.murray Barr bol chlap ako medveď, bývalý námorník, vyše meter osemdesiat vysoký a zavalitý, a keď spadol, čo sa mu obyčajne stávalo každý deň, potrebovali ste dvoch alebo troch dospelých mužov, aby ho zdvihli. Mal rovné čierne vlasy a olivovú pokožku. Chýbali mu takmer všetky zuby. Mal nádherný úsmev. Ľudia Murraya milovali.
Jeho obľúbeným nápojom bola vodka. Na uliciach v centre Rena, kde žil, si mohol kúpiť dva a pol decovú fľaštičku lacnej vodky za 1,50 dolára. Ak bol pri peniazoch, mohol si dovoliť sedem a pol decovú fľašu, a ak bol na mizine, vždy mohol urobiť to, čo mnohí bezdomovci v Rene, čiže chodiť po kasínach a dopíjať poloprázdne poháre s alkoholom na hracích stoloch.
„Ak bol na záťahu, mohli sme ho zbaliť niekoľkokrát za deň,“ povedal Patrick O´Bryan, policajt na bicykli v centre Rena. „Som pätnásť rokov policajtom,“ povedal O´Bryanov partner Steve Johns. „Murraya som zatýkal počas celej svojej kariéry. Doslova.“
Johns a O´Bryan prosili Murraya, aby prestal piť. Pred niekoľkými rokmi ho poslali na protialkoholické liečenie, počas ktorého bol akoby v domácom väzení, a on prosperoval. Dostal zamestnanie a tvrdo pracoval. Ale potom sa liečenie skončilo. „Keď sa liečenie skončilo, nemal sa u koho hlásiť, a potreboval to,“ povedal O´Bryan. „Raz si našetril vyše šesťtisíc dolárov. Priam nábožne chodil do práce. Robil všetko, čo sa od neho očakávalo. Povedali mu: ‚Gratulujeme´ a poslali ho späť na ulicu. Tých šesťtisíc minul asi za týždeň.“
Na jeseň roku 2003 začalo Policajné oddelenie v Rene iniciatívu na obmedzenie žobrania v centre mesta. Kritici vraveli, že tvrdý zákrok proti žobraniu na ulici sa rovná týraniu. Bezdomovci nezneužívali mesto. Len sa snažili vyžiť. O´Bryan bol nahnevaný. V centre Rena bolo veľa jedla pre bezdomovcov: bola tam Kuchyňa Slova Božieho a Katolícke služby, ba aj miestny McDonald kŕmil hladných. Na ulici sa žobralo kvôli pálenke. O´Bryan s Johnsom strávili najmenej polovicu svojej služby naťahovaním sa s ľuďmi ako Murray. Boli v rovnakej miere policajtmi aj sociálnymi pracovníkmi. Keď niekto na ulici skolaboval, zavolali záchranku. Pacient niekedy ostal v nemocnici celé dni. Nič z toho, samozrejme, nebolo lacné.
O´Bryan a Johns zavolali niekomu, koho poznali zo záchrannej služby, a potom skontaktovali miestne nemocnice. „Navrhli sme tri mená, ľudí, ktorí patrili k našim chronickým opilcom v centre, ktorí boli najčastejšie zaistení,“ povedal O´Bryan.Prvý z tých ľudí bol Murray Barr a O´Bryan s Johnsom si uvedomili, že ak človek zráta všetky jeho účty v nemocnici za desať rokov, odkedy bol na ulici – ako aj náklady na protialkoholickú liečbu, platy lekárov a iné výdavky – Murray Bar mal pravdepodobne taký vysoký účet v nemocnici ako nikto iný v štáte Nevada. „To, že sme s Murrayom nič nerobili, nás stálo milión dolárov, “ povedal O´Bryan. .zrušme bezdomovcov
Bezdomovectvo nemá normálne rozloženie. Má rozloženie zákona sily. Na najvzdialenejšom bode krivky boli chronickí bezdomovci, ktorí žili v útulkoch niekedy aj celé roky. Mnohí duševne chorí alebo telesne postihnutí, a keď si pomyslíme na bezdomovectvo ako sociálny problém – ľudia spávajúci na chodníku, agresívne žobrajúci, opití ležiaci vo vchodoch, natlačení na mriežkach metra a pod mostmi – to je tá skupina, ktorú máme na mysli. Začiatkom deväťdesiatych rokov Culhanova databáza predpokladala, že New York City má štvrť milióna ľudí, ktorí boli bez domova v nejakom časovom momente počas predchádzajúcich piatich rokov – čo bolo prekvapujúco vysoké číslo. Ale iba asi 2 500 z nich boli chronickí bezdomovci.
