.keď sme v máji 2002, niekoľko dní po zlate v Göteborgu, v týždenníku Domino fórum napísali, že v slovenskom hokeji vládnu nezdravé pomery, pretože v ňom nie vždy rozhoduje talent, ale aj peniaze a rodinkárstvo, boli sme označení takmer za zradcov. „Tým článkom ste poškodili slovenský hokej,” povedal vtedy Štefanovi Hríbovi reprezentačný tréner Ján Filc.
Tento rok vypadol juniorský výber do osemnásť rokov z elitnej kategórie majstrovstiev sveta v hokeji. Táto veková kategória hráčov dosiahla naposledy veľký úspech v roku 2003, keď získala s trénerom Jindřichom Novotným striebornú medailu. To isté platí aj o seniorskej reprezentácii, ktorá vtedy získala s trénerom Filcom bronz.
„Prakticky už nejakých šesť, sedem rokov sa len zachraňujeme. V mnohých prípadoch len s odretými ušami. Je to signál, že situácia je naozaj vážna,” povedal Filc tento rok po vypadnutí osemnástky pre český server iDnes.cz. Ani muži na tom nie sú oveľa lepšie – vo štvrťfinále boli naposledy v roku 2007. Prečo dnes Slovensku chýba stredná a mladšia generácia hráčov typu Miroslava Šatana?
.peniaze, príprava, návyky
Podľa hokejového reprezentanta Ľubomíra Višňovského sú jedným z dôvodov peniaze. „Naša generácia, do ktorej patria aj Demitra, Pállfy, neskôr Hossa či Gáborík, je posledná, čo ešte zažila komunizmus. To znamená určitý systém, telovýchovné jednoty, pravidelné lekárske prehliadky, výborné letné prípravy.” Kluby vtedy platili deťom aj výstroj – rodičia hradili len základný poplatok asi 100 korún mesačne, korčule a hokejky. „Teoreticky mohol hrať hokej v podstate každý,” hovorí Višňovský. Dnes je len základný poplatok asi dvetisíc korún mesačne. „Nemáme dosť detí, musíme robiť nábory. Kedysi prišlo do prípravky 60 detí, dnes ich máme v prvých ročníkoch 20 až 30,” hovorí bývalý juniorský tréner Jindřich Novotný.
Lenže peniaze nie sú jediným problémom. Na rozdiel od minulosti nebolo toľko možností ako dnes, takže chlapci trávili väčšinu voľného času na ulici. Okrem hokeja, respektíve hokejbalu, hrali aj futbal či basketbal, takže boli aj technicky oveľa vyspelejší. „Dnes chlapci nevedia poriadne kopnúť do lopty. My sme boli stále v pohybe, mali sme gymnastiku, veľa sme sa bicyklovali. Dnes sa chodí všade autami, existujú aj počítače a podobne,“ hovorí Višňovský.
Podľa neho majú hráči zlé návyky už od prípravky. „Fyzicky nestíhajú, majú zlú kondičnú prípravu. V porovnaní s obdobím, keď som začínal, zabehnú desať kilometrov aj o osem minút pomalšie, čo je strašne veľa,” tvrdí Višňovský. Výsledkom je, že rovesníci z Fínska či Švédska ich prekorčuľujú. „Ja som začal hrávať so seniormi ako 17-ročný, bol som v druhom útoku. Dnes má väčšina mladých maximálne na štvrtý útok.“ .nie sme Kanada
O nedostatkoch v tréningovom procese mladých hokejistov hovorí aj Pavol Čupa. Niekoľko rokov žil v kanadskom Vancouveri, kde jeho syn hrával hokej v mládežníckych súťažiach. Dnes hráva na Slovensku, a tak Čupa starší môže porovnávať. Na Slovensku sa podľa neho trénuje veľa, ale tréningy nie sú dostatočne intenzívne. „To znamená, že vystrelíte päťkrát za pol hodinu, namiesto toho, aby ste za desať minút vystrelili dvadsaťkrát. Deti sú síce na tréningu, ale stoja tam, tréneri sa prezentujú, kecá sa namiesto toho, aby sa robilo. V Kanade bol krásny režim. V strede sa postavil hlavný tréner, ktorý mal štyroch pomocných trénerov, deti boli rozdelené na skupinky a išlo sa. V tej skupinke tréner dieťa nepustil ďalej, kým nejakú hernú činnosť neovládalo na istej úrovni.“
