Pridali sa k protestom proti diktátorovi a brutálna represia zo strany líbyjských ozbrojených síl ich zmenila na čosi, čo by sami o sebe nikdy nepredpokladali. Dnes je z nich sotva organizovaná a neraz skôr chaotická skupina revolučných povstalcov. Zjednotil ich však spoločný cieľ, za ktorý sú ochotní aj umrieť: vyslobodenie krajiny spod Kaddáfího vlády.
Bojujú o život a veľmi dobre si uvedomujú, ako krvavo sa im Kaddáfí pomstí, ak ich revolúcia neuspeje. Počas boja o Benghází bojovali na uliciach proti raketometom a obrneným vozidlám Kaddáfího armády, vyliezali na tanky, polievali ich benzínom a zapaľovali v zúfalom úsilí zadržať postup vládnych síl.
Líbyjská revolúcia vstúpila do svojho tretieho mesiaca a bojujúce strany sa ocitli takmer v patovej situácii. Povstanie sa im pred očami mení na dlhodobú vojnu. Každý deň odchádzajú z Benghází stovky áut, mieria k frontu, aby bojovali s Kaddáfího ozbrojencami, alebo tam jednoducho privážajú jedlo a pitie určené pre šabáb – tak tu nazývajú mladých bojovníkov revolúcie.
Ochota a odvaha bojovať sa u týchto ľudí vyrovná iba zúfalstvu a nedostatku príležitostí, čo boli hlavné črty ich života za Kaddáfího režimu. Aby sme ukázali, o čo bojujú, vybrali sme šesť bojovníkov, odfotografovali sme ich a vyrozprávali ich príbehy. Farah Muhammad Alí je 28-ročný študent druhého ročníka Lekárskej fakulty na Univerzite v Benghází. Stále je slobodný, ako nahnevane priznáva. „To pre Kaddáfího som sa neoženil, lebo v tejto krajine nie je život: niet tu práce, peňazí ani príležitostí,“ sťažuje sa. Po revolúcii by si chcel nájsť prácu v niektorom z nových médií, ktoré po povstaní v Benghází vznikajú po celom meste. „Noviny, rozhlasové a televízne stanice sa stali symbolom líbyjskej revolúcie,“ vraví, „a ja by som bol rád ich súčasťou.“ Po tom, čo bojoval v bitke o al Guarčá, spolu s tisíckami ďalších rebelov, dostal za úlohu ochraňovať súd, budovu v samom centre Benghází, kde sídlia predstavitelia Dočasnej národnej rady. K revolúcii sa pridal, aby vybojoval dôstojnosť a slobodu pre krajinu plnú protikladov, kde „boháči majú ropu, no podmienky, v ktorých žijú bežní ľudia, sú úplne iné“. „Nepochybne zvíťazíme,“ s istotou dodáva, „pretože tí Líbyjčania, ktorí sú ešte stále na Kaddáfího strane, ho podporujú iba zo strachu.“ Tento mladý muž vôbec nemá v láske zbrane a dúfa, že svoju pušku vráti do vojenských barakov, len čo sa revolúcia skončí. „Bojujem z nutnosti, no nemám povahu bojovníka, hoci počas bojov som sa nebál,“ hovorí. „Keby som bol prezidentom Líbye, mojou prioritou by bolo dať prácu všetkým dvadsiatnikom a tridsiatnikom, ako som ja, a ešte rozvíjať cestovný ruch. Líbya je úchvatná krajina, no kvôli Kaddáfímu ju svet vôbec nepozná.“