Okrem toho sa ukazuje, že táto skupina stojí zdravotnícky systém a systém sociálnej starostlivosti oveľa viac, než by ktokoľvek očakával. Odhaduje sa, že v New Yorku sa ročne vynaložilo najmenej 62 miliónov dolárov na útulky len pre tých 2 500 stálych bezdomovcov. Bostonský program zdravotnej starostlivosti pre bezdomovcov nedávno zhromaždil lekárske výdavky na 119 stálych bezdomovcov. V priebehu piatich rokov zomrelo 33 ľudí a siedmich umiestnili v domovoch pre seniorov, a skupina stále mala na konte 18 834 pobytov na jednotke intenzívnej starostlivosti – pri minimálnom náklade 1 000 dolárov za jednu návštevu.
Vedúci predstaviteľ teórie zákona sily v bezdomovectve je Philip Mangano, ktorý je výkonným riaditeľom Medziagenčnej rady pre bezdomovectvo odvtedy, čo ho roku 2002 do tej funkcie menoval prezident Bush. Medziagenčná rada je skupina, ktorá kontroluje programy dvadsiatich federálnych agentúr. Tvrdí, že ak iba prevádzkujeme vývarovne polievok a útulky, dovoľujeme tým chronickým bezdomovcom zostať chronickými bezdomovcami. Útulok a vývarovňu pre chudobných vybudujete vtedy, ak si myslíte, že bezdomovectvo je problém so širokým a nekontrolovateľným stredom. Ale ak je to problém na okraji, dá sa riešiť. Mangano doteraz presvedčil predstaviteľov viac ako dvesto miest, aby radikálne prehodnotili svoju politiku prístupu k bezdomovcom.
„Bol som nedávno v St. Louis,“ povedal Mangano v júni po tom, čo sa zastavil v New Yorku na ceste do Boise v Idahu. „Tak som povedal: ‚Vezmite niečo z vašich peňazí a prenajmite nejaké byty a choďte za tými ľuďmi, doslova choďte von s kľúčmi, a povedzte im: Toto je kľúč od bytu. Ak hneď teraz pôjdete so mnou, dám vám ho a budete mať byt. A oni šli. A tí ľudia prichádzali jeden za druhým. Naším zámerom je prejsť v politike bezdomovectva od starej myšlienky podporných programov, ktoré slúžia ľuďom bez domova donekonečna, k investovaniu do výsledkov, ktoré skutočne ukončia bezdomovectvo.“ Mangano je nadšenec pre históriu, človek, ktorý niekedy zaspáva pri počúvaní starých prejavov Malcolma X a ktorý korení svoje poznámky odkazmi na hnutie za občianske práva a berlínsky múr a najčastejšie na boj proti otroctvu. „Je vo mne veľmi hlboko zakorenené, že sociálne zlo sa nemá zvládať. Má sa s ním skoncovať.“ .potrebujú novú závislosť
Denver má aj podľa štandardov veľkomesta vážny problém s bezdomovectvom.Pred osemnástimi mesiacmi mesto podpísalo zmluvu s Manganom. Coloradská koalícia zaviedla s pomocou federálnych a miestnych fondov nový program, ktorý doteraz zaregistroval 106 ľudí. Je zameraný na Murrayov Barrov z Denveru, ľudí, ktorí stoja systém najviac. Koalícia vytypovala ľudí, ktorí boli na ulici najdlhšie, ktorí mali záznam v trestnom registri, ktorí mali problém s nadmerným užívaním omamných látok alebo boli duševne chorí. Stratégia náboru bola taká jednoduchá, ako ju Mangano zaviedol v St. Louis: Chceli by ste zadarmo byt? Uchádzači dostali možnosť využívať buď Ymcu, alebo byt, ktorý pre nich prenajali v dome niekde v meste za predpokladu, že budú pracovať podľa pravidiel toho programu.