Čupa tiež tvrdí, že na Slovensku sa veľký dôraz kladie na tréning na ľade a podceňuje sa individuálna príprava. To znamená rôzne kondično- koordinačné cvičenia zamerané na cibrenie individuálnych zručností detí. On sám prevádzkuje tréningové centrum v Banskej Bystrici a ďalšie onedlho spúšťa v Košiciach. V centrách pracujú s najmodernejšou technikou – trenažérmi, diagnostickými prístrojmi, videosystémami. Mladým hokejistom však tréning v takomto centre neplatia kluby ani hokejový zväz, ale musia im ho uhradiť rodičia. Nie je to vôbec lacná záležitosť. Jeden tréningový program vyjde okolo 1 700 eur. Čupa tento rok predložil hokejovému zväzu projekt mládežníckych tréningových programov tohto typu. Od zväzu nechcel primárne peniaze, stačilo by mu, že by sa hokejoví funkcionári uzniesli na tom, že jeho tréningový program mladým hokejistom pomáha. To by mu otvorilo cestu k sponzorom a tým pádom umožnilo trénovať v jeho centrách aj chlapcom z chudobnejších rodín. „ Dva mesiace som zatiaľ nedostal žiadnu odpoveď. Ani po šiestich urgenciách. Úplne najhoršie je, že u nás ani neexistuje platforma na odbornú diskusiu, kde by ste mohli také projekty predložiť a reálne sa o nich baviť,“ sťažuje Čupa. .vidina kariéry v NHL
Bývalý juniorský tréner Novotný upozorňuje aj na pravidlo, podľa ktorého musia žiaci po minúte povinne striedať – bez ohľadu na to, čo sa deje na ľade. „Vzniklo to preto, aby nebol nikto zvýhodňovaný. Ide však o falošné rovnostárstvo, ktoré nevychováva skutočné individuality. Je predsa logické, že talenty by mali dostať väčší priestor.” V doraste potom hráči nevedia striedať, za čo mužstvo často pyká trestnými minútami a hrou v oslabení.
Novotný kritizuje aj takzvaný tretinkový hokej. To znamená, že chlapci hrajú len v jednej tretine – bránky sú postavené na kruhoch, modrá čiara je mantinel. „Zaviedlo sa to preto, aby získali lepšiu techniku, no keď tam máte v mužstve dvoch silných, ktorí prestrelia celé ihrisko, ostatní prestanú korčuľovať. Niektorí rodičia radšej vozia deti na Moravu.”
Podľa Višňovského robia niekedy zlú krv aj rodičia. „My sme hrali hokej pre zábavu, necítili sme tlak, že raz musíme byť v NHL. Teraz vidím na rodičoch, že chcú mať už v dvanástich rokoch zo svojich synov Crosbyho, Gretzkeho a podobne.” V praxi to potom vyzerá tak, že rodičia za nich už v mladom veku podpisujú zmluvy s agentmi. „Je to úplne zbytočné. Ja som mal prvého agenta ako 24-ročný a o nič som neprišiel. Rodičia by nemali brať svojim deťom detstvo,” myslí si Višňovský.
Podľa neho je v poriadku, keď rodičia sledujú svoje deti, nemali by to však preháňať. „Keď prídem na štadión, vidím, ako sú tam naskladaní už od prípravky, pričom pozorujú každý jeden tréning. Myslím, že prípravu by mali nechať na tréneroch. Chápem, že rodičia platia dosť peňazí, ale keď vidím, ako po svojich deťoch na zápasoch kričia, nemám z toho dobrý pocit. To kedysi nebolo,” tvrdí Višňovský.
.pokrivená morálka
Športový novinár Vojtech Jurkovič pripomína, že rodičia sú často aj sponzormi klubov, čo vytvára „morálne pokrivené prostredie”. “To znamená, že šancu nedostávajú vždy tí najlepší, ale tí, ktorí majú za sebou silnejšie konexie,” hovorí Jurkovič, ktorý píše o hokeji pre denník SME.