Idrís Kadiki je 42-ročný muž, hlboko nábožný, a pochádza z Adždabije, kde pracuje pre ropnú spoločnosť. Je ženatý a má štyri deti, no rozhodol sa vziať do rúk zbraň, aby zmenil krajinu, kde, ako hovorí, „nebola žiadna sloboda. Líbya bola krajina, ktorá slúžila jednému človeku, tu človek neslúžil krajine, ako by to malo byť.“ V roku 2005 ho zatkli pre podozrenie z islamských aktivít. Bol uväznený v pobrežnom meste Ras Lanuf a strávil mesiac v cele veľkosti jedného štvorcového metra. Ani raz ho nepredviedli pred súd, ba nedozvedel sa, z čoho presne ho obvinili. „Najhoršiu spomienku mám na poníženie v tvári môjho syna, keď k nám domov prišli Kaddáfího agenti a začali všetko prehľadávať,“ s trpkosťou rozpráva. „A syn si to stále pamätá, hoci vtedy ešte vôbec nemohol chápať, čo sa deje.“ Teraz, ako bojovník revolúcie, sa neraz pokúsil prelomiť blokádu svojho mesta Adždabia, pretože s hrôzou počúva čoraz častejšie správy o masakrách civilistov. „No aspoň sa nám podarilo zajať pätnásť Kaddáfího vojakov,“ hrdo dodáva. Chce, aby Kaddáfího zatkli a súdili pred líbyjským súdom. Nazdáva sa, že keď bude Líbya oslobodená, náboženstvo bude v tamojšom živote hrať veľmi významnú rolu, no zároveň dúfa, že Západ na to nezareaguje odmietavo. „Človek nie je členom al-Káidy len preto, že si nechá narásť bradu, ako si myslel Kaddáfí, keď ma dal zavrieť,“ vysvetľuje. „Nikto tu nie je terorista, chceme len slobodu pre svoj ľud.“
Nadžid Alí je 29-ročný muž z ropného mesta Brega. Pracuje ako robotník v prístave, nakladá kontajnery na lode. Stále je slobodný a bezdetný, plánuje sa však oženiť, len čo sa skončí revolúcia. Tak ako mnohí jeho priatelia, aj Alí sa spočiatku zúčastňoval na demonštráciách vo svojom meste, protestoval pred nemocnicou, kde ľudia prejavovali solidaritu s obeťami predošlého záťahu Kaddáfího bezpečnostných síl. Len čo sa dopočul o povstaní v Benghází, všetko zanechal a šiel tam. Šestnásteho februára opustil Bregu, v deň, keď „po celom meste spievali ženy na oslavu začiatku revolúcie“, spomína. Predtým sa ani neodvážil snívať, že nastane deň, keď Kaddáfí odstúpi alebo ho zvrhne ľudové povstanie. „Keď sme začali demonštrovať, nezdalo sa mi možné vykopnúť ho z Benghází,“ potvrdzuje a jeho tmavé oči dojato žiaria. Teraz, hovorí, „to je neuveriteľný pocit, že som toho všetkého súčasťou, som na to nesmierne hrdý a napĺňa ma to veľkou energiou“. V Benghází sa naučil strieľať z guľometov a ľahkých zbraní. Nestará sa, koľko ešte vojna potrvá, ani o to, že rebeli nemajú ktovieakú podporu, keď ide o peniaze a zbrane, pretože, ako hovorí, všetci tu majú jeden cieľ: „chceme sa pokúsiť zabiť Kaddáfího za zločiny, ktoré napáchal“. A Kaddáfí ich spáchal aj proti jeho rodine. Alího strýko bol zatknutý a sedem rokov zadržiavaný bez súdneho procesu a bez vznesenia obžaloby. Keď ho tajná polícia prepustila, nedočkal sa ani len vysvetlenia či ospravedlnenia.
