Bolo už nakrútených veľa filmov o zázračných strojoch, ktoré ľuďom umožňovali prenášať sa v čase a priestore. Pravdupovediac, nemám tie filmy rada. Väčšinou sú to americké popoludňajšie kraviny pre teenagerov. Nemám veľmi rada ani sci-fi, málokedy ma to osloví.
Ale mám rada, keď sa dokážem v čase a priestore presunúť sama, len tak. Poznáte to? Niekedy to príde, ani nevieme ako. Stačí zbadať fotku nejakého miesta, ktoré je nám blízke a zrazu úplne jasne počujeme šum mora a jeho slanú vôňu, škrekot vtákov... alebo tú špecifickú vôňu a ticho nejakého priestoru, kam chodíme už roky a radi, ale dlho sme tam neboli. Napríklad na chalupe. Poznáte ten moment, keď otvárate dvere na chate, vstúpite, nadýchnete sa a nastražíte uši do tmy, cítite, že ten priestor sa nejakým spôsobom prejavuje? Niekedy je to len vrčanie chladničky alebo tikot kukučkových hodín či zatuchnutá chalupová vôňa, teda veci, ktoré sa dajú špecifikovať. Niekedy sa to však určiť nedá. Ale ja viem, že keby mi niekto nahral ticho týchto miest a do vrecúška zavrel ich vône, spoznala by som ich raz-dva.
A to sú presne tie pomôcky pri prenášaní sa v časopriestore. Na mňa takto fungujú aj mapy. Teraz mám na stene mapu Indie a často sa prichytím, ako už 20 minút cestujem týmto spôsobom. A keď sa do toho fakt položíte, tá sugescia vie byť veľmi silná. Až natoľko, že sa človek potom diví, že sedí doma v kresle. A poznáte ten moment, keď sa z ničoho nič v jednej sekunde zmení ročné obdobie? Je leto, leto, leto, má aj chladné aj teplé dni... a zrazu sa jedného dňa idúc po ulici nadýchnete a cítite, že už je zima. Dátum ani logika to netvrdia, ale to je jedno. Mne sa to stalo včera. Išla som večernou Prahou a zrazu som dostala pocit že sú Vianoce. Ten pocit bol taký intenzívny, že sa mi zdalo, že ľudia vláčia vianočné nákupy a všetky svetlá a výklady sú tejto mojej fantázii patrične prispôsobené. Čakala som, že sa spoza rohu vyrúti nejaký Santa Claus. Bol proste taký vzduch. A pritom ani nebola veľká zima. Do slúchadiel som si pustila nejaké klasické swingové pesničky, ktoré mi, neviem prečo, evokujú Vianoce viac ako koledy a malý tripík sa začal. Brázdila som ulice s týmto pocitom a dosť som si to užívala. Tento rok už bude tretí, čo Vianoce nezažijem, pretože budem opäť v Indii, a tak som si ich spravila teraz. Keď som potom prišla do cieľovej stanice, mojej obľúbenej krčmy na Kampe, do Mlejna, a videla som niekoho, ako pije varené víno, mala som pocit, že všetci hrajú túto hru so mnou. Je to super, preniesť sa v čase a priestore a prispôsobiť si svet svojej predstave. Je to asi trochu útek, lebo najčastejšie to robím, keď je realita neúnosná. Ale nakoniec, čo je zlé na takých septembrových Vianociach?
Ale mám rada, keď sa dokážem v čase a priestore presunúť sama, len tak. Poznáte to? Niekedy to príde, ani nevieme ako. Stačí zbadať fotku nejakého miesta, ktoré je nám blízke a zrazu úplne jasne počujeme šum mora a jeho slanú vôňu, škrekot vtákov... alebo tú špecifickú vôňu a ticho nejakého priestoru, kam chodíme už roky a radi, ale dlho sme tam neboli. Napríklad na chalupe. Poznáte ten moment, keď otvárate dvere na chate, vstúpite, nadýchnete sa a nastražíte uši do tmy, cítite, že ten priestor sa nejakým spôsobom prejavuje? Niekedy je to len vrčanie chladničky alebo tikot kukučkových hodín či zatuchnutá chalupová vôňa, teda veci, ktoré sa dajú špecifikovať. Niekedy sa to však určiť nedá. Ale ja viem, že keby mi niekto nahral ticho týchto miest a do vrecúška zavrel ich vône, spoznala by som ich raz-dva.
A to sú presne tie pomôcky pri prenášaní sa v časopriestore. Na mňa takto fungujú aj mapy. Teraz mám na stene mapu Indie a často sa prichytím, ako už 20 minút cestujem týmto spôsobom. A keď sa do toho fakt položíte, tá sugescia vie byť veľmi silná. Až natoľko, že sa človek potom diví, že sedí doma v kresle. A poznáte ten moment, keď sa z ničoho nič v jednej sekunde zmení ročné obdobie? Je leto, leto, leto, má aj chladné aj teplé dni... a zrazu sa jedného dňa idúc po ulici nadýchnete a cítite, že už je zima. Dátum ani logika to netvrdia, ale to je jedno. Mne sa to stalo včera. Išla som večernou Prahou a zrazu som dostala pocit že sú Vianoce. Ten pocit bol taký intenzívny, že sa mi zdalo, že ľudia vláčia vianočné nákupy a všetky svetlá a výklady sú tejto mojej fantázii patrične prispôsobené. Čakala som, že sa spoza rohu vyrúti nejaký Santa Claus. Bol proste taký vzduch. A pritom ani nebola veľká zima. Do slúchadiel som si pustila nejaké klasické swingové pesničky, ktoré mi, neviem prečo, evokujú Vianoce viac ako koledy a malý tripík sa začal. Brázdila som ulice s týmto pocitom a dosť som si to užívala. Tento rok už bude tretí, čo Vianoce nezažijem, pretože budem opäť v Indii, a tak som si ich spravila teraz. Keď som potom prišla do cieľovej stanice, mojej obľúbenej krčmy na Kampe, do Mlejna, a videla som niekoho, ako pije varené víno, mala som pocit, že všetci hrajú túto hru so mnou. Je to super, preniesť sa v čase a priestore a prispôsobiť si svet svojej predstave. Je to asi trochu útek, lebo najčastejšie to robím, keď je realita neúnosná. Ale nakoniec, čo je zlé na takých septembrových Vianociach?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.