Podľa neho vytvárajú rodičia už v žiackych kategóriách na trénerov tlak, aby ich deti pravidelne hrali – v prvom, maximálne v druhom útoku. „Keďže tréneri sú závislí aj od ich peňazí, stávajú sa neslobodní a vydierateľní,” myslí si Jurkovič. Hlavní tréneri mládeže zarábajú sedemsto až tisíc eur mesačne, ktoré idú z rozpočtu ministerstva školstva. Na platy trénerov – asistentov sa však v plnej miere skladajú rodičia.
Výsledkom je, že veľa talentov neskôr s hokejom skončí – najmä pri prechode od juniorov k seniorom. „Dôvodom je najmä protekcia a znechutenie z pomerov,” hovorí Jurkovič. V tejto kategórii je totiž tlak na dobré „fleky” v tíme najväčší. Hráčov si začínajú všímať aj agenti.
.zaplatíš, hráš
Miroslav Pilát hral od siedmich rokov za Slovan. Dlhé roky bol v jednej päťke s hráčmi ako Peter Podhradský, Michal Hudec, Roman Kukumberg či Jozef Mrena. Až do staršieho dorastu bolo všetko v poriadku. Potom bol však zaradený až do štvrtého, či dokonca piateho útoku.
„Viem, že tam boli isté nezhody medzi mojím otcom a vtedajším funkcionárom Slovana Ľubomírom Lenárom. Otec nemal chuť ani čas postávať na štadióne každý tréning a podkladať sa trénerom. Žiaľ, niektorí rodičia to vedeli a chlapci to dotiahli ďalej,” hovorí Pilát.
Otcovi vraj bolo naznačené, že ak nezaplatí, nezahrá si. „Dosť ma šokovalo, keď mi povedal, ako to funguje – máš peniaze, hráš.” Pilát sa po sezóne, v ktorej nedostával šancu, zbalil a odišiel do súkromného klubu Hoba v bratislavskej Dúbravke. Dnes žije v Anglicku, kde pracuje ako kondičný tréner. Vo voľnom čase hrá inline hokej.
„V živote som nevidel takého šikovného hráča – po technickej aj rozumovej stránke,” hovorí jeho bývalý spoluhráč, ktorý odišiel zo Slovana z podobných dôvodov ako Pilát. „Nikto nepýtal peniaze priamo, bolo to nepísané pravidlo. Poznám veľa hráčov, ktorých psychicky položilo, že napriek svojmu talentu nedostávali dostatočný priestor.”
Mimochodom, Ľubomír Lenár je dodnes vplyvným funkcionárom Slovana. Počas týchto majstrovstiev sveta v hokeji bol aj šéfom organizačného výboru. Aj jeho syn patril dlhé roky – napriek slabej výkonnosti – k preferovaným hráčom v tomto bratislavskom klube. Dokonca sa dostal aj do juniorskej reprezentácie.
„Ľubomír Lenár pretláčal svojho syna mimoriadne intenzívne. Neskôr som ho vlastnoručne vyškrtol z nominácie,” povedal Dominu v roku 2002 bývalý sekretár hokejového zväzu Pavol Macko. „Možno sú hráči, ktorí to mali ľahšie, keďže ich otcovia sú v rôznych funkciách. Osobne som sa však s korupciou nestretol,” tvrdí bývalý tréner Novotný. Podľa neho by si tréneri zaslúžili „zlaté medaily za to, v akých podmienkach s deťmi pracujú”. .systém farmárskych mužstiev
Dôsledkom pokrivených vzťahov je, že najmä vo veľkých kluboch nefunguje zdravá konkurencia. „Menšie mestá, ktoré majú menej peňazí, sú viac odkázané na vlastných odchovancov. Bohatšie kluby ako Slovan, Trenčín či Poprad kupujú starších, hotových hráčov so skúsenosťami, pretože sponzori chcú vidieť výsledky hneď,” pripomína Jurkovič.
Mladší hráči, ktorí nechcú vysedávať na striedačke, tak majú jedinú možnosť – odchod do zahraničia. Keď to však urobia, tréneri o väčšine z nich stratia prehľad, takže si zatvoria dvere do juniorských reprezentačných výberov. „Teoreticky môžu hrať v druhej najvyššej súťaži, ktorá je však slabo platená,” tvrdí Jurkovič.