Walíd Mahammed je 45-ročný muž z Benghází, žije tam s manželkou a dvoma deťmi. Je nezamestnaný a svojím autom preváža tovar z prístavu a do prístavu, aby mal aspoň aký-taký príjem a mohol uživiť rodinu. Za chudobu a nedostatok príležitostí v živote obviňuje režim. „Kaddáfí nám ani nedovolí, aby sme sa naučili po anglicky. V jeho režime niet nádeje,“ vysvetľuje. Pred vypuknutím revolúcie v Líbyi ani nesiahol na strelnú zbraň, teraz je však rád, že môže bojovať za svoju vlasť. O seba sa nebojí, starosti mu robí len bezpečnosť jeho rodiny. „Kaddáfí je nemilosrdný, a keby sa dostal znovu do Benghází, krvavo sa pomstí.“ Podľa neho aj podľa mnohých ďalších Líbyjčanov dostali Kaddáfího vojaci rozkaz zabíjať dokonca desaťročné deti, aby potrestali mesto za to, že je na čele revolúcie. Nevie o ničom dobrom, čo by bol Kaddáfí za tých 42 rokov svojej vlády pre Líbyu urobil. Jeho jedinými cieľmi do budúcnosti sú demokracia a život s prácou a príležitosťami pre svoje deti. Je tej mienky, že sám je príliš starý, aby žal ovocie tohto ľudového povstania, ale zároveň je presvedčený, že jeho obeť pomôže mladým generáciám vytvoriť lepšiu krajinu. „Preto musíme čím skôr začať s prestavbou Líbye,“ hovorí. „Keď odíde Kaddáfí, bude to už ľahké.“
Abdelsalam Alí má 40 rokov. Je ženatý, otec troch synov a jednej dcéry. Kedysi učil na základnej škole matematiku, v roku 1990 ho zatkli a na desať rokov uvrhli do neslávne známej väznice Abu Silim, až potom ho vyhlásili za nevinného a prepustili. „Kto sa dostane do väzenia, je prakticky mŕtvy,“ vysvetľuje, „no komu sa podarí dostať von, akoby sa stal opäť novorodencom“. V roku 1996 bol svedkom toho, ako 1 200 jeho spoluväzňov zamkli v celách, a potom ich dozorcovia postrieľali. Deň predtým prebehol protest proti zlým podmienkam vo väznici, kde v cele veľkosti šesť štvorcových metrov muselo žiť priemerne 24 ľudí. „Postrieľali úplne všetkých, chorých aj tých, ktorí len spali vo svojich celách,“ spomína. Alího ušetrili, pretože bol v inom oddelení väznice, ale musel sa pozerať, ako boli zostávajúci väzni nútení odpratávať mŕtve telá. „Na to, čo som videl, musím myslieť každý deň,“ hovorí. „Tie spomienky nikdy nebudem schopný vymazať, pretože si naveky zapamätám, že som musel štvrtinu života stráviť vo väzení, hoci som nič neurobil.“ Pred začiatkom vojny absolvoval len jeden vojenský výcvik, ktorý prebiehal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v školách – bolo to v období, keď sa Kaddáfí obával americkej vojenskej invázie. Priznáva, že je dosť pravdepodobné, že padne vo vojne, presne ako to vedel v al Guarčá, keď musel čeliť Kaddáfího tankom a nevedel, ako ich zastaví. Je však hlboko presvedčený, že demokracia a sloboda stoja za osobnú obetu. K revolúcii sa pripojil, aby zabezpečil deťom lepšiu budúcnosť, pretože „je lepšie umrieť v boji za vlasť, ako sa dať pomaly, deň za dňom, zabíjať diktátorom“.
Abdalláh Muhammad Doha je 28-ročný muž z Benghází, špecialista na internetové technológie, ktoré študoval na strednej škole. Teraz však žartuje, že už dávno zabudol, aké predmety ich tam učili, pretože v Líbyi preňho niet práce. Najväčšmi ho hnevá, že jeho sestra, „super inteligentné dievča“, ako o nej hovorí, skončila školu ako 22-ročná, ale deväť rokov trvalo, kým si našla prácu. „Kaddáfí radšej vešal študentov na uliciach za ich politické názory, než by uvažoval o ich budúcnosti,“ ironicky dodáva. „No aspoň teraz svet vie, aký je a ako zle zaobchádza so svojím ľudom.“ K revolúcii sa pridal hneď v prvý deň, odhodlaný buď vybojovať, čo mu v živote patrí, alebo rýchlo umrieť. Každý deň chodieva od Benghází k frontovej línii, odovzdáva informácie od veliteľstva k rebelom. „Pre niekoho, ako som ja, je to nebezpečné zamestnanie, veď ja som pred touto revolúciou nevidel ani len prázdnu nábojnicu,“ vraví. „Dvaja moji najlepší priatelia už pri tejto práci zahynuli, no mňa to nevystrašilo, naopak, dodalo mi to odhodlanie.“ Vysvetľuje, že koniec vojny nastane len vtedy, keď sa rebeli dostanú až do Tripolisu, ale neuvítal by pozemný zásah zahraničných síl. Líbyu musia oslobodiť Líbyjčania a jazvy po americkej intervencii v Iraku sú preňho stále príliš čerstvé. A čo kompromis s Kaddáfím? To je preňho nepredstaviteľné. „Keby som ho mal teraz tu, tak by som ho nezabil,“ prekvapivo povie. „Strčil by som ho do klietky a zavolal ľudí, nech sa dívajú, ako sa zo starého diktátora stal pes.“
Bojujú o život a veľmi dobre si uvedomujú, ako krvavo sa im Kaddáfí pomstí, ak ich revolúcia neuspeje. Počas boja o Benghází bojovali na uliciach proti raketometom a obrneným vozidlám Kaddáfího armády, vyliezali na tanky, polievali ich benzínom a zapaľovali v zúfalom úsilí zadržať postup vládnych síl.