Cena služieb vychádza asi na 10 000 dolárov na klienta bez domova ročne. Garsónka v Denveri stojí priemerne niečo vyše 4 500 dolárov ročne, čo znamená, že môžete ubytovať osobu bez domova a starať sa o ňu najviac za 15 000 dolárov, alebo tretinu toho, čo by stála, keby bola na ulici. Myšlienka spočíva v tom, že ak sa raz ľudia z tohto programu stabilizujú, nájdu si zamestnanie a začnú prispievať čoraz viac na nájomné, ročné náklady takých ľudí sa znížia na
6 000 dolárov. K dnešnému dňu bolo vytvorených 75 domácich umiestnení s pomocou a mestský plán bezdomovectva si ich na nasledujúcich desať rokov vyžaduje o 800 viac.
Realita je, samozrejme, sotva taká pekná a úhľadná. Myšlienka, že najviac chorí a núdzni bezdomovci môžu byť stabilizovaní a nakoniec zamestnaní, je iba nádejou. Niektorí z nich jednoducho nebudú schopní dosiahnuť tento cieľ: sú to, koniec koncov, ťažké prípady. Bezdomovecká politika zákona sily musí konať opačne ako sociálna politika normálneho rozloženia. Mala by vytvárať závislosť: chcete, aby ľudia, ktorí boli mimo systému, sa doň vrátili a prebudovali svoje životy pod dohľadom tých desiatich sociálnych pracovníkov v suteréne Ymcy.
Z ekonomického hľadiska dáva tento prístup perfektný zmysel. Ale z morálneho hľadiska nevyzerá fér. Predpokladá sa, že sociálne výhody by mali mať istý druh morálneho opodstatnenia. Dávame ich vdovám a invalidným veteránom a chudobným matkám s malými deťmi. Ak dáme byt bezdomovcovi, ktorý omdlel na chodníku, je v tom iné odôvodnenie. Je to jednoducho o účinnosti. Ale Denverský program pre bezdomovcov nepomáha každému chronickému človeku bez domova v Denveri. Existuje čakací zoznam šesťsto ľudí na pomocný bytový program. Uplynú celé roky, kým všetci tí ľudia dostanú byt, a niektorí ho možno nedostanú nikdy. Problémy zákona sily nás stavajú pred nepríjemnú voľbu. Môžeme byť verní svojim princípom, alebo môžeme vyriešiť problém. Oboje urobiť nemôžeme. .murray nás potreboval
Pred niekoľkými rokmi raz skoro ráno zavolal Marle Johnsovej jej manžel Steve. „Hlas mal priškrtený a plakal do telefónu. A myslela som, že sa niečo stalo niektorému jeho kolegovi. Zvolala som: ‚Ach, prepánajána, čo sa stalo?´ On odpovedal: ‚Včera večer zomrel Murray.´“
„Nie je veľa dní, keď si naňho nespomeniem,“ pokračovala. „Viete, kým ho monitoroval systém, viedlo sa mu báječne. Bol v domácom väzení, dostal zamestnanie, nasporil peniaze a každý deň chodil do práce a nepil. Robil všetky veci, ktoré sa od neho očakávali. Sú ľudia, ktorí môžu byť veľmi úspešnými členmi spoločnosti, ak ich niekto monitoruje. Murray potreboval niekoho, kto by naňho dozeral.“ Ale, samozrejme, Reno nemalo priestor, kde by Murray mohol žiť podľa pravidiel, aké potreboval. Niekto musel rozhodnúť o tom, že to stojí priveľa. „Povedala som mužovi, že si vyžiadam jeho telo, ak oň nikto nepožiadal,“ povedala. „Nerada by som ho nechala v neoznačenom hrobe.“ Autor je novinár a spisovateľ, píše pre časopis New Yorker. V slovenskom preklade mu vyšli knihy Výnimoční, Záblesk a naposledy zbierka esejí Čo videl pes, z ktorej pochádza aj uverejnený text. Vychádza v spolupráci s vydavateľstvom Ikar. Krátené, medzititulky redakcia.