Aj preto mnohí odchádzajú – študovať, alebo pracovať. Podľa Novotného je riešením ekonomicky prepojiť kluby prvej a druhej najvyššej súťaže. „To znamená, že by vznikli farmárske tímy ako v zámorí, aby sa mali mladí hráči kde vyhrať a zároveň od koho učiť. V tom je naša najväčšia rezerva.”
Na Slovensku síce funguje projekt hokejovej dvadsiatky, ktorá hrá s mužmi v extralige. Za sezónu však vyhrá len zopár zápasov.
„Tento projekt je veľké sklamanie. Tréneri nedokázali z hráčov vyťažiť potenciál, ktorý v nich je, rýchlo sa naučili prehrávať. Nevyužili korčuliarsku dravosť a entuziazmus, v ktorom majú mladí zväčša navrch,” myslí si Jurkovič.
.chýbajú dobrí tréneri
Podľa Jurkoviča Slovensku chýbajú aj trénerské osobnosti. „Tí lepší znechutení odišli, založili si súkromné hokejové školy. Jednoducho, nechcú mať nič spoločné so všetkými tými intrigami.” Hokejistovi Višňovskému chýba viac trénerov na medzinárodnej úrovni. „Tréneri nie sú z taktického hľadiska dostatočne vyspelí. Málo chodia na stáže do zahraničia, takže nepoznajú herné systémy. Teraz je prioritou defenzíva – kto ju má lepšiu, vyhráva. Toto nám ušlo, takže máme čo robiť.”
Dobrým príkladom je bývalý reprezentačný tréner Július Šupler, ktorý pred časom odišiel do Ameriky trénovať juniorský tím Portlandu. „Myslím, že mu to dalo veľmi veľa – odkedy sa vrátil, dosahuje s lotyšskou Rigou v ruskej KHL výborné výsledky,” pripomína Višňovský.
Podľa neho zaostávame aj v takých obyčajných veciach, ako je využívanie videa – v hokejovom svete bežná súčasť prípravy.
My ho síce máme k dispozícii, ale je na veľmi smiešnej úrovni. A to mám na mysli aj reprezentáciu – je to ťažký amatérizmus,” tvrdí Višňovský.
.olympijská kvalifikácia?
Slovensko na týchto majstrovstvách neuspelo, pričom sa zdá, že ani najbližšie roky to nemusí byť inak. „Od revolúcie ide hokej dolu vodou, systém postupne chátra. Je to ako rakovina, ktorá postupne ničí aj zdravé bunky,” tvrdí novinár Jurkovič. Scenáre, že vypadneme z elitnej kategórie, sú zrejme prehnané, hoci neúspech osemnástky je varovným signálom. Problém je, že keď sa aj objavia talenty ako Tomáš Tatar či Richard Pánik, nedostanú vždy šancu.
„Chýbala nám mladá krv, hráči, ktorí by naháňali súpera, a priniesli by tímu energiu. Ak by ich na ľade usmerňoval napríklad skúsený center ako Jožko Stümpel, možno by to vyzeralo inak,” myslí si hokejista Višňovský. „Kanada, USA či Švédsko mali na majstrovstvách sedem či osem mladých hráčov. My ani jedného,” pripomína Novotný.
Zodpovednosť za premárnené roky nesie vedenie zväzu na čele s Jurajom Širokým, ktoré sa roky pasívne viezlo na víťaznej vlne z Göteborgu. Len výmena vedenia však podľa Jurkoviča nestačí. „Treba revitalizovať športové triedy a nadväzne vybudovať systém hokejových gymnázií, ako je to napríklad vo Švédsku. Podstatné však je vytvoriť férové prostredie, aby z hokeja neodchádzali talenty. Máme stále tradíciu aj veľký potenciál, len ho treba využiť.”
Ak sa čo najskôr nezačne pracovať koncepčne, podľa Novotného hrozí, že Slovensko sa v roku 2014 nemusí dostať na olympiádu v Soči.
