To nebezpečenstvo je už teraz reálne. Keď som bol pred rokom v Ženeve, býval som v špičkovom hoteli Mandarin Oriental. Opýtal som sa vtedy recepčného, ako ďaleko je WTO. Pozrel sa na mňa s otázkou: „Svetová obchodná organizácia je cestovná kancelária?“
Hrozbu bezvýznamnosti dobre chápu poprední štátnici, ktorí sa teraz odhodlali prevziať kormidlo. Britský premiér David Cameron, nemecká kancelárka Angela Merkelová a indonézsky prezident Susilo Bambang Yudhoyono jednohlasne podporili odporúčanie skupiny expertov pre obchod, ktorej predsedám ja spolu s Petrom Sutherlandom. Išlo v ňom o to, aby sme kolo rokovaní v Dohe opustili, ak sa do konca tohto roka neuzatvorí.
Naša predstava spočívala v tom, že termín a hrozba úmrtia kola rokovaní v Dohe zjednotia svetových štátnikov a donútia ich svorne a efektívne prebehnúť poslednú míľu tohto maratónu. Mimochodom, ide o vhodnú analógiu: Generálny riaditeľ WTO Pascal Lamy, ktorý proces rokovaní udržal v chode, je maratónsky bežec.
No hoci tieto snahy naberajú na obrátkach, napríklad denník Financial Times, ktorý býval neochvejným obhajcom mnohostranného voľného obchodu, zhodil na Dohu bombu. Dokonca sám sebe poblahoželal, že v roku 2008 (keď sa ministerské stretnutie nedopracovalo k záveru), tvrdil, že „lídri by mali priznať, že tieto rokovania sú mŕtve“.
Denník Financial Times odporúča okamžité vypracovanie plánu B, ktorý by sabotoval politické úsilie o zavŕšenie kola rokovaní v Dohe. Aj napriek rečníckym floskulám o tom, že ministri „sa musia odučiť zažitým návykom a sústrediť sa nie na rétoriku, lež na podstatu“, by tento plán B iba posilnil bilaterálne a regionálne obchodné iniciatívy, ktoré odčerpávajú energiu a pozornosť smerom od Dohy a WTO. Je paradoxné, že množenie takýchto preferenčných obchodných dohôd sa zvyčajne ospravedlňuje slabým pokrokom na ceste k uzatvoreniu rozhovorov v Dohe. Ešte nikdy sa príčina a následok v diskusiách o obchodnej politike tak dramaticky nezamieňali. .problém preferenčných obchodných dohôd
Je totiž čoraz jasnejšie, že preferenčné obchodné dohody sú tým, čo ja nazývam „termity v obchodnom systéme“. Hromadia sa dôkazy, že tieto dohody podporujú škodlivú diverziu obchodu, lebo zvyšujú diskrimináciu nečlenov prostredníctvom diferenčného využívania antidumpingových opatrení. Aktuálna práca ekonómov Toma Prusu a Roberta Teha tak predložila presvedčivé dôkazy, že antidumpingové podania sa v rámci preferenčnej dohody znižujú o 33 až 55 percent, kým proti nečlenom stúpajú o 10 až 30 percent.
Ešte dôležitejšie je, že preferenčné obchodné dohody využívajú hegemóniu silnejších na vnucovanie požiadaviek slabším obchodným partnerom. – Ide o také požiadavky, ktoré nesúvisia s obchodom, no presadzujú ich domáce loby, a občas sa to deje veľmi asymetricky. Takto americkí kongresmani, zaviazaní americkým odborovým zväzom, prakticky prepísali zákony o práci v Peru ešte skôr, ako bola uzavretá preferenčná obchodná dohoda medzi USA a touto latinskoamerickou krajinou.
Claude Barfield zase zdokumentoval, ako musela Kolumbia po zastrašovaní spraviť trestný čin z podieľania sa na aktivitách, ktoré „podkopávajú právo kolektívne sa organizovať a vyjednávať“. Kolumbia musí tiež prijať zákon, z ktorého vyplýva trest odňatia slobody pre každého, kto „ponúka odborovo neorganizovaným pracovníkom takú kolektívnu zmluvu, ktorej podmienky sú lepšie než v zmluve pre odborovo organizovaných pracovníkov“. Začne teraz americká administratíva podávať trestné oznámenia na guvernéra Wisconsinu a mnohých ďalších republikánskych lídrov, ktorí robia presne to, čo sa kolumbijskej vláde pod hrozbou postihov robiť zakazuje?
Takéto prehnané zasahovanie je typické pre preferenčné dohody vedené hegemónmi. Rozdiel oproti WTO je markantný. V rámci Svetovej obchodnej organizácie sa silnejšie krajiny ako India a Brazília nedajú tak ľahko zastrašovať. India napríklad požiadala Európsku úniu, aby z navrhovanej preferenčnej dohody vyňala všetky opatrenia, nesúvisiace s obchodom. Riziko spočíva v tom, že také zasahovanie povedie občiansku spoločnosť a voličov v demokratických rozvojových krajinách k tomu, aby sa postavili proti sebectvu hegemónov – a aby sa vzbúrili proti samotnému voľnému obchodu pod dojmom, že takáto otvorenosť je sotva niečo iné ako neokolonializmus. Autor je profesor ekonómie a práva na Kolumbijskej univerzite.