Jeho obľúbeným nápojom bola vodka. Na uliciach v centre Rena, kde žil, si mohol kúpiť dva a pol decovú fľaštičku lacnej vodky za 1,50 dolára. Ak bol pri peniazoch, mohol si dovoliť sedem a pol decovú fľašu, a ak bol na mizine, vždy mohol urobiť to, čo mnohí bezdomovci v Rene, čiže chodiť po kasínach a dopíjať poloprázdne poháre s alkoholom na hracích stoloch.
„Ak bol na záťahu, mohli sme ho zbaliť niekoľkokrát za deň,“ povedal Patrick O´Bryan, policajt na bicykli v centre Rena. „Som pätnásť rokov policajtom,“ povedal O´Bryanov partner Steve Johns. „Murraya som zatýkal počas celej svojej kariéry. Doslova.“
Johns a O´Bryan prosili Murraya, aby prestal piť. Pred niekoľkými rokmi ho poslali na protialkoholické liečenie, počas ktorého bol akoby v domácom väzení, a on prosperoval. Dostal zamestnanie a tvrdo pracoval. Ale potom sa liečenie skončilo. „Keď sa liečenie skončilo, nemal sa u koho hlásiť, a potreboval to,“ povedal O´Bryan. „Raz si našetril vyše šesťtisíc dolárov. Priam nábožne chodil do práce. Robil všetko, čo sa od neho očakávalo. Povedali mu: ‚Gratulujeme´ a poslali ho späť na ulicu. Tých šesťtisíc minul asi za týždeň.“
Na jeseň roku 2003 začalo Policajné oddelenie v Rene iniciatívu na obmedzenie žobrania v centre mesta. Kritici vraveli, že tvrdý zákrok proti žobraniu na ulici sa rovná týraniu. Bezdomovci nezneužívali mesto. Len sa snažili vyžiť. O´Bryan bol nahnevaný. V centre Rena bolo veľa jedla pre bezdomovcov: bola tam Kuchyňa Slova Božieho a Katolícke služby, ba aj miestny McDonald kŕmil hladných. Na ulici sa žobralo kvôli pálenke. O´Bryan s Johnsom strávili najmenej polovicu svojej služby naťahovaním sa s ľuďmi ako Murray. Boli v rovnakej miere policajtmi aj sociálnymi pracovníkmi. Keď niekto na ulici skolaboval, zavolali záchranku. Pacient niekedy ostal v nemocnici celé dni. Nič z toho, samozrejme, nebolo lacné.
O´Bryan a Johns zavolali niekomu, koho poznali zo záchrannej služby, a potom skontaktovali miestne nemocnice. „Navrhli sme tri mená, ľudí, ktorí patrili k našim chronickým opilcom v centre, ktorí boli najčastejšie zaistení,“ povedal O´Bryan.Prvý z tých ľudí bol Murray Barr a O´Bryan s Johnsom si uvedomili, že ak človek zráta všetky jeho účty v nemocnici za desať rokov, odkedy bol na ulici – ako aj náklady na protialkoholickú liečbu, platy lekárov a iné výdavky – Murray Bar mal pravdepodobne taký vysoký účet v nemocnici ako nikto iný v štáte Nevada. „To, že sme s Murrayom nič nerobili, nás stálo milión dolárov, “ povedal O´Bryan. .zrušme bezdomovcov
Bezdomovectvo nemá normálne rozloženie. Má rozloženie zákona sily. Na najvzdialenejšom bode krivky boli chronickí bezdomovci, ktorí žili v útulkoch niekedy aj celé roky. Mnohí duševne chorí alebo telesne postihnutí, a keď si pomyslíme na bezdomovectvo ako sociálny problém – ľudia spávajúci na chodníku, agresívne žobrajúci, opití ležiaci vo vchodoch, natlačení na mriežkach metra a pod mostmi – to je tá skupina, ktorú máme na mysli. Začiatkom deväťdesiatych rokov Culhanova databáza predpokladala, že New York City má štvrť milióna ľudí, ktorí boli bez domova v nejakom časovom momente počas predchádzajúcich piatich rokov – čo bolo prekvapujúco vysoké číslo. Ale iba asi 2 500 z nich boli chronickí bezdomovci.