„Majstrovstvá sveta ešte nejako uplácame a nevypadneme. Momentálne sme však v celkovom rebríčku na 10. mieste, takže ak o rok neskončíme pred Nórmi, budeme hrať kvalifikáciu, na ktorú kluby NHL ani KHL nikoho nepustia, keďže sezóna bude práve v plnom prúde.” Môže si hokejová republika dovoliť takúto blamáž?
Tento rok vypadol juniorský výber do osemnásť rokov z elitnej kategórie majstrovstiev sveta v hokeji. Táto veková kategória hráčov dosiahla naposledy veľký úspech v roku 2003, keď získala s trénerom Jindřichom Novotným striebornú medailu. To isté platí aj o seniorskej reprezentácii, ktorá vtedy získala s trénerom Filcom bronz.
„Prakticky už nejakých šesť, sedem rokov sa len zachraňujeme. V mnohých prípadoch len s odretými ušami. Je to signál, že situácia je naozaj vážna,” povedal Filc tento rok po vypadnutí osemnástky pre český server iDnes.cz. Ani muži na tom nie sú oveľa lepšie – vo štvrťfinále boli naposledy v roku 2007. Prečo dnes Slovensku chýba stredná a mladšia generácia hráčov typu Miroslava Šatana?
.peniaze, príprava, návyky
Podľa hokejového reprezentanta Ľubomíra Višňovského sú jedným z dôvodov peniaze. „Naša generácia, do ktorej patria aj Demitra, Pállfy, neskôr Hossa či Gáborík, je posledná, čo ešte zažila komunizmus. To znamená určitý systém, telovýchovné jednoty, pravidelné lekárske prehliadky, výborné letné prípravy.” Kluby vtedy platili deťom aj výstroj – rodičia hradili len základný poplatok asi 100 korún mesačne, korčule a hokejky. „Teoreticky mohol hrať hokej v podstate každý,” hovorí Višňovský. Dnes je len základný poplatok asi dvetisíc korún mesačne. „Nemáme dosť detí, musíme robiť nábory. Kedysi prišlo do prípravky 60 detí, dnes ich máme v prvých ročníkoch 20 až 30,” hovorí bývalý juniorský tréner Jindřich Novotný.
Lenže peniaze nie sú jediným problémom. Na rozdiel od minulosti nebolo toľko možností ako dnes, takže chlapci trávili väčšinu voľného času na ulici. Okrem hokeja, respektíve hokejbalu, hrali aj futbal či basketbal, takže boli aj technicky oveľa vyspelejší. „Dnes chlapci nevedia poriadne kopnúť do lopty. My sme boli stále v pohybe, mali sme gymnastiku, veľa sme sa bicyklovali. Dnes sa chodí všade autami, existujú aj počítače a podobne,“ hovorí Višňovský.
Podľa neho majú hráči zlé návyky už od prípravky. „Fyzicky nestíhajú, majú zlú kondičnú prípravu. V porovnaní s obdobím, keď som začínal, zabehnú desať kilometrov aj o osem minút pomalšie, čo je strašne veľa,” tvrdí Višňovský. Výsledkom je, že rovesníci z Fínska či Švédska ich prekorčuľujú. „Ja som začal hrávať so seniormi ako 17-ročný, bol som v druhom útoku. Dnes má väčšina mladých maximálne na štvrtý útok.“ .nie sme Kanada
O nedostatkoch v tréningovom procese mladých hokejistov hovorí aj Pavol Čupa. Niekoľko rokov žil v kanadskom Vancouveri, kde jeho syn hrával hokej v mládežníckych súťažiach. Dnes hráva na Slovensku, a tak Čupa starší môže porovnávať. Na Slovensku sa podľa neho trénuje veľa, ale tréningy nie sú dostatočne intenzívne. „To znamená, že vystrelíte päťkrát za pol hodinu, namiesto toho, aby ste za desať minút vystrelili dvadsaťkrát. Deti sú síce na tréningu, ale stoja tam, tréneri sa prezentujú, kecá sa namiesto toho, aby sa robilo. V Kanade bol krásny režim. V strede sa postavil hlavný tréner, ktorý mal štyroch pomocných trénerov, deti boli rozdelené na skupinky a išlo sa. V tej skupinke tréner dieťa nepustil ďalej, kým nejakú hernú činnosť neovládalo na istej úrovni.“
