.ako každý šport, ktorý pestujú deti, hokej je zároveň športom ich rodičov. Rodičia sú v prvých rokoch manažérmi, sponzormi, najväčšími fanúšikmi i psychológmi svojich malých hráčov. Výraz hokejoví rodičia u nás veľmi často nepočuť, no v anglicky hovoriacich krajinách je termín hockey-mom či hockey-dad známy. V posledných prezidentských voľbách v USA kandidátka na viceprezidentku Sarah Palinová pobavila celé Spojené štáty vtipom: Aký je rozdiel medzi pitbulom a hokejovou mamkou? Pitbul nenosí rúž. Dokazovala tým, že ona sama, hokejová mama z Aljašky, má dosť energie, zaťatosti i bojovnosti, aby zastávala náročnú politickú funkciu. U nás hokejové rodičovstvo nie je také legendárne a do médií sa dostane, len ak oslovia rodičov nejakého významného hráča. Tí potom vyrozprávajú, čo všetko musela rodina pre hokej obetovať. Verte im, hovoria pravdu. To isté prežívajú mnohí slovenskí hokejoví rodičia a keby mohli, tiež by sa z toho vyrozprávali. Napríklad takto. .len pre bohatých? Sotva.
Začalo sa to v lete – vyhlásením trojročnej dcéry, že chce byť hokejistka. Zasmiali sme sa, že v Kanade by to možno šlo, ale na Slovensku sotva. V septembri sa však stal prvákom na základnej škole jej šesťročný brat a ten sa rozhodol hrať hokej, lebo túži získať Stanley Cup.
Starší hokejista má čochvíľa deväť rokov, je v treťom ročníku prípravky. Mladšia hokejistka má šesť a na ľad šla v kanadách – najmenších na svete – ešte tej zimy, keď jej brat. Tréneri mali, napodiv, pochopenie pre jediné dievča – a jediné tri a polročné dieťa v prípravke. Nielenže ju neposlali preč, ale ešte pre ňu vymýšľali cviky a zábavky. Dnes, o tri roky neskôr, ani ju, ani jej brata netrénovaný dospelý korčuliar nedobehne; deti svoje zápasy hrajú čoraz lepšie a predovšetkým sa z hokeja stále tešia. Ale nič z toho nebolo zadarmo.
Nie, nešlo predovšetkým o peniaze. Keby sme boli počúvali poplašné správy o tom, aký je hokej pre rodinu drahý, boli by sme si vybrali nejaký iný šport, a ten by sa bol v konečnom dôsledku možno ukázal drahší. Na upresnenie, začiatočnícka súprava hokejovej výstroje vyjde približne na 100 eur, k tomu treba pripočítať korčule, prilbu, hokejku, nákrčník, fľašu na pitný režim počas tréningov aj s termoobalom. Do tých 250 eur sa však dá zmestiť. Súprava pri správne vybratej veľkosti vydrží dieťaťu dve alebo aj dve a pol sezóny. A tí najmenší aj tak spočiatku korčuľujú v otepľovačkách a s lyžiarskou prilbou. Samozrejme, že sa kúpiť aj použitý výstroj, inzerátov je stále plný internet, takže cena môže byť polovičná, ba ešte nižšia. Brankársky výstroj býva podstatne drahší ako hráčsky. Lenže pozor, výstroj sa nemusí vždy kupovať. Mnohé kluby výstroj malým hráčom i brankárom bezplatne zapožičajú, čo výrazne zníži náklady rodičov na detský hokej. Výstroj sa navyše dedí či požičiava od známych. Nezažila som, že by sa deti navzájom podpichovali, kto v čom korčuľuje a aké značky na sebe nosí či nenosí.
Pokiaľ ide o poplatok za tréningy, konkrétne v Banskej Bystrici sa za prvé tri roky prípravky pre deti neplatí. Nielen výpočty, ale aj osobné skúsenosti mi teda hovoria, že hokej rozhodne nehrávajú len nejaké rozmaznané deti boháčov, hoci sa to často spomína, keď sa vysvetľujú príčiny menšieho záujmu detí o hokej v porovnaní s érou socializmu. Pravda je taká, že na naše tréningy chodia deti z rôznych rodín a autá, ktorými ich rodičia privážajú, patria do všetkých cenových skupín. Tá bájna kategória „boháč“ je skôr výnimkou. .čas, najtvrdšia mena
Čo však výnimkou nie je? Ochota obetovať čas. Hokejové rodiny musia prispôsobiť svoj program hokeju. Rodič nepotrebuje tučné konto, ale potrebuje sa vyrovnať s tým, že keď už dieťa ten hokej hrá, musí ho často trénovať.
Práve v tom môže byť do značnej miery príčina toho, prečo dnes hokej trénuje menej detí ako pred pádom železnej opony. Štyri tréningy do týždňa poriadne odkroja z voľného času, a toho dnes majú ľudia v produktívnom veku omnoho menej ako za socializmu. V starom režime po skončení osem a polhodinovej pracovnej doby nebolo čo robiť. Dnes je pre mnohých rodičov strašidlom predstava, že dieťa treba prvé roky voziť na tréning a neraz ho celý prestáť pri ľade. Rodičia totiž pracujú, podnikajú, živia rodiny a – nestíhajú. Nie je jednoduché voziť dieťa na tréning na trištvrte na päť. Ak obidvaja rodičia pracujú do piatej, z trénovania sa stáva ťažko uskutočniteľný sen.
