Tento jav, samozrejme, nie je nový: Európa sa začala snažiť o vytváranie energetických rezerv už v 60. rokoch minulého storočia. Všetci americkí prezidenti od Richarda Nixona začiatkom 70. rokov sa takisto snažili – neúspešne – znížiť závislosť svojej krajiny od zahraničnej ropy. Novým trendom však je, že politické prístupy, ktoré sa ešte pred pár rokmi propagovali ako boj proti klimatickým zmenám, sa dnes prezentujú ako nevyhnutná cesta na zvýšenie energetickej bezpečnosti.
Tento posun ťažko možno označiť za prekvapivý, ak zoberieme do úvahy rastúci počet analýz, ktoré dokazujú, že súčasné – jednostranné – klimatické politiky nebudú mať na zvyšovanie globálnej teploty prakticky žiadny vplyv. Klasický príklad ponúka Európska únia. Jej klimatický plán "20-20-20" – zďaleka najobsiahlejšie politikum boja proti klimatickým zmenám na svete – si kladie za cieľ do roku 2020 znížiť emisie skleníkových plynov o 20 percent oproti úrovni z roku 1990, zabezpečiť 20-percentný podiel energie z obnoviteľných zdrojov a o 20 percent znížiť primárne spotreby energie. Analýza nákladov a prínosov tejto politiky v roku 2010 z pera klimatického ekonóma Richarda Tola ukázala, že ročne by prišla približne na 210 miliárd eur. Zadanie do klimaticko-ekonomického modelu RICE pritom odhaľuje, že táto politika do konca storočia zníži rast teploty iba o 0,05 ° C.
Politici sa však chabým dopadom na globálne otepľovanie nenechali odradiť a vyhlásili, že táto politika prinajmenšom zvýši energetickú bezpečnosť EÚ. Centrum kodanského konsenzu teda požiadalo profesorov Christopha Böhringera a Andreasa Kellera z Oldenburskej univerzity, aby toto tvrdenie overili. Pojem „energetická bezpečnosť" je, samozrejme, hmlistý. Böhringer s Kellerom vo svojej výskumnej práci poznamenávajú, že EÚ si nikdy nestanovila jasné meradlo energetickej bezpečnosti. Aj napriek tejto absencii definície a merateľnosti – alebo možno práve pre ňu – politici podľa Böhringera s Kellerom „využívajú argument energetickej bezpečnosti na to, aby ospravedlnili celú plejádu opatrení". Medzi ne patria zákazy klasických žiaroviek a vonkajších vykurovacích telies, daňové úľavy pre majiteľov bicyklov, štandardy pre tlak v pneumatikách alebo testy pre úspornú jazdu motorovými vozidlami – žiadne z nich pritom nemá na dovoz ropy z Ruska alebo Blízkeho východu významný vplyv.
Podľa Böhringera s Kellerom je zrejmé, že Klimatický a energetický balíček EÚ porušuje základné princípy efektívnosti nákladov. Balíček mieša dohromady nástroje – a tým vyvoláva riziko navzájom sa prekrývajúcich regulácií, ktoré oproti efektívnej klimatickej politike podstatne zvýšia náklady.
Bez zavedenia balíčka by do roku 2020 importované fosílne palivá oproti dnešnej polovici zabezpečovali niečo málo vyše polovice energetických potrieb Európy. Ak sa však EÚ podarí znížiť do roku 2020 emisie CO2 o 20 percent, potom by sa jej závislosť od importovaných fosílnych palív znížila o obyčajné dva percentuálne body. To má do sebestačnosti strašne ďaleko.
Únijný plán 20-20-20 si, samozrejme, kladie za cieľ viac než len znižovať emisie; snaží sa zvýšiť aj využívanie obnoviteľnej energie a znížiť celkovú spotrebu energie. Autori štúdie však zisťujú, že plné zavedenie plánu 20-20-20 by v skutočnosti znamenalo „zvýšenie dovozu energie a taktiež zvýšené cenové riziká" – predovšetkým preto, že daň, uvalená na elektrinu, najviac postihne jadrovú energiu. Práve tá politika, ktorá mala viesť k dosiahnutiu väčšej energetickej bezpečnosti, teda pravdepodobne zvýši ceny a povedie ešte k väčšej závislosti od dodávok energie zo zahraničia. Tieto výsledky výskumu sú pritom založené na optimistickom referenčnom scenári, použitom v Medzinárodnej energetickej vyhliadke amerického ministerstva energetiky. Bez tohto očakávania by politika EÚ pravdepodobne bola ešte nákladnejšia.
