.v prípade policajtov to nesie nemalé bezpečnostné riziko, pretože niektorí môžu pri riešení svojich finančných ťažkostí hľadať pomoc v podsvetí, proti ktorému by za normálnych okolností mali bojovať.
Táto situácia je výsledkom hysterickej „škrtformy“, v ktorej si vláda vybrala štátnych zamestnancov ako najviditeľnejší terč svojich snáh odvrátiť u nás údajný „grécky scenár“. Ako sa na vládu, reprezentujúcu predovšetkým súkromný sektor, patrí, škrty sa niesli takmer v duchu triedneho boja proti verejnej sfére, kde boli štátni zamestnanci vykresľovaní ako preplatení paraziti.
Vláda tak svojím správaním porušila jeden z najzákladnejších nepísaných kontraktov, na ktorom stoja moderné štáty. Spočíva v tom, že štát garantuje ľuďom, ktorí preň pracujú, istotu stabilného príjmu a kariérneho postupu, pokiaľ sa nespreneveria svojim povinnostiam.
Títo ľudia z rôznych dôvodov obetujú existenčnej istote možnosť, aby si v súkromnom sektore zarobili omnoho viac. Či už tak robia preto, že preferujú bezpečnosť a nechcú čeliť rizikám súkromného sektora, alebo preto, že prácu pre štát považujú za poslanie, prijímajú túto prácu s tým, že kým nepodľahnú korupcii, budú celoživotne patriť do príjmového pásma, ktoré im síce zaručí isté materiálne istoty, ale žiadny luxus.
Od štátu očakávajú, že keď sa im podarí získať na základe svojich nijako oslnivých príj mov napríklad menšiu hypotéku, slušné nájomné bývanie alebo auto na leasing, budú schopní, aj zásluhou stálosti svojej pozície, tieto záväzky dlhodobo znášať. Aj preto veľa štátnych zamestnancov finančne plánuje inak ako ľudia, ktorí pracujú v súkromnom sektore, ktorého neistoty ich nútia vytvárať si väčšie finančné rezervy. V slušnej demokracii sa jednoducho nepredpokladá, že by štát nakoniec nepísané zmluvy so svojimi zamestnancami nedodržal.
Keby Česku naozaj hrozil „grécky scenár“, a bolo by zrejmé, že štát naozaj nemá kde šetriť, bolo by porušenie vyššie opísaného kontraktu medzi českým štátom, reprezentovaným vládou, a jeho zamestnancami možno zrozumiteľné. Lenže žijeme v krajine, ktorej vláda odmieta progresívne zdanenie aj boj so systémovou korupciou, v ktorej sa ročne postrácajú desiatky miliárd korún.
Štátni zamestnanci majú teda všetky dôvody svojmu zamestnávateľovi, českému štátu, neveriť. Tí morálne menej odolní majú o dôvod navyše na korupčné konanie, čo je naozaj zlá správa pre budúcnosť českej demokracie. Autor je český politológ, bývalý poradca prezidenta Havla a zakladateľ ľavicového think tanku Cesta
Táto situácia je výsledkom hysterickej „škrtformy“, v ktorej si vláda vybrala štátnych zamestnancov ako najviditeľnejší terč svojich snáh odvrátiť u nás údajný „grécky scenár“. Ako sa na vládu, reprezentujúcu predovšetkým súkromný sektor, patrí, škrty sa niesli takmer v duchu triedneho boja proti verejnej sfére, kde boli štátni zamestnanci vykresľovaní ako preplatení paraziti.
Vláda tak svojím správaním porušila jeden z najzákladnejších nepísaných kontraktov, na ktorom stoja moderné štáty. Spočíva v tom, že štát garantuje ľuďom, ktorí preň pracujú, istotu stabilného príjmu a kariérneho postupu, pokiaľ sa nespreneveria svojim povinnostiam.
Títo ľudia z rôznych dôvodov obetujú existenčnej istote možnosť, aby si v súkromnom sektore zarobili omnoho viac. Či už tak robia preto, že preferujú bezpečnosť a nechcú čeliť rizikám súkromného sektora, alebo preto, že prácu pre štát považujú za poslanie, prijímajú túto prácu s tým, že kým nepodľahnú korupcii, budú celoživotne patriť do príjmového pásma, ktoré im síce zaručí isté materiálne istoty, ale žiadny luxus.
Od štátu očakávajú, že keď sa im podarí získať na základe svojich nijako oslnivých príj mov napríklad menšiu hypotéku, slušné nájomné bývanie alebo auto na leasing, budú schopní, aj zásluhou stálosti svojej pozície, tieto záväzky dlhodobo znášať. Aj preto veľa štátnych zamestnancov finančne plánuje inak ako ľudia, ktorí pracujú v súkromnom sektore, ktorého neistoty ich nútia vytvárať si väčšie finančné rezervy. V slušnej demokracii sa jednoducho nepredpokladá, že by štát nakoniec nepísané zmluvy so svojimi zamestnancami nedodržal.
Keby Česku naozaj hrozil „grécky scenár“, a bolo by zrejmé, že štát naozaj nemá kde šetriť, bolo by porušenie vyššie opísaného kontraktu medzi českým štátom, reprezentovaným vládou, a jeho zamestnancami možno zrozumiteľné. Lenže žijeme v krajine, ktorej vláda odmieta progresívne zdanenie aj boj so systémovou korupciou, v ktorej sa ročne postrácajú desiatky miliárd korún.
Štátni zamestnanci majú teda všetky dôvody svojmu zamestnávateľovi, českému štátu, neveriť. Tí morálne menej odolní majú o dôvod navyše na korupčné konanie, čo je naozaj zlá správa pre budúcnosť českej demokracie. Autor je český politológ, bývalý poradca prezidenta Havla a zakladateľ ľavicového think tanku Cesta
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.