Líbyjská revolúcia vstúpila do svojho tretieho mesiaca a bojujúce strany sa ocitli takmer v patovej situácii. Povstanie sa im pred očami mení na dlhodobú vojnu. Každý deň odchádzajú z Benghází stovky áut, mieria k frontu, aby bojovali s Kaddáfího ozbrojencami, alebo tam jednoducho privážajú jedlo a pitie určené pre šabáb – tak tu nazývajú mladých bojovníkov revolúcie.
Ochota a odvaha bojovať sa u týchto ľudí vyrovná iba zúfalstvu a nedostatku príležitostí, čo boli hlavné črty ich života za Kaddáfího režimu. Aby sme ukázali, o čo bojujú, vybrali sme šesť bojovníkov, odfotografovali sme ich a vyrozprávali ich príbehy. Farah Muhammad Alí je 28-ročný študent druhého ročníka Lekárskej fakulty na Univerzite v Benghází. Stále je slobodný, ako nahnevane priznáva. „To pre Kaddáfího som sa neoženil, lebo v tejto krajine nie je život: niet tu práce, peňazí ani príležitostí,“ sťažuje sa. Po revolúcii by si chcel nájsť prácu v niektorom z nových médií, ktoré po povstaní v Benghází vznikajú po celom meste. „Noviny, rozhlasové a televízne stanice sa stali symbolom líbyjskej revolúcie,“ vraví, „a ja by som bol rád ich súčasťou.“ Po tom, čo bojoval v bitke o al Guarčá, spolu s tisíckami ďalších rebelov, dostal za úlohu ochraňovať súd, budovu v samom centre Benghází, kde sídlia predstavitelia Dočasnej národnej rady. K revolúcii sa pridal, aby vybojoval dôstojnosť a slobodu pre krajinu plnú protikladov, kde „boháči majú ropu, no podmienky, v ktorých žijú bežní ľudia, sú úplne iné“. „Nepochybne zvíťazíme,“ s istotou dodáva, „pretože tí Líbyjčania, ktorí sú ešte stále na Kaddáfího strane, ho podporujú iba zo strachu.“ Tento mladý muž vôbec nemá v láske zbrane a dúfa, že svoju pušku vráti do vojenských barakov, len čo sa revolúcia skončí. „Bojujem z nutnosti, no nemám povahu bojovníka, hoci počas bojov som sa nebál,“ hovorí. „Keby som bol prezidentom Líbye, mojou prioritou by bolo dať prácu všetkým dvadsiatnikom a tridsiatnikom, ako som ja, a ešte rozvíjať cestovný ruch. Líbya je úchvatná krajina, no kvôli Kaddáfímu ju svet vôbec nepozná.“
Idrís Kadiki je 42-ročný muž, hlboko nábožný, a pochádza z Adždabije, kde pracuje pre ropnú spoločnosť. Je ženatý a má štyri deti, no rozhodol sa vziať do rúk zbraň, aby zmenil krajinu, kde, ako hovorí, „nebola žiadna sloboda. Líbya bola krajina, ktorá slúžila jednému človeku, tu človek neslúžil krajine, ako by to malo byť.“ V roku 2005 ho zatkli pre podozrenie z islamských aktivít. Bol uväznený v pobrežnom meste Ras Lanuf a strávil mesiac v cele veľkosti jedného štvorcového metra. Ani raz ho nepredviedli pred súd, ba nedozvedel sa, z čoho presne ho obvinili. „Najhoršiu spomienku mám na poníženie v tvári môjho syna, keď k nám domov prišli Kaddáfího agenti a začali všetko prehľadávať,“ s trpkosťou rozpráva. „A syn si to stále pamätá, hoci vtedy ešte vôbec nemohol chápať, čo sa deje.“ Teraz, ako bojovník revolúcie, sa neraz pokúsil prelomiť blokádu svojho mesta Adždabia, pretože s hrôzou počúva čoraz častejšie správy o masakrách civilistov. „No aspoň sa nám podarilo zajať pätnásť Kaddáfího vojakov,“ hrdo dodáva. Chce, aby Kaddáfího zatkli a súdili pred líbyjským súdom. Nazdáva sa, že keď bude Líbya oslobodená, náboženstvo bude v tamojšom živote hrať veľmi významnú rolu, no zároveň dúfa, že Západ na to nezareaguje odmietavo. „Človek nie je členom al-Káidy len preto, že si nechá narásť bradu, ako si myslel Kaddáfí, keď ma dal zavrieť,“ vysvetľuje. „Nikto tu nie je terorista, chceme len slobodu pre svoj ľud.“
