rozbila klišé, často prítomné v takomto počínaní. Jednoduché gitarové riffy, priamočiary rytmus a osobitý vokálny prejav Lukáša Dedíka nás vezmú do čias, keď rock bol „bez imidžu, prázdnych fráz a sĺz“. To všetko bez technického exhibovania či zázrakov softwaru. Joyride s ich počinom sú niečím, čo na slovenskej scéne rozhodne chýbalo, a prispeli tak do pestrosti mozaiky.
4/5
.renat Khallo
V čase, keď punku už dávno došiel dych, keď už neexistovali The Smiths a anglická nezávislá scéna sa uťahovala hlbšie a hlbšie do zadymených klubov, vyšlo slnko v podobe rave parties. Na čerstvom vzduchu sa dobre dýchalo, z disc joyckeyov, púšťačov platní sa stali umelci a z podzemia vyšli na zelené anglické lúky bledí rockeri s prefajčenými pľúcami, tvrdnúcimi pečeňami a zvláštnym svetlom v očiach a začali hrať do tanca. Primal Scream boli medzi nimi. V roku 1991 vydali svoj tretí a neprekonateľne najslávnejší album. Je na ňom stonovská Movin'On Up, je tam Loaded s hlasom Petra Fondu, rave-hippiesácka tancovačka Come Together, nádherná akustická pesnička Damaged aj "dub symphony" Higher Than The Sun. Narodeninová de luxe verzia je obohatená o EPéčku Dixie Narco so štyrmi krásnymi pesničkami v pozvoľnom tempe a s psychedelickým účinkom. Screamadelica je aj po dvadsiatich rokoch nesmierne silný album.
5/5
.juraj Kušnierik Burial: Street Halo, Hyperdub
Burial je fantóm, ktorý sa zjaví, len keď si je istý, že jeho melancholická elektronika ohromí natoľko, že stihne zmiznúť skôr, než jej účinky naberú plnú silu. Britský producent, ktorý si starostlivo uchováva ticho anonymity, sa vrátil po vyše troch rokoch od albumu Untrue, medzníka v histórii populárneho dubstepu. Najprv prekvapil nečakanou spoluprácou s Thomom Yorkom a Four Tetom a následne pustil do obehu dvadsať minút vlastnej čerstvej hudby. Street Halo je opätovnou prechádzkou netypicky ľudoprázdnymi ulicami Londýna, mysterióznym preludom pre všetkých nespavcov, zhmotnením pustoty hlbokej noci. Burial zamiešava do svojho typicky temného dubstepu kúsok techno syntetizátorov a trošku houseovej prvoplánovej chytľavosti, pričom sa tentoraz spolieha výhradne na ženské vokály, rozmazané a znejasnené neskorou nocou. Opar samoty, nenaplnených túžob a bezvýchodiskové blúdenie vlastným vnútrom sa skrývajú medzi pomalými 2-stepovými beatmi a hlbokými, no zvláštne upokojujúcimi basmi. Žiadne zbytočné experimenty – Burial opäť demonštruje jedinečnosť svojej smutnokrásne tiesnivej hudobnej výpovede.
4/5
.tomáš Slaninka Sunshine: Karmageddon Sony Music
Karmageddon sa z celej tvorby táborských Sunshine asi najviac približuje k ich doske z roku 2007 s názvom Dreamer. Sound je ešte viac oslobodený od samplov a ostal gitarovejší. Ak si však pod tým predstavíte nejakú klasickú „rockerinu“, tak ste na veľkom omyle. To, čo ma na Karmageddone očarilo najviac, je priestor a to, ako celá nahrávka dýcha. Cez priezračné, zvonivé gitary sa pomedzi echá, hally a delaye presadzuje ostrá groovy basa. Tá spolu s priamočiarymi bicími tvorí pevný a úžasne našliapaný tandem. Je to veľmi konkrétna a napriek tomu nie tak úplne priehľadná nahrávka. Ktosi raz napísal, že Sunshine sú ako Placebo, ktorí majú gule na to „byť špinaví“. Avšak zatiaľ čo v súčasnosti vydávajú spomenutí Placebo jednu nudnú vec za druhou, noví Sunshine ma bavia veľmi.
5/5
.renat Khallo Joyride: Little Lucky Beat , Joyride
Je mi cťou, keď môžem predstaviť kvalitný slovenský album. Kapela Joyride je možno menej známa domácemu publiku, no napriek tomu má odohrané slušné množstvo koncertov, medziiným na festivale Žákovic Open, či premiéru singlu na Rádiu FM. Ich dielko prekypuje sviežosťou, mladou energiou, melodickými nápadmi a surovosťou. Koncepčne veľmi vyrovnaná rocková doska, na ktorej počuť vplyvy takých veličín, ako sú Patti Smithová, Nirvana, Bob Dylan či Pearl Jam. Kapela z Trenčianskych Bohuslavíc stavila na klasiku a svojou úprimnosťou rozbila klišé, často prítomné v takomto počínaní. Jednoduché gitarové riffy, priamočiary rytmus a osobitý vokálny prejav Lukáša Dedíka nás vezmú do čias, keď rock bol „bez imidžu, prázdnych fráz a sĺz“. To všetko bez technického exhibovania či zázrakov softwaru. Joyride s ich počinom sú niečím, čo na slovenskej scéne rozhodne chýbalo, a prispeli tak do pestrosti mozaiky.
4/5
.renat Khallo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.