Keď tu Mečiar pod tlakom Klausa založil Slovenskú republiku, bolo jasné, že to nebude republika, ale len barbarské územie ovládané krstným otcom a jeho poskokmi. To, že prišiel Lexa, únos, rozkrádanie, vražda Remiáša, ale aj Palacka, Rusko, Harabin a napokon Fico, bolo naprogramované už prvého januára 1993, keď sa tu presadil podvod ako základný stavebný kameň štátu. Občas sa podaril zvrat, ako v roku 1998, občas sa dokonca zdalo, že Slovensko môže byť aspoň sčasti ovládané rozumom a západnými civilizačnými normami, ako v rokoch 2002 a 2010, ale vždy znovu sa nakoniec presadili spôsoby, ktoré akoby boli vpísané do DNA Slovenska.
Obávam sa, že prepustenie Karola Mella a nevina Interblue Group nie je žiadnym vybočením z normy tejto republiky, ale že práve to je naša základná norma. A k nej, samozrejme, patrí, že ohrozený je minister a policajný prezident, ktorí idú po zločincoch, a nie zločinci.
Priznám sa, že keď v utorok poslanci nezvolili Trnku za generálneho prokurátora, vydýchol som si. Nie pre toho nebezpečného hulváta, takých je tu v rôznych funkciách viac. Vydýchol som si, lebo pokračovanie Trnku by bolo úľavou pre mafiánske Slovensko, ktoré prepúšťa zločincov, omilosťuje podvodníkov a ohrozuje tých, ktorým sa také Slovensko nepáči.
Mimochodom, nezvolenie Trnku nie je vôbec definitívne – organizovaná skupina obzvlášť nebezpečných ľudí siaha aj na Ústavný súd, takže možno som si vydýchol predčasne. Už sa vraj na čosi chystajú. A mimochodom, číslo dva – vôbec neviem, či je prokurátor Čentéš alternatívou. Ak je, ako mohol byť až dodnes súčasťou toho temného brlohu? Len sa pýtam.
Budem teraz neopatrný. Obraz Slovenska, ktorý som si postupne vytvoril zo stoviek rozhovorov, je jasný – táto prokuratúra, ale aj tieto súdy nie sú inštitúciami spravodlivosti, ale brlohmi trestných činov. Poviem to priamo – Karol Mello nebol podľa mňa prepustený pre chybu súdu, ale zámerne, Interblue nie je podľa prokuratúry nevinná, len primocná a štedrá, a Daniel Lipšic s Jaroslavom Spišiakom nie sú ohrození nejakým šialencom, ale vlastným štátom.
Táto republika nie je ohrozená zvonku, nečíha na nás riziko Budapešti ani Moskvy, číhame na seba sami. Myslím si toto: proti slobodnému režimu na Slovensku pôsobí dobre organizovaná skupina obzvlášť nebezpečných ľudí, ale nie sú to vyholené hlavy ani ich mercedesoví bosovia. Obzvlášť nebezpeční ľudia, ktorí ohrozujú základy našej spoločnej slobody, sú ctihodní zástupcovia tohto štátu. Sú to prokurátori, sudcovia, podnikatelia a politici, strihnutí podľa Mečiarovhu kódu, v ktorom nie je dôležitá pravda, človek ani štát, ale len špinavé prachy a plytké „ja“.
Aby neprišlo k omylu – toto všetko nehovorím preto, že by som neveril v lepšie Slovensko. Nie je v tom žiadna depresia ani bezvýchodiskovosť. Naopak. Spolu s mnohými ľuďmi si nič tak neželáme, ako štát, v ktorom sa ctí právo a v ktorom sa darí spravodlivosti. Ale taký tu nebude, kým si nepovieme, v čom to práve žijeme. A ja tvrdím, že žijeme v bahne, nie v republike.
Prihlúple heslo „Vládnime si sami!“ chápali v roku 1992 voliči Mečiara a Slotu ako omamnú šancu. Ale nebola to šanca omámených voličov. Bola to šanca ich vrchnosti, ktorá stratila zásterku komunizmu, a našla si zásterku národa. Podarilo sa, vládnu nám, bez ohľadu na striedanie vlád, naozaj sami. A zrodili štát, v ktorom je zločin hájený a spravodlivosť štvaná.