Mali by sme sa teda mať na pozore pred tvrdeniami politikov, ktorí využívajú súčasné udalosti na ospravedlňovanie starých klimatických politík na novom základe energetickej bezpečnosti. Copyright: Project Syndicate, 2011
Tento posun ťažko možno označiť za prekvapivý, ak zoberieme do úvahy rastúci počet analýz, ktoré dokazujú, že súčasné – jednostranné – klimatické politiky nebudú mať na zvyšovanie globálnej teploty prakticky žiadny vplyv. Klasický príklad ponúka Európska únia. Jej klimatický plán "20-20-20" – zďaleka najobsiahlejšie politikum boja proti klimatickým zmenám na svete – si kladie za cieľ do roku 2020 znížiť emisie skleníkových plynov o 20 percent oproti úrovni z roku 1990, zabezpečiť 20-percentný podiel energie z obnoviteľných zdrojov a o 20 percent znížiť primárne spotreby energie. Analýza nákladov a prínosov tejto politiky v roku 2010 z pera klimatického ekonóma Richarda Tola ukázala, že ročne by prišla približne na 210 miliárd eur. Zadanie do klimaticko-ekonomického modelu RICE pritom odhaľuje, že táto politika do konca storočia zníži rast teploty iba o 0,05 ° C.
Politici sa však chabým dopadom na globálne otepľovanie nenechali odradiť a vyhlásili, že táto politika prinajmenšom zvýši energetickú bezpečnosť EÚ. Centrum kodanského konsenzu teda požiadalo profesorov Christopha Böhringera a Andreasa Kellera z Oldenburskej univerzity, aby toto tvrdenie overili. Pojem „energetická bezpečnosť" je, samozrejme, hmlistý. Böhringer s Kellerom vo svojej výskumnej práci poznamenávajú, že EÚ si nikdy nestanovila jasné meradlo energetickej bezpečnosti. Aj napriek tejto absencii definície a merateľnosti – alebo možno práve pre ňu – politici podľa Böhringera s Kellerom „využívajú argument energetickej bezpečnosti na to, aby ospravedlnili celú plejádu opatrení". Medzi ne patria zákazy klasických žiaroviek a vonkajších vykurovacích telies, daňové úľavy pre majiteľov bicyklov, štandardy pre tlak v pneumatikách alebo testy pre úspornú jazdu motorovými vozidlami – žiadne z nich pritom nemá na dovoz ropy z Ruska alebo Blízkeho východu významný vplyv.
Podľa Böhringera s Kellerom je zrejmé, že Klimatický a energetický balíček EÚ porušuje základné princípy efektívnosti nákladov. Balíček mieša dohromady nástroje – a tým vyvoláva riziko navzájom sa prekrývajúcich regulácií, ktoré oproti efektívnej klimatickej politike podstatne zvýšia náklady.
Bez zavedenia balíčka by do roku 2020 importované fosílne palivá oproti dnešnej polovici zabezpečovali niečo málo vyše polovice energetických potrieb Európy. Ak sa však EÚ podarí znížiť do roku 2020 emisie CO2 o 20 percent, potom by sa jej závislosť od importovaných fosílnych palív znížila o obyčajné dva percentuálne body. To má do sebestačnosti strašne ďaleko.
Únijný plán 20-20-20 si, samozrejme, kladie za cieľ viac než len znižovať emisie; snaží sa zvýšiť aj využívanie obnoviteľnej energie a znížiť celkovú spotrebu energie. Autori štúdie však zisťujú, že plné zavedenie plánu 20-20-20 by v skutočnosti znamenalo „zvýšenie dovozu energie a taktiež zvýšené cenové riziká" – predovšetkým preto, že daň, uvalená na elektrinu, najviac postihne jadrovú energiu. Práve tá politika, ktorá mala viesť k dosiahnutiu väčšej energetickej bezpečnosti, teda pravdepodobne zvýši ceny a povedie ešte k väčšej závislosti od dodávok energie zo zahraničia. Tieto výsledky výskumu sú pritom založené na optimistickom referenčnom scenári, použitom v Medzinárodnej energetickej vyhliadke amerického ministerstva energetiky. Bez tohto očakávania by politika EÚ pravdepodobne bola ešte nákladnejšia.
Mali by sme sa teda mať na pozore pred tvrdeniami politikov, ktorí využívajú súčasné udalosti na ospravedlňovanie starých klimatických politík na novom základe energetickej bezpečnosti. Copyright: Project Syndicate, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.