Čupa tiež tvrdí, že na Slovensku sa veľký dôraz kladie na tréning na ľade a podceňuje sa individuálna príprava. To znamená rôzne kondično- koordinačné cvičenia zamerané na cibrenie individuálnych zručností detí. On sám prevádzkuje tréningové centrum v Banskej Bystrici a ďalšie onedlho spúšťa v Košiciach. V centrách pracujú s najmodernejšou technikou – trenažérmi, diagnostickými prístrojmi, videosystémami. Mladým hokejistom však tréning v takomto centre neplatia kluby ani hokejový zväz, ale musia im ho uhradiť rodičia. Nie je to vôbec lacná záležitosť. Jeden tréningový program vyjde okolo 1 700 eur. Čupa tento rok predložil hokejovému zväzu projekt mládežníckych tréningových programov tohto typu. Od zväzu nechcel primárne peniaze, stačilo by mu, že by sa hokejoví funkcionári uzniesli na tom, že jeho tréningový program mladým hokejistom pomáha. To by mu otvorilo cestu k sponzorom a tým pádom umožnilo trénovať v jeho centrách aj chlapcom z chudobnejších rodín. „ Dva mesiace som zatiaľ nedostal žiadnu odpoveď. Ani po šiestich urgenciách. Úplne najhoršie je, že u nás ani neexistuje platforma na odbornú diskusiu, kde by ste mohli také projekty predložiť a reálne sa o nich baviť,“ sťažuje Čupa. .vidina kariéry v NHL
Bývalý juniorský tréner Novotný upozorňuje aj na pravidlo, podľa ktorého musia žiaci po minúte povinne striedať – bez ohľadu na to, čo sa deje na ľade. „Vzniklo to preto, aby nebol nikto zvýhodňovaný. Ide však o falošné rovnostárstvo, ktoré nevychováva skutočné individuality. Je predsa logické, že talenty by mali dostať väčší priestor.” V doraste potom hráči nevedia striedať, za čo mužstvo často pyká trestnými minútami a hrou v oslabení.
Novotný kritizuje aj takzvaný tretinkový hokej. To znamená, že chlapci hrajú len v jednej tretine – bránky sú postavené na kruhoch, modrá čiara je mantinel. „Zaviedlo sa to preto, aby získali lepšiu techniku, no keď tam máte v mužstve dvoch silných, ktorí prestrelia celé ihrisko, ostatní prestanú korčuľovať. Niektorí rodičia radšej vozia deti na Moravu.”
Podľa Višňovského robia niekedy zlú krv aj rodičia. „My sme hrali hokej pre zábavu, necítili sme tlak, že raz musíme byť v NHL. Teraz vidím na rodičoch, že chcú mať už v dvanástich rokoch zo svojich synov Crosbyho, Gretzkeho a podobne.” V praxi to potom vyzerá tak, že rodičia za nich už v mladom veku podpisujú zmluvy s agentmi. „Je to úplne zbytočné. Ja som mal prvého agenta ako 24-ročný a o nič som neprišiel. Rodičia by nemali brať svojim deťom detstvo,” myslí si Višňovský.
Podľa neho je v poriadku, keď rodičia sledujú svoje deti, nemali by to však preháňať. „Keď prídem na štadión, vidím, ako sú tam naskladaní už od prípravky, pričom pozorujú každý jeden tréning. Myslím, že prípravu by mali nechať na tréneroch. Chápem, že rodičia platia dosť peňazí, ale keď vidím, ako po svojich deťoch na zápasoch kričia, nemám z toho dobrý pocit. To kedysi nebolo,” tvrdí Višňovský.
.pokrivená morálka
Športový novinár Vojtech Jurkovič pripomína, že rodičia sú často aj sponzormi klubov, čo vytvára „morálne pokrivené prostredie”. “To znamená, že šancu nedostávajú vždy tí najlepší, ale tí, ktorí majú za sebou silnejšie konexie,” hovorí Jurkovič, ktorý píše o hokeji pre denník SME.