Okrem toho sa ukazuje, že táto skupina stojí zdravotnícky systém a systém sociálnej starostlivosti oveľa viac, než by ktokoľvek očakával. Odhaduje sa, že v New Yorku sa ročne vynaložilo najmenej 62 miliónov dolárov na útulky len pre tých 2 500 stálych bezdomovcov. Bostonský program zdravotnej starostlivosti pre bezdomovcov nedávno zhromaždil lekárske výdavky na 119 stálych bezdomovcov. V priebehu piatich rokov zomrelo 33 ľudí a siedmich umiestnili v domovoch pre seniorov, a skupina stále mala na konte 18 834 pobytov na jednotke intenzívnej starostlivosti – pri minimálnom náklade 1 000 dolárov za jednu návštevu.
Vedúci predstaviteľ teórie zákona sily v bezdomovectve je Philip Mangano, ktorý je výkonným riaditeľom Medziagenčnej rady pre bezdomovectvo odvtedy, čo ho roku 2002 do tej funkcie menoval prezident Bush. Medziagenčná rada je skupina, ktorá kontroluje programy dvadsiatich federálnych agentúr. Tvrdí, že ak iba prevádzkujeme vývarovne polievok a útulky, dovoľujeme tým chronickým bezdomovcom zostať chronickými bezdomovcami. Útulok a vývarovňu pre chudobných vybudujete vtedy, ak si myslíte, že bezdomovectvo je problém so širokým a nekontrolovateľným stredom. Ale ak je to problém na okraji, dá sa riešiť. Mangano doteraz presvedčil predstaviteľov viac ako dvesto miest, aby radikálne prehodnotili svoju politiku prístupu k bezdomovcom.
„Bol som nedávno v St. Louis,“ povedal Mangano v júni po tom, čo sa zastavil v New Yorku na ceste do Boise v Idahu. „Tak som povedal: ‚Vezmite niečo z vašich peňazí a prenajmite nejaké byty a choďte za tými ľuďmi, doslova choďte von s kľúčmi, a povedzte im: Toto je kľúč od bytu. Ak hneď teraz pôjdete so mnou, dám vám ho a budete mať byt. A oni šli. A tí ľudia prichádzali jeden za druhým. Naším zámerom je prejsť v politike bezdomovectva od starej myšlienky podporných programov, ktoré slúžia ľuďom bez domova donekonečna, k investovaniu do výsledkov, ktoré skutočne ukončia bezdomovectvo.“ Mangano je nadšenec pre históriu, človek, ktorý niekedy zaspáva pri počúvaní starých prejavov Malcolma X a ktorý korení svoje poznámky odkazmi na hnutie za občianske práva a berlínsky múr a najčastejšie na boj proti otroctvu. „Je vo mne veľmi hlboko zakorenené, že sociálne zlo sa nemá zvládať. Má sa s ním skoncovať.“ .potrebujú novú závislosť
Denver má aj podľa štandardov veľkomesta vážny problém s bezdomovectvom.Pred osemnástimi mesiacmi mesto podpísalo zmluvu s Manganom. Coloradská koalícia zaviedla s pomocou federálnych a miestnych fondov nový program, ktorý doteraz zaregistroval 106 ľudí. Je zameraný na Murrayov Barrov z Denveru, ľudí, ktorí stoja systém najviac. Koalícia vytypovala ľudí, ktorí boli na ulici najdlhšie, ktorí mali záznam v trestnom registri, ktorí mali problém s nadmerným užívaním omamných látok alebo boli duševne chorí. Stratégia náboru bola taká jednoduchá, ako ju Mangano zaviedol v St. Louis: Chceli by ste zadarmo byt? Uchádzači dostali možnosť využívať buď Ymcu, alebo byt, ktorý pre nich prenajali v dome niekde v meste za predpokladu, že budú pracovať podľa pravidiel toho programu.
