Teraz prišiel štvrtý primátor. Vedel som, že pokračovanie spolupráce medzi mestom a nami, nech je akokoľvek prirodzená, bude časť ľudí vnímať s nevôľou. S Rišom som totiž až do roku 1991 hral v jednej skupine. A tykáme si. Ubehlo pár mesiacov a je to tu. Včera sa schválil trenčiansky rozpočet. Hlasovalo zastupiteľstvo. Som prekvapený, že nám panie poslankyne a páni poslanci dali aspoň niečo. Konkrétne tretinu z minulého roka. Mesto šetrí. Dostali sme pätnásťtisíc eur. Aj keď je to výrazne menej, ako za primátora, s ktorým som skupinu nemal, tak som si hneď dnes, deň po hlasovaní, prečítal v Pravde článok s titulkom Trenčín prestane dotovať šport, Pohodu však podporí. Pán novinár, Trenčan, dokázal zázrak. Z viac ako pol milióna eur pre šport dokázal urobiť nulu, ako lákadlo to isto zaberie, Trenčania sú zvlášť na hokej právom pyšní. Navyše, nikto zo športovcov na gymnáziu nehral s Rybníčkom hudbu. Autor odhalil komplot ako hrom. Pohoda proti športu. Nerozumiem tomu. Jediné vysvetlenie je, že ide o výpoveď o svete pána Milana Kráľa, ktorý ten článok napísal. Ono to rodinkárstvo, to nahrávanie svojim, je totiž v ľuďoch tak zakorenené, že si nedokážu predstaviť, že to niekto môže robiť inak. Klamstvo hneď v úvode a bez ladu a skladu pospájaný post primátora s naším niekdajším spoločným hraním v Bez ladu a skladu, a to premiešané s Pohodou. Dobre to vyzerá, realita nie je dôležitá. Chcel by som sa vedieť proti podobným hlúpym konštrukciám obrniť, ale nejde to. Pán Kráľ to asi inak nevie, my s Rišom ale svoje kamarátstvo nepredáme. Nepokazíme si ho žiadnymi kšeftíkmi. Musí to mnohých štvať, mnohí to nedokážu pochopiť, mnohí neuveria. Nech. Dôležité je to, že je to tak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.