Podľa neho vytvárajú rodičia už v žiackych kategóriách na trénerov tlak, aby ich deti pravidelne hrali – v prvom, maximálne v druhom útoku. „Keďže tréneri sú závislí aj od ich peňazí, stávajú sa neslobodní a vydierateľní,” myslí si Jurkovič. Hlavní tréneri mládeže zarábajú sedemsto až tisíc eur mesačne, ktoré idú z rozpočtu ministerstva školstva. Na platy trénerov – asistentov sa však v plnej miere skladajú rodičia.
Výsledkom je, že veľa talentov neskôr s hokejom skončí – najmä pri prechode od juniorov k seniorom. „Dôvodom je najmä protekcia a znechutenie z pomerov,” hovorí Jurkovič. V tejto kategórii je totiž tlak na dobré „fleky” v tíme najväčší. Hráčov si začínajú všímať aj agenti.
.zaplatíš, hráš
Miroslav Pilát hral od siedmich rokov za Slovan. Dlhé roky bol v jednej päťke s hráčmi ako Peter Podhradský, Michal Hudec, Roman Kukumberg či Jozef Mrena. Až do staršieho dorastu bolo všetko v poriadku. Potom bol však zaradený až do štvrtého, či dokonca piateho útoku.
„Viem, že tam boli isté nezhody medzi mojím otcom a vtedajším funkcionárom Slovana Ľubomírom Lenárom. Otec nemal chuť ani čas postávať na štadióne každý tréning a podkladať sa trénerom. Žiaľ, niektorí rodičia to vedeli a chlapci to dotiahli ďalej,” hovorí Pilát.
Otcovi vraj bolo naznačené, že ak nezaplatí, nezahrá si. „Dosť ma šokovalo, keď mi povedal, ako to funguje – máš peniaze, hráš.” Pilát sa po sezóne, v ktorej nedostával šancu, zbalil a odišiel do súkromného klubu Hoba v bratislavskej Dúbravke. Dnes žije v Anglicku, kde pracuje ako kondičný tréner. Vo voľnom čase hrá inline hokej.
„V živote som nevidel takého šikovného hráča – po technickej aj rozumovej stránke,” hovorí jeho bývalý spoluhráč, ktorý odišiel zo Slovana z podobných dôvodov ako Pilát. „Nikto nepýtal peniaze priamo, bolo to nepísané pravidlo. Poznám veľa hráčov, ktorých psychicky položilo, že napriek svojmu talentu nedostávali dostatočný priestor.”
Mimochodom, Ľubomír Lenár je dodnes vplyvným funkcionárom Slovana. Počas týchto majstrovstiev sveta v hokeji bol aj šéfom organizačného výboru. Aj jeho syn patril dlhé roky – napriek slabej výkonnosti – k preferovaným hráčom v tomto bratislavskom klube. Dokonca sa dostal aj do juniorskej reprezentácie.
„Ľubomír Lenár pretláčal svojho syna mimoriadne intenzívne. Neskôr som ho vlastnoručne vyškrtol z nominácie,” povedal Dominu v roku 2002 bývalý sekretár hokejového zväzu Pavol Macko. „Možno sú hráči, ktorí to mali ľahšie, keďže ich otcovia sú v rôznych funkciách. Osobne som sa však s korupciou nestretol,” tvrdí bývalý tréner Novotný. Podľa neho by si tréneri zaslúžili „zlaté medaily za to, v akých podmienkach s deťmi pracujú”. .systém farmárskych mužstiev
Dôsledkom pokrivených vzťahov je, že najmä vo veľkých kluboch nefunguje zdravá konkurencia. „Menšie mestá, ktoré majú menej peňazí, sú viac odkázané na vlastných odchovancov. Bohatšie kluby ako Slovan, Trenčín či Poprad kupujú starších, hotových hráčov so skúsenosťami, pretože sponzori chcú vidieť výsledky hneď,” pripomína Jurkovič.
Mladší hráči, ktorí nechcú vysedávať na striedačke, tak majú jedinú možnosť – odchod do zahraničia. Keď to však urobia, tréneri o väčšine z nich stratia prehľad, takže si zatvoria dvere do juniorských reprezentačných výberov. „Teoreticky môžu hrať v druhej najvyššej súťaži, ktorá je však slabo platená,” tvrdí Jurkovič.