Project Syndicate
Hrozbu bezvýznamnosti dobre chápu poprední štátnici, ktorí sa teraz odhodlali prevziať kormidlo. Britský premiér David Cameron, nemecká kancelárka Angela Merkelová a indonézsky prezident Susilo Bambang Yudhoyono jednohlasne podporili odporúčanie skupiny expertov pre obchod, ktorej predsedám ja spolu s Petrom Sutherlandom. Išlo v ňom o to, aby sme kolo rokovaní v Dohe opustili, ak sa do konca tohto roka neuzatvorí.
Naša predstava spočívala v tom, že termín a hrozba úmrtia kola rokovaní v Dohe zjednotia svetových štátnikov a donútia ich svorne a efektívne prebehnúť poslednú míľu tohto maratónu. Mimochodom, ide o vhodnú analógiu: Generálny riaditeľ WTO Pascal Lamy, ktorý proces rokovaní udržal v chode, je maratónsky bežec.
No hoci tieto snahy naberajú na obrátkach, napríklad denník Financial Times, ktorý býval neochvejným obhajcom mnohostranného voľného obchodu, zhodil na Dohu bombu. Dokonca sám sebe poblahoželal, že v roku 2008 (keď sa ministerské stretnutie nedopracovalo k záveru), tvrdil, že „lídri by mali priznať, že tieto rokovania sú mŕtve“.
Denník Financial Times odporúča okamžité vypracovanie plánu B, ktorý by sabotoval politické úsilie o zavŕšenie kola rokovaní v Dohe. Aj napriek rečníckym floskulám o tom, že ministri „sa musia odučiť zažitým návykom a sústrediť sa nie na rétoriku, lež na podstatu“, by tento plán B iba posilnil bilaterálne a regionálne obchodné iniciatívy, ktoré odčerpávajú energiu a pozornosť smerom od Dohy a WTO. Je paradoxné, že množenie takýchto preferenčných obchodných dohôd sa zvyčajne ospravedlňuje slabým pokrokom na ceste k uzatvoreniu rozhovorov v Dohe. Ešte nikdy sa príčina a následok v diskusiách o obchodnej politike tak dramaticky nezamieňali. .problém preferenčných obchodných dohôd
Je totiž čoraz jasnejšie, že preferenčné obchodné dohody sú tým, čo ja nazývam „termity v obchodnom systéme“. Hromadia sa dôkazy, že tieto dohody podporujú škodlivú diverziu obchodu, lebo zvyšujú diskrimináciu nečlenov prostredníctvom diferenčného využívania antidumpingových opatrení. Aktuálna práca ekonómov Toma Prusu a Roberta Teha tak predložila presvedčivé dôkazy, že antidumpingové podania sa v rámci preferenčnej dohody znižujú o 33 až 55 percent, kým proti nečlenom stúpajú o 10 až 30 percent.
Ešte dôležitejšie je, že preferenčné obchodné dohody využívajú hegemóniu silnejších na vnucovanie požiadaviek slabším obchodným partnerom. – Ide o také požiadavky, ktoré nesúvisia s obchodom, no presadzujú ich domáce loby, a občas sa to deje veľmi asymetricky. Takto americkí kongresmani, zaviazaní americkým odborovým zväzom, prakticky prepísali zákony o práci v Peru ešte skôr, ako bola uzavretá preferenčná obchodná dohoda medzi USA a touto latinskoamerickou krajinou.
Claude Barfield zase zdokumentoval, ako musela Kolumbia po zastrašovaní spraviť trestný čin z podieľania sa na aktivitách, ktoré „podkopávajú právo kolektívne sa organizovať a vyjednávať“. Kolumbia musí tiež prijať zákon, z ktorého vyplýva trest odňatia slobody pre každého, kto „ponúka odborovo neorganizovaným pracovníkom takú kolektívnu zmluvu, ktorej podmienky sú lepšie než v zmluve pre odborovo organizovaných pracovníkov“. Začne teraz americká administratíva podávať trestné oznámenia na guvernéra Wisconsinu a mnohých ďalších republikánskych lídrov, ktorí robia presne to, čo sa kolumbijskej vláde pod hrozbou postihov robiť zakazuje?
Takéto prehnané zasahovanie je typické pre preferenčné dohody vedené hegemónmi. Rozdiel oproti WTO je markantný. V rámci Svetovej obchodnej organizácie sa silnejšie krajiny ako India a Brazília nedajú tak ľahko zastrašovať. India napríklad požiadala Európsku úniu, aby z navrhovanej preferenčnej dohody vyňala všetky opatrenia, nesúvisiace s obchodom. Riziko spočíva v tom, že také zasahovanie povedie občiansku spoločnosť a voličov v demokratických rozvojových krajinách k tomu, aby sa postavili proti sebectvu hegemónov – a aby sa vzbúrili proti samotnému voľnému obchodu pod dojmom, že takáto otvorenosť je sotva niečo iné ako neokolonializmus. Autor je profesor ekonómie a práva na Kolumbijskej univerzite.
Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.