Tento článok je veľmi osobný. S Bobbym (ako mu hovoria kamaráti) som sa pritom zrejme nikdy nestretol. Neviem ako on, ja si aspoň nič také nepamätám. Tie dva pražské koncerty, na ktorých som ho videl – lepšie povedané, počul, lebo vidieť ho príliš nebolo – nepočítam. Prvý: komunistický Palác kultúry, veľké plyšové kreslá, ja utopený kdesi v sedemnástom rade, on, takmer nehybný s hlasom starého havrana na pódiu. Druhý bol ešte surreálnejšia záležitosť: akási aréna, ja kdesi na opačnom konci ako pódium pod strechou. Dylana som nevidel. Okolostojaci vraveli, že hrá na klávesoch. Som krátkozraký a myslel som si, že na gitare. Dylan prišiel, zahral, nepovedal nič, iba na záver tuším goodbye a zmizol. Mal som letmý pocit, že na starobu chudá tvár s dlhým nosom pripomína biblického proroka – aj keď, kto z nás takého videl naživo, však?
Židovský chlapec Robert Allen Zimmerman z nudného a zahnívajúceho baníckeho mestečka Hibbing v Minnesote, kde nebolo nič, iba „tri bloky jedným smerom a tri druhým“, kde občas zavítali cirkusanti a kde sa nedalo byť rebelom, pretože „bola taká zima, že človek nedokázal byť zlý“ – čo sú citáty zo skvelého autobiografického filmu o Dylanovi No Direction Home, ktorý urobil Martin Scorsese – si už za tých päťdesiat rokov, čo sa túla s gitarou, prešiel svoje. Jeden z najvplyvnejších ľudí planéty (nielen podľa TIME magazine) má za sebou obdobia židovské aj kresťanské (oboje prorocké, samozrejme), počet jeho albumov som prestal počítať tuším pri štyridsiatke, pričom sú čoraz lepšie, čo je už úplne nepochopiteľné.
Nech sa na mňa kamaráti Juraj Kušnierik a Peter Bálik nehnevajú, ale mne nejde až tak o jeho hudbu. Tento chlapík, čo celý život vie, ktorým smerom má z križovatky vyjsť, ma fascinuje akosi „ako celok“. Začalo sa to, keď mi pred tridsiatimi rokmi učiteľ francúzštiny Etienne Cornevin požičal jeho prvé platne. Ústna harmonika mi rezala uši, gitarové akordy pripomínali odrhovačky, až som kontroloval, či nie je zaseknutá platňa. Nič mi tam nesedelo, no predsa ma to dostalo. V tom čase som nič netušil o tom, že vyrástla samostatná vedná disciplína – dylanológia. Aj v socialistickom Československu sa túlal Jiří Černý s hromadou vinylov, podobne ako stredovekí trubadúri. A Dylan, to bola skala, na ktorej to celé stálo. Podobne ma kopli medzi oči básne v prekrásnej knihe Víc než jen hlas. Dylan, ale aj Brel, Okudžava či Joni Mitchell. A úplný tranz, neporovnateľne väčší, ako pri koncerte Dylana samotného, sa ma zmocnil, keď dnes už nebohý Petr Kalandra z Marsyasu na záver spustil na svojej zvučnej gitare tri akordy – Knockin´ on Heaven´s Door. Až neskôr som videl kovbojku Sama Peckinpaha Pat Garett and Billy The Kid a v nej šťúpleho mladíka. To bol on, Dylan. Sklamalo ma to trochu, priznávam. Tá pieseň o zahrabaných pištoliach je však božská vec. Nikdy som to nikomu nepovedal, no keď sa mi raz, dúfam, že nie skoro, stane čosi v niektorej, s prepáčením, riti sveta, kde sa túlam s fotoaparátom, tak mi zahrajte iba toto. A keď tu budem ešte dlho, pustím si to sám.
Židovský chlapec Robert Allen Zimmerman z nudného a zahnívajúceho baníckeho mestečka Hibbing v Minnesote, kde nebolo nič, iba „tri bloky jedným smerom a tri druhým“, kde občas zavítali cirkusanti a kde sa nedalo byť rebelom, pretože „bola taká zima, že človek nedokázal byť zlý“ – čo sú citáty zo skvelého autobiografického filmu o Dylanovi No Direction Home, ktorý urobil Martin Scorsese – si už za tých päťdesiat rokov, čo sa túla s gitarou, prešiel svoje. Jeden z najvplyvnejších ľudí planéty (nielen podľa TIME magazine) má za sebou obdobia židovské aj kresťanské (oboje prorocké, samozrejme), počet jeho albumov som prestal počítať tuším pri štyridsiatke, pričom sú čoraz lepšie, čo je už úplne nepochopiteľné.
Nech sa na mňa kamaráti Juraj Kušnierik a Peter Bálik nehnevajú, ale mne nejde až tak o jeho hudbu. Tento chlapík, čo celý život vie, ktorým smerom má z križovatky vyjsť, ma fascinuje akosi „ako celok“. Začalo sa to, keď mi pred tridsiatimi rokmi učiteľ francúzštiny Etienne Cornevin požičal jeho prvé platne. Ústna harmonika mi rezala uši, gitarové akordy pripomínali odrhovačky, až som kontroloval, či nie je zaseknutá platňa. Nič mi tam nesedelo, no predsa ma to dostalo. V tom čase som nič netušil o tom, že vyrástla samostatná vedná disciplína – dylanológia. Aj v socialistickom Československu sa túlal Jiří Černý s hromadou vinylov, podobne ako stredovekí trubadúri. A Dylan, to bola skala, na ktorej to celé stálo. Podobne ma kopli medzi oči básne v prekrásnej knihe Víc než jen hlas. Dylan, ale aj Brel, Okudžava či Joni Mitchell. A úplný tranz, neporovnateľne väčší, ako pri koncerte Dylana samotného, sa ma zmocnil, keď dnes už nebohý Petr Kalandra z Marsyasu na záver spustil na svojej zvučnej gitare tri akordy – Knockin´ on Heaven´s Door. Až neskôr som videl kovbojku Sama Peckinpaha Pat Garett and Billy The Kid a v nej šťúpleho mladíka. To bol on, Dylan. Sklamalo ma to trochu, priznávam. Tá pieseň o zahrabaných pištoliach je však božská vec. Nikdy som to nikomu nepovedal, no keď sa mi raz, dúfam, že nie skoro, stane čosi v niektorej, s prepáčením, riti sveta, kde sa túlam s fotoaparátom, tak mi zahrajte iba toto. A keď tu budem ešte dlho, pustím si to sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.