Aj preto mnohí odchádzajú – študovať, alebo pracovať. Podľa Novotného je riešením ekonomicky prepojiť kluby prvej a druhej najvyššej súťaže. „To znamená, že by vznikli farmárske tímy ako v zámorí, aby sa mali mladí hráči kde vyhrať a zároveň od koho učiť. V tom je naša najväčšia rezerva.”
Na Slovensku síce funguje projekt hokejovej dvadsiatky, ktorá hrá s mužmi v extralige. Za sezónu však vyhrá len zopár zápasov.
„Tento projekt je veľké sklamanie. Tréneri nedokázali z hráčov vyťažiť potenciál, ktorý v nich je, rýchlo sa naučili prehrávať. Nevyužili korčuliarsku dravosť a entuziazmus, v ktorom majú mladí zväčša navrch,” myslí si Jurkovič.
.chýbajú dobrí tréneri
Podľa Jurkoviča Slovensku chýbajú aj trénerské osobnosti. „Tí lepší znechutení odišli, založili si súkromné hokejové školy. Jednoducho, nechcú mať nič spoločné so všetkými tými intrigami.” Hokejistovi Višňovskému chýba viac trénerov na medzinárodnej úrovni. „Tréneri nie sú z taktického hľadiska dostatočne vyspelí. Málo chodia na stáže do zahraničia, takže nepoznajú herné systémy. Teraz je prioritou defenzíva – kto ju má lepšiu, vyhráva. Toto nám ušlo, takže máme čo robiť.”
Dobrým príkladom je bývalý reprezentačný tréner Július Šupler, ktorý pred časom odišiel do Ameriky trénovať juniorský tím Portlandu. „Myslím, že mu to dalo veľmi veľa – odkedy sa vrátil, dosahuje s lotyšskou Rigou v ruskej KHL výborné výsledky,” pripomína Višňovský.
Podľa neho zaostávame aj v takých obyčajných veciach, ako je využívanie videa – v hokejovom svete bežná súčasť prípravy.
My ho síce máme k dispozícii, ale je na veľmi smiešnej úrovni. A to mám na mysli aj reprezentáciu – je to ťažký amatérizmus,” tvrdí Višňovský.
.olympijská kvalifikácia?
Slovensko na týchto majstrovstvách neuspelo, pričom sa zdá, že ani najbližšie roky to nemusí byť inak. „Od revolúcie ide hokej dolu vodou, systém postupne chátra. Je to ako rakovina, ktorá postupne ničí aj zdravé bunky,” tvrdí novinár Jurkovič. Scenáre, že vypadneme z elitnej kategórie, sú zrejme prehnané, hoci neúspech osemnástky je varovným signálom. Problém je, že keď sa aj objavia talenty ako Tomáš Tatar či Richard Pánik, nedostanú vždy šancu.
„Chýbala nám mladá krv, hráči, ktorí by naháňali súpera, a priniesli by tímu energiu. Ak by ich na ľade usmerňoval napríklad skúsený center ako Jožko Stümpel, možno by to vyzeralo inak,” myslí si hokejista Višňovský. „Kanada, USA či Švédsko mali na majstrovstvách sedem či osem mladých hráčov. My ani jedného,” pripomína Novotný.
Zodpovednosť za premárnené roky nesie vedenie zväzu na čele s Jurajom Širokým, ktoré sa roky pasívne viezlo na víťaznej vlne z Göteborgu. Len výmena vedenia však podľa Jurkoviča nestačí. „Treba revitalizovať športové triedy a nadväzne vybudovať systém hokejových gymnázií, ako je to napríklad vo Švédsku. Podstatné však je vytvoriť férové prostredie, aby z hokeja neodchádzali talenty. Máme stále tradíciu aj veľký potenciál, len ho treba využiť.”
Ak sa čo najskôr nezačne pracovať koncepčne, podľa Novotného hrozí, že Slovensko sa v roku 2014 nemusí dostať na olympiádu v Soči.
„Majstrovstvá sveta ešte nejako uplácame a nevypadneme. Momentálne sme však v celkovom rebríčku na 10. mieste, takže ak o rok neskončíme pred Nórmi, budeme hrať kvalifikáciu, na ktorú kluby NHL ani KHL nikoho nepustia, keďže sezóna bude práve v plnom prúde.” Môže si hokejová republika dovoliť takúto blamáž?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.