A neskôr mu vymeral smiešne nízky trest. Ivan Demjanjuk bol odsúdený na päť rokov. Rozhodnutie bolo prijaté s entuziazmom, ako „triumf spravodlivosti“ a „symbolické potrestanie zla“. Nech mi je odpustené, ale necítim toto nekritické nadšenie. Päť rokov za podiel na zavraždení 30-tisíc osôb je nedorozumenie. A celé pojednávanie, označované tlačou za posledný veľký súd s nacistom, vyvoláva pochybnosti. .čudný symbol
Nemci tvrdia, že proces bol dôkazom, že „nemecký národ nezabúda a naďalej si je vedomý svojej historickej viny a zodpovednosti za holokaust“. Pamätá nielen na obete skazy, ale aj na páchateľov, ktorí sú dnes už starcami. Proces s Demjanjukom preto získal symbolický význam. Škoda len, že tým symbolom oneskoreného nemeckého vyrovnávania sa s temnou minulosťou sa stal Ukrajinec deportovaný z Ameriky. Ťažko uveriť, že na celom svete nebolo možné nájsť ani jedného nemeckého esesáka alebo gestapáka. Napokon, nemeckí prokurátori nemuseli ani chodiť hľadať za oceán. Stačilo postaviť pred súd Klaasa Carela Fabera. Bývalého príslušníka SS, ktorý slúžil v koncentračnom tábore, v popravnej čate. Pôvodom Holanďan, ktorého vydania sa Amsterdam už celé roky neúspešne domáha. Berlín konzekventne odmieta. Na zozname desiatich najhľadanejších zločincov Centra Simona Wiesenthala sa naďalej nachádzajú štyria Nemci. Prečo po boku Demjanjuka nestál na lavici obžalovaných aj niekto z nich?
Mnohí si pamätáme článok nemeckého týždenníka Der Spiegel spred troch rokov, ktorý sa volal Spoluvinníci. Európski pomocníci Hitlera pri zabíjaní Židov. Jeho autor tvrdil, že samotní nacisti neboli vstave dokončiť dielo holokaustu, vyvraždenie Židov sa podarilo len vďaka tomu, že myšlienka konečného riešenia našla vo východnej Európe živnú pôdu. Taký výklad vedie k tomu, že vojnová skaza bola dielom malej skupiny diabolských šialencov z NSDAP a šialených más vo východnej Európe ovládaných antisemitským amokom. Prirodzene, osobitne negatívnu rolu zohrali Poliaci, známi svojimi protižidovskými fóbiami. A Nemci? Nuž čo, ťažko zaprieť, že minimálne časť nacistov boli Nemci, ale nezabúdajme ani na Stauffenberga a Bielu ružu... .chladná reakcia Izraela
Rozhodnutie súdu prijali rezervovane aj niektoré židovské organizácie. Ich názor sa však v mediálnej vrave stratil. Mníchovskému súdu tak veľmi záležalo na odsúdení Ukrajinca, až porušil predpisy. V súlade s ľudskými právami možno obžalovaného odsúdiť iba vtedy, ak existuje dôkaz o jeho vine a výpovede svedkov. V prípade Demjanjuka nebolo jedno ani druhé. Nikto z dodnes žijúcich väzňov tábora v Sobibore ho nespoznal a neexistujú ani dokumenty, ktoré by dokazovali, že niekoho zavraždil.
Odsúdený bol za svoju legitimáciu, kde mal v služobnej kolónke napísaný Sobibor. Keďže tam bol, musel aj vraždiť, skonštatoval súd. Pravdepodobne áno. Na 99,9999 percenta áno. Ale pochybnosti naďalej zostávajú. Jedna vec je povedať, že bol hlupák (musel ním byť, keďže slúžil v Sobibore), druhá vec je dokázať to pred súdom. Napokon, z toho istého dôvodu uniklo trestu v minulosti veľa nemeckých zločincov. Keď súdila nemecká spravodlivosť „svojich“, súd postupoval pedantne a všetky pochybnosti rozhodol v ich prospech. .bezpeční zločinci
Pred súdom stál nepochybne človek, ktorý má toho na svedomí dosť. Je možné, že keby sa dodržali všetky procedúry, vyhol by sa spravodlivosti. Išlo však o „symbolické potrestanie zla“. A tu prichádza najkurióznejší aspekt procesu so strážnikom zo Sobiboru. Ak ho už Nemci uznali za spoluvinného za podiel na brutálnom zavraždení 28 060 nevinných ľudí – mužov, žien, starcov a detí – zdá sa, že trest by mal byť adekvátny zločinu. Demjanjuk dostal päť rokov. Znamená to, ako napísali izraelskí novinári, že jedna židovská obeť je hodna jednej hodiny a 31 minút väzenia. A to veru nie je veľa. Mníchovský súd preto ani náhodou konzekventne nepostupoval. Autor je novinár poľského denníka Rzeczpospolita, kde článok pôvodne vyšiel.