Nie peniaze, ale čas je najväčšou investíciou hokejových rodičov. Niečo o tom viem, keďže musíme stíhať dva „sety“ tréningov. Rozdiel medzi váhovou kategóriou syna-tretiaka a dcéry-predškoláčky je totiž taký, že sa ocitli v rôznych ročníkoch prípravky. Čo bude počas ďalšej sezóny, to si radšej ani nepredstavujeme: na ľad sa totiž silou-mocou chystá ešte ich štvorročná sestra.
Začalo sa to v lete – vyhlásením trojročnej dcéry, že chce byť hokejistka. Zasmiali sme sa, že v Kanade by to možno šlo, ale na Slovensku sotva. V septembri sa však stal prvákom na základnej škole jej šesťročný brat a ten sa rozhodol hrať hokej, lebo túži získať Stanley Cup.
Starší hokejista má čochvíľa deväť rokov, je v treťom ročníku prípravky. Mladšia hokejistka má šesť a na ľad šla v kanadách – najmenších na svete – ešte tej zimy, keď jej brat. Tréneri mali, napodiv, pochopenie pre jediné dievča – a jediné tri a polročné dieťa v prípravke. Nielenže ju neposlali preč, ale ešte pre ňu vymýšľali cviky a zábavky. Dnes, o tri roky neskôr, ani ju, ani jej brata netrénovaný dospelý korčuliar nedobehne; deti svoje zápasy hrajú čoraz lepšie a predovšetkým sa z hokeja stále tešia. Ale nič z toho nebolo zadarmo.
Nie, nešlo predovšetkým o peniaze. Keby sme boli počúvali poplašné správy o tom, aký je hokej pre rodinu drahý, boli by sme si vybrali nejaký iný šport, a ten by sa bol v konečnom dôsledku možno ukázal drahší. Na upresnenie, začiatočnícka súprava hokejovej výstroje vyjde približne na 100 eur, k tomu treba pripočítať korčule, prilbu, hokejku, nákrčník, fľašu na pitný režim počas tréningov aj s termoobalom. Do tých 250 eur sa však dá zmestiť. Súprava pri správne vybratej veľkosti vydrží dieťaťu dve alebo aj dve a pol sezóny. A tí najmenší aj tak spočiatku korčuľujú v otepľovačkách a s lyžiarskou prilbou. Samozrejme, že sa kúpiť aj použitý výstroj, inzerátov je stále plný internet, takže cena môže byť polovičná, ba ešte nižšia. Brankársky výstroj býva podstatne drahší ako hráčsky. Lenže pozor, výstroj sa nemusí vždy kupovať. Mnohé kluby výstroj malým hráčom i brankárom bezplatne zapožičajú, čo výrazne zníži náklady rodičov na detský hokej. Výstroj sa navyše dedí či požičiava od známych. Nezažila som, že by sa deti navzájom podpichovali, kto v čom korčuľuje a aké značky na sebe nosí či nenosí.
Pokiaľ ide o poplatok za tréningy, konkrétne v Banskej Bystrici sa za prvé tri roky prípravky pre deti neplatí. Nielen výpočty, ale aj osobné skúsenosti mi teda hovoria, že hokej rozhodne nehrávajú len nejaké rozmaznané deti boháčov, hoci sa to často spomína, keď sa vysvetľujú príčiny menšieho záujmu detí o hokej v porovnaní s érou socializmu. Pravda je taká, že na naše tréningy chodia deti z rôznych rodín a autá, ktorými ich rodičia privážajú, patria do všetkých cenových skupín. Tá bájna kategória „boháč“ je skôr výnimkou. .čas, najtvrdšia mena
Čo však výnimkou nie je? Ochota obetovať čas. Hokejové rodiny musia prispôsobiť svoj program hokeju. Rodič nepotrebuje tučné konto, ale potrebuje sa vyrovnať s tým, že keď už dieťa ten hokej hrá, musí ho často trénovať.
Práve v tom môže byť do značnej miery príčina toho, prečo dnes hokej trénuje menej detí ako pred pádom železnej opony. Štyri tréningy do týždňa poriadne odkroja z voľného času, a toho dnes majú ľudia v produktívnom veku omnoho menej ako za socializmu. V starom režime po skončení osem a polhodinovej pracovnej doby nebolo čo robiť. Dnes je pre mnohých rodičov strašidlom predstava, že dieťa treba prvé roky voziť na tréning a neraz ho celý prestáť pri ľade. Rodičia totiž pracujú, podnikajú, živia rodiny a – nestíhajú. Nie je jednoduché voziť dieťa na tréning na trištvrte na päť. Ak obidvaja rodičia pracujú do piatej, z trénovania sa stáva ťažko uskutočniteľný sen.
Nie peniaze, ale čas je najväčšou investíciou hokejových rodičov. Niečo o tom viem, keďže musíme stíhať dva „sety“ tréningov. Rozdiel medzi váhovou kategóriou syna-tretiaka a dcéry-predškoláčky je totiž taký, že sa ocitli v rôznych ročníkoch prípravky. Čo bude počas ďalšej sezóny, to si radšej ani nepredstavujeme: na ľad sa totiž silou-mocou chystá ešte ich štvorročná sestra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.