Vo všeličom s Danielom Lipšicom nesúhlasím. V kauze Cervanová, v kauze Malinová, v tom, čo sa dialo a deje v KDH. Ale teraz tým odporným zbabelcom v pozadí, čo plánujú vraždu, hovorím toto: Aj ja som Daniel Lipšic.
Obávam sa, že prepustenie Karola Mella a nevina Interblue Group nie je žiadnym vybočením z normy tejto republiky, ale že práve to je naša základná norma. A k nej, samozrejme, patrí, že ohrozený je minister a policajný prezident, ktorí idú po zločincoch, a nie zločinci.
Priznám sa, že keď v utorok poslanci nezvolili Trnku za generálneho prokurátora, vydýchol som si. Nie pre toho nebezpečného hulváta, takých je tu v rôznych funkciách viac. Vydýchol som si, lebo pokračovanie Trnku by bolo úľavou pre mafiánske Slovensko, ktoré prepúšťa zločincov, omilosťuje podvodníkov a ohrozuje tých, ktorým sa také Slovensko nepáči.
Mimochodom, nezvolenie Trnku nie je vôbec definitívne – organizovaná skupina obzvlášť nebezpečných ľudí siaha aj na Ústavný súd, takže možno som si vydýchol predčasne. Už sa vraj na čosi chystajú. A mimochodom, číslo dva – vôbec neviem, či je prokurátor Čentéš alternatívou. Ak je, ako mohol byť až dodnes súčasťou toho temného brlohu? Len sa pýtam.
Budem teraz neopatrný. Obraz Slovenska, ktorý som si postupne vytvoril zo stoviek rozhovorov, je jasný – táto prokuratúra, ale aj tieto súdy nie sú inštitúciami spravodlivosti, ale brlohmi trestných činov. Poviem to priamo – Karol Mello nebol podľa mňa prepustený pre chybu súdu, ale zámerne, Interblue nie je podľa prokuratúry nevinná, len primocná a štedrá, a Daniel Lipšic s Jaroslavom Spišiakom nie sú ohrození nejakým šialencom, ale vlastným štátom.
Táto republika nie je ohrozená zvonku, nečíha na nás riziko Budapešti ani Moskvy, číhame na seba sami. Myslím si toto: proti slobodnému režimu na Slovensku pôsobí dobre organizovaná skupina obzvlášť nebezpečných ľudí, ale nie sú to vyholené hlavy ani ich mercedesoví bosovia. Obzvlášť nebezpeční ľudia, ktorí ohrozujú základy našej spoločnej slobody, sú ctihodní zástupcovia tohto štátu. Sú to prokurátori, sudcovia, podnikatelia a politici, strihnutí podľa Mečiarovhu kódu, v ktorom nie je dôležitá pravda, človek ani štát, ale len špinavé prachy a plytké „ja“.
Aby neprišlo k omylu – toto všetko nehovorím preto, že by som neveril v lepšie Slovensko. Nie je v tom žiadna depresia ani bezvýchodiskovosť. Naopak. Spolu s mnohými ľuďmi si nič tak neželáme, ako štát, v ktorom sa ctí právo a v ktorom sa darí spravodlivosti. Ale taký tu nebude, kým si nepovieme, v čom to práve žijeme. A ja tvrdím, že žijeme v bahne, nie v republike.
Prihlúple heslo „Vládnime si sami!“ chápali v roku 1992 voliči Mečiara a Slotu ako omamnú šancu. Ale nebola to šanca omámených voličov. Bola to šanca ich vrchnosti, ktorá stratila zásterku komunizmu, a našla si zásterku národa. Podarilo sa, vládnu nám, bez ohľadu na striedanie vlád, naozaj sami. A zrodili štát, v ktorom je zločin hájený a spravodlivosť štvaná.
Vo všeličom s Danielom Lipšicom nesúhlasím. V kauze Cervanová, v kauze Malinová, v tom, čo sa dialo a deje v KDH. Ale teraz tým odporným zbabelcom v pozadí, čo plánujú vraždu, hovorím toto: Aj ja som Daniel Lipšic.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.