Cena služieb vychádza asi na 10 000 dolárov na klienta bez domova ročne. Garsónka v Denveri stojí priemerne niečo vyše 4 500 dolárov ročne, čo znamená, že môžete ubytovať osobu bez domova a starať sa o ňu najviac za 15 000 dolárov, alebo tretinu toho, čo by stála, keby bola na ulici. Myšlienka spočíva v tom, že ak sa raz ľudia z tohto programu stabilizujú, nájdu si zamestnanie a začnú prispievať čoraz viac na nájomné, ročné náklady takých ľudí sa znížia na
6 000 dolárov. K dnešnému dňu bolo vytvorených 75 domácich umiestnení s pomocou a mestský plán bezdomovectva si ich na nasledujúcich desať rokov vyžaduje o 800 viac.
Realita je, samozrejme, sotva taká pekná a úhľadná. Myšlienka, že najviac chorí a núdzni bezdomovci môžu byť stabilizovaní a nakoniec zamestnaní, je iba nádejou. Niektorí z nich jednoducho nebudú schopní dosiahnuť tento cieľ: sú to, koniec koncov, ťažké prípady. Bezdomovecká politika zákona sily musí konať opačne ako sociálna politika normálneho rozloženia. Mala by vytvárať závislosť: chcete, aby ľudia, ktorí boli mimo systému, sa doň vrátili a prebudovali svoje životy pod dohľadom tých desiatich sociálnych pracovníkov v suteréne Ymcy.
Z ekonomického hľadiska dáva tento prístup perfektný zmysel. Ale z morálneho hľadiska nevyzerá fér. Predpokladá sa, že sociálne výhody by mali mať istý druh morálneho opodstatnenia. Dávame ich vdovám a invalidným veteránom a chudobným matkám s malými deťmi. Ak dáme byt bezdomovcovi, ktorý omdlel na chodníku, je v tom iné odôvodnenie. Je to jednoducho o účinnosti. Ale Denverský program pre bezdomovcov nepomáha každému chronickému človeku bez domova v Denveri. Existuje čakací zoznam šesťsto ľudí na pomocný bytový program. Uplynú celé roky, kým všetci tí ľudia dostanú byt, a niektorí ho možno nedostanú nikdy. Problémy zákona sily nás stavajú pred nepríjemnú voľbu. Môžeme byť verní svojim princípom, alebo môžeme vyriešiť problém. Oboje urobiť nemôžeme. .murray nás potreboval
Pred niekoľkými rokmi raz skoro ráno zavolal Marle Johnsovej jej manžel Steve. „Hlas mal priškrtený a plakal do telefónu. A myslela som, že sa niečo stalo niektorému jeho kolegovi. Zvolala som: ‚Ach, prepánajána, čo sa stalo?´ On odpovedal: ‚Včera večer zomrel Murray.´“
„Nie je veľa dní, keď si naňho nespomeniem,“ pokračovala. „Viete, kým ho monitoroval systém, viedlo sa mu báječne. Bol v domácom väzení, dostal zamestnanie, nasporil peniaze a každý deň chodil do práce a nepil. Robil všetky veci, ktoré sa od neho očakávali. Sú ľudia, ktorí môžu byť veľmi úspešnými členmi spoločnosti, ak ich niekto monitoruje. Murray potreboval niekoho, kto by naňho dozeral.“ Ale, samozrejme, Reno nemalo priestor, kde by Murray mohol žiť podľa pravidiel, aké potreboval. Niekto musel rozhodnúť o tom, že to stojí priveľa. „Povedala som mužovi, že si vyžiadam jeho telo, ak oň nikto nepožiadal,“ povedala. „Nerada by som ho nechala v neoznačenom hrobe.“ Autor je novinár a spisovateľ, píše pre časopis New Yorker. V slovenskom preklade mu vyšli knihy Výnimoční, Záblesk a naposledy zbierka esejí Čo videl pes, z ktorej pochádza aj uverejnený text. Vychádza v spolupráci s vydavateľstvom Ikar. Krátené, medzititulky redakcia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.