Nadžid Alí je 29-ročný muž z ropného mesta Brega. Pracuje ako robotník v prístave, nakladá kontajnery na lode. Stále je slobodný a bezdetný, plánuje sa však oženiť, len čo sa skončí revolúcia. Tak ako mnohí jeho priatelia, aj Alí sa spočiatku zúčastňoval na demonštráciách vo svojom meste, protestoval pred nemocnicou, kde ľudia prejavovali solidaritu s obeťami predošlého záťahu Kaddáfího bezpečnostných síl. Len čo sa dopočul o povstaní v Benghází, všetko zanechal a šiel tam. Šestnásteho februára opustil Bregu, v deň, keď „po celom meste spievali ženy na oslavu začiatku revolúcie“, spomína. Predtým sa ani neodvážil snívať, že nastane deň, keď Kaddáfí odstúpi alebo ho zvrhne ľudové povstanie. „Keď sme začali demonštrovať, nezdalo sa mi možné vykopnúť ho z Benghází,“ potvrdzuje a jeho tmavé oči dojato žiaria. Teraz, hovorí, „to je neuveriteľný pocit, že som toho všetkého súčasťou, som na to nesmierne hrdý a napĺňa ma to veľkou energiou“. V Benghází sa naučil strieľať z guľometov a ľahkých zbraní. Nestará sa, koľko ešte vojna potrvá, ani o to, že rebeli nemajú ktovieakú podporu, keď ide o peniaze a zbrane, pretože, ako hovorí, všetci tu majú jeden cieľ: „chceme sa pokúsiť zabiť Kaddáfího za zločiny, ktoré napáchal“. A Kaddáfí ich spáchal aj proti jeho rodine. Alího strýko bol zatknutý a sedem rokov zadržiavaný bez súdneho procesu a bez vznesenia obžaloby. Keď ho tajná polícia prepustila, nedočkal sa ani len vysvetlenia či ospravedlnenia.
Walíd Mahammed je 45-ročný muž z Benghází, žije tam s manželkou a dvoma deťmi. Je nezamestnaný a svojím autom preváža tovar z prístavu a do prístavu, aby mal aspoň aký-taký príjem a mohol uživiť rodinu. Za chudobu a nedostatok príležitostí v živote obviňuje režim. „Kaddáfí nám ani nedovolí, aby sme sa naučili po anglicky. V jeho režime niet nádeje,“ vysvetľuje. Pred vypuknutím revolúcie v Líbyi ani nesiahol na strelnú zbraň, teraz je však rád, že môže bojovať za svoju vlasť. O seba sa nebojí, starosti mu robí len bezpečnosť jeho rodiny. „Kaddáfí je nemilosrdný, a keby sa dostal znovu do Benghází, krvavo sa pomstí.“ Podľa neho aj podľa mnohých ďalších Líbyjčanov dostali Kaddáfího vojaci rozkaz zabíjať dokonca desaťročné deti, aby potrestali mesto za to, že je na čele revolúcie. Nevie o ničom dobrom, čo by bol Kaddáfí za tých 42 rokov svojej vlády pre Líbyu urobil. Jeho jedinými cieľmi do budúcnosti sú demokracia a život s prácou a príležitosťami pre svoje deti. Je tej mienky, že sám je príliš starý, aby žal ovocie tohto ľudového povstania, ale zároveň je presvedčený, že jeho obeť pomôže mladým generáciám vytvoriť lepšiu krajinu. „Preto musíme čím skôr začať s prestavbou Líbye,“ hovorí. „Keď odíde Kaddáfí, bude to už ľahké.“
