Sexuálny škandál, zatknutie, obvinenie a demisia z postu riaditeľa MMF uzatvárajú – i pri rešpektovaní prezumpcie neviny – pozoruhodnú kariéru Dominique Strauss-Kahna (DSK). A zároveň nastoľujú otázku, čo príde po ňom. Nielen vo vzťahu k MMF, ale aj Grécku, Portugalsku, Írsku a tak ďalej, ako aj globálnemu ekonomickému usporiadaniu.
Stretnutie DSK s Merkelovou, ktoré sa z čudných dôvodov neuskutočnilo, nemalo byť totiž o nič menej významné, než to, čo sa odohralo približne pred rokom. Aj vtedy bolo agendou Grécko. A podľa dôveryhodných zdrojov to bol práve Strauss-Kahn, ktorý zlomil odpor kancelárky proti „bailoutu“ pre Atény. Ako a čím Merkelovú – ktorá bola dovtedy pod paľbou kritiky, že „zrádza európsku ideu“ – presvedčil, nevedno. Kľúčom však boli zrejme uistenia, že MMF má s manažovaním bankrotov skúsenosti a svoje požičané peniaze dostane vždy späť.
Presne toto je po roku čistá fatamorgána. Je evidentné, že sa Strauss-Kahn, a s ním i väčšina (Juncker, Sarkozy), ktorá od začiatku preferovala „pôžičku“, hrubo prepočítali. A je jedno, či majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že práve pod Strauss-Kahnom MMF zmäkčil svoje prístupy, alebo tí, ktorí hovoria, že úsporný režim bol pre Grékov dostatočne razantný, „len“ z hľadiska sociálno-kultúrnych špecifík krajiny jednoducho nesplniteľný. Podstatnejšie je, že hoci MMF bez súhlasu hlavných akcionárov (najväčšieho USA) kľúčové rozhodnutia nerobí, pád DSK, ktorého neformálny vplyv bol značný, zakladá opodstatnené špekulácie o možnosti obratu v stratégii riešenia dlhovej krízy.
Zoči-voči realite, že systém „pôžička a modlitba“ (Nouriel Roubini) nefunguje, by sa chcelo zvolať, že do apartmánu hotela Sofitel poslala zvodnú chyžnú sama Prozreteľnosť. Také jednoduché to však nebude. Prirodzený nárok na nástupníctvo po DSK totiž náleží Európe, pričom favoritkou je v tejto chvíli Christine Lagardová, ktorá teda žiadnu zmenu paradigmy nesľubuje. A aj keby to napokon francúzska ministerka financií nebola, nie je pravdepodobné, že by sa Európa zhodla na kandidátovi s iným videním riešenia štátnej insolvencie, než je to, ktoré jej politické vedenie zastáva. Ide „len“ o to, či by vynútená výmena jedného z protagonistov toho riešenia, ktoré práve pred našimi očami zlyháva, nemohla byť poslednou príležitosťou, alebo aspoň zámienkou, na zmenu či prehodnotenie samotného riešenia... Ak sa už Strauss-Kahn musel znemožniť, vhodnejšiu chvíľu než uprostred expertného konsenzu, že Grécko nemá šancu vyliezť z dlhov bez bankrotu, si vybrať nemohol... Teda, ak nepopustíme uzdu fantáziám o tom, že ako úplne inak mohol – azda – svet vyzerať, keby tá chyžná vstúpila do apartmánu DSK nie v máji 2011, ale už 2010... Kým názory nástupcu DSK sú predvídateľné, otáznikom môže byť schopnosť nadviazať na padlého predchodcu váhou svojho vplyvu a autority. Bez ohľadu na to, ako kto chápe „európsky záujem“, týmito prednosťami Strauss-Kahn oplýval. Optikou riešenia dlhovej krízy tým rodnému kontinentu celkom isto nepomáhal, ale ambície tzv. rozvíjajúcich sa trhov, predovšetkým skupiny BRICS, vydobyť si v rozhodovaní MMF väčšie slovo, si na tento post pýtajú nomináciu aspoň takej váhy, ako bol DSK.
Stretnutie DSK s Merkelovou, ktoré sa z čudných dôvodov neuskutočnilo, nemalo byť totiž o nič menej významné, než to, čo sa odohralo približne pred rokom. Aj vtedy bolo agendou Grécko. A podľa dôveryhodných zdrojov to bol práve Strauss-Kahn, ktorý zlomil odpor kancelárky proti „bailoutu“ pre Atény. Ako a čím Merkelovú – ktorá bola dovtedy pod paľbou kritiky, že „zrádza európsku ideu“ – presvedčil, nevedno. Kľúčom však boli zrejme uistenia, že MMF má s manažovaním bankrotov skúsenosti a svoje požičané peniaze dostane vždy späť.
Presne toto je po roku čistá fatamorgána. Je evidentné, že sa Strauss-Kahn, a s ním i väčšina (Juncker, Sarkozy), ktorá od začiatku preferovala „pôžičku“, hrubo prepočítali. A je jedno, či majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že práve pod Strauss-Kahnom MMF zmäkčil svoje prístupy, alebo tí, ktorí hovoria, že úsporný režim bol pre Grékov dostatočne razantný, „len“ z hľadiska sociálno-kultúrnych špecifík krajiny jednoducho nesplniteľný. Podstatnejšie je, že hoci MMF bez súhlasu hlavných akcionárov (najväčšieho USA) kľúčové rozhodnutia nerobí, pád DSK, ktorého neformálny vplyv bol značný, zakladá opodstatnené špekulácie o možnosti obratu v stratégii riešenia dlhovej krízy.
Zoči-voči realite, že systém „pôžička a modlitba“ (Nouriel Roubini) nefunguje, by sa chcelo zvolať, že do apartmánu hotela Sofitel poslala zvodnú chyžnú sama Prozreteľnosť. Také jednoduché to však nebude. Prirodzený nárok na nástupníctvo po DSK totiž náleží Európe, pričom favoritkou je v tejto chvíli Christine Lagardová, ktorá teda žiadnu zmenu paradigmy nesľubuje. A aj keby to napokon francúzska ministerka financií nebola, nie je pravdepodobné, že by sa Európa zhodla na kandidátovi s iným videním riešenia štátnej insolvencie, než je to, ktoré jej politické vedenie zastáva. Ide „len“ o to, či by vynútená výmena jedného z protagonistov toho riešenia, ktoré práve pred našimi očami zlyháva, nemohla byť poslednou príležitosťou, alebo aspoň zámienkou, na zmenu či prehodnotenie samotného riešenia... Ak sa už Strauss-Kahn musel znemožniť, vhodnejšiu chvíľu než uprostred expertného konsenzu, že Grécko nemá šancu vyliezť z dlhov bez bankrotu, si vybrať nemohol... Teda, ak nepopustíme uzdu fantáziám o tom, že ako úplne inak mohol – azda – svet vyzerať, keby tá chyžná vstúpila do apartmánu DSK nie v máji 2011, ale už 2010... Kým názory nástupcu DSK sú predvídateľné, otáznikom môže byť schopnosť nadviazať na padlého predchodcu váhou svojho vplyvu a autority. Bez ohľadu na to, ako kto chápe „európsky záujem“, týmito prednosťami Strauss-Kahn oplýval. Optikou riešenia dlhovej krízy tým rodnému kontinentu celkom isto nepomáhal, ale ambície tzv. rozvíjajúcich sa trhov, predovšetkým skupiny BRICS, vydobyť si v rozhodovaní MMF väčšie slovo, si na tento post pýtajú nomináciu aspoň takej váhy, ako bol DSK.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.