Abdelsalam Alí má 40 rokov. Je ženatý, otec troch synov a jednej dcéry. Kedysi učil na základnej škole matematiku, v roku 1990 ho zatkli a na desať rokov uvrhli do neslávne známej väznice Abu Silim, až potom ho vyhlásili za nevinného a prepustili. „Kto sa dostane do väzenia, je prakticky mŕtvy,“ vysvetľuje, „no komu sa podarí dostať von, akoby sa stal opäť novorodencom“. V roku 1996 bol svedkom toho, ako 1 200 jeho spoluväzňov zamkli v celách, a potom ich dozorcovia postrieľali. Deň predtým prebehol protest proti zlým podmienkam vo väznici, kde v cele veľkosti šesť štvorcových metrov muselo žiť priemerne 24 ľudí. „Postrieľali úplne všetkých, chorých aj tých, ktorí len spali vo svojich celách,“ spomína. Alího ušetrili, pretože bol v inom oddelení väznice, ale musel sa pozerať, ako boli zostávajúci väzni nútení odpratávať mŕtve telá. „Na to, čo som videl, musím myslieť každý deň,“ hovorí. „Tie spomienky nikdy nebudem schopný vymazať, pretože si naveky zapamätám, že som musel štvrtinu života stráviť vo väzení, hoci som nič neurobil.“ Pred začiatkom vojny absolvoval len jeden vojenský výcvik, ktorý prebiehal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v školách – bolo to v období, keď sa Kaddáfí obával americkej vojenskej invázie. Priznáva, že je dosť pravdepodobné, že padne vo vojne, presne ako to vedel v al Guarčá, keď musel čeliť Kaddáfího tankom a nevedel, ako ich zastaví. Je však hlboko presvedčený, že demokracia a sloboda stoja za osobnú obetu. K revolúcii sa pripojil, aby zabezpečil deťom lepšiu budúcnosť, pretože „je lepšie umrieť v boji za vlasť, ako sa dať pomaly, deň za dňom, zabíjať diktátorom“.
Abdalláh Muhammad Doha je 28-ročný muž z Benghází, špecialista na internetové technológie, ktoré študoval na strednej škole. Teraz však žartuje, že už dávno zabudol, aké predmety ich tam učili, pretože v Líbyi preňho niet práce. Najväčšmi ho hnevá, že jeho sestra, „super inteligentné dievča“, ako o nej hovorí, skončila školu ako 22-ročná, ale deväť rokov trvalo, kým si našla prácu. „Kaddáfí radšej vešal študentov na uliciach za ich politické názory, než by uvažoval o ich budúcnosti,“ ironicky dodáva. „No aspoň teraz svet vie, aký je a ako zle zaobchádza so svojím ľudom.“ K revolúcii sa pridal hneď v prvý deň, odhodlaný buď vybojovať, čo mu v živote patrí, alebo rýchlo umrieť. Každý deň chodieva od Benghází k frontovej línii, odovzdáva informácie od veliteľstva k rebelom. „Pre niekoho, ako som ja, je to nebezpečné zamestnanie, veď ja som pred touto revolúciou nevidel ani len prázdnu nábojnicu,“ vraví. „Dvaja moji najlepší priatelia už pri tejto práci zahynuli, no mňa to nevystrašilo, naopak, dodalo mi to odhodlanie.“ Vysvetľuje, že koniec vojny nastane len vtedy, keď sa rebeli dostanú až do Tripolisu, ale neuvítal by pozemný zásah zahraničných síl. Líbyu musia oslobodiť Líbyjčania a jazvy po americkej intervencii v Iraku sú preňho stále príliš čerstvé. A čo kompromis s Kaddáfím? To je preňho nepredstaviteľné. „Keby som ho mal teraz tu, tak by som ho nezabil,“ prekvapivo povie. „Strčil by som ho do klietky a zavolal ľudí, nech sa dívajú, ako sa zo starého diktátora stal pes.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.