Nemci tvrdia, že proces bol dôkazom, že „nemecký národ nezabúda a naďalej si je vedomý svojej historickej viny a zodpovednosti za holokaust“. Pamätá nielen na obete skazy, ale aj na páchateľov, ktorí sú dnes už starcami. Proces s Demjanjukom preto získal symbolický význam. Škoda len, že tým symbolom oneskoreného nemeckého vyrovnávania sa s temnou minulosťou sa stal Ukrajinec deportovaný z Ameriky. Ťažko uveriť, že na celom svete nebolo možné nájsť ani jedného nemeckého esesáka alebo gestapáka. Napokon, nemeckí prokurátori nemuseli ani chodiť hľadať za oceán. Stačilo postaviť pred súd Klaasa Carela Fabera. Bývalého príslušníka SS, ktorý slúžil v koncentračnom tábore, v popravnej čate. Pôvodom Holanďan, ktorého vydania sa Amsterdam už celé roky neúspešne domáha. Berlín konzekventne odmieta. Na zozname desiatich najhľadanejších zločincov Centra Simona Wiesenthala sa naďalej nachádzajú štyria Nemci. Prečo po boku Demjanjuka nestál na lavici obžalovaných aj niekto z nich?
Mnohí si pamätáme článok nemeckého týždenníka Der Spiegel spred troch rokov, ktorý sa volal Spoluvinníci. Európski pomocníci Hitlera pri zabíjaní Židov. Jeho autor tvrdil, že samotní nacisti neboli vstave dokončiť dielo holokaustu, vyvraždenie Židov sa podarilo len vďaka tomu, že myšlienka konečného riešenia našla vo východnej Európe živnú pôdu. Taký výklad vedie k tomu, že vojnová skaza bola dielom malej skupiny diabolských šialencov z NSDAP a šialených más vo východnej Európe ovládaných antisemitským amokom. Prirodzene, osobitne negatívnu rolu zohrali Poliaci, známi svojimi protižidovskými fóbiami. A Nemci? Nuž čo, ťažko zaprieť, že minimálne časť nacistov boli Nemci, ale nezabúdajme ani na Stauffenberga a Bielu ružu... .chladná reakcia Izraela
Rozhodnutie súdu prijali rezervovane aj niektoré židovské organizácie. Ich názor sa však v mediálnej vrave stratil. Mníchovskému súdu tak veľmi záležalo na odsúdení Ukrajinca, až porušil predpisy. V súlade s ľudskými právami možno obžalovaného odsúdiť iba vtedy, ak existuje dôkaz o jeho vine a výpovede svedkov. V prípade Demjanjuka nebolo jedno ani druhé. Nikto z dodnes žijúcich väzňov tábora v Sobibore ho nespoznal a neexistujú ani dokumenty, ktoré by dokazovali, že niekoho zavraždil.
Odsúdený bol za svoju legitimáciu, kde mal v služobnej kolónke napísaný Sobibor. Keďže tam bol, musel aj vraždiť, skonštatoval súd. Pravdepodobne áno. Na 99,9999 percenta áno. Ale pochybnosti naďalej zostávajú. Jedna vec je povedať, že bol hlupák (musel ním byť, keďže slúžil v Sobibore), druhá vec je dokázať to pred súdom. Napokon, z toho istého dôvodu uniklo trestu v minulosti veľa nemeckých zločincov. Keď súdila nemecká spravodlivosť „svojich“, súd postupoval pedantne a všetky pochybnosti rozhodol v ich prospech. .bezpeční zločinci
Pred súdom stál nepochybne človek, ktorý má toho na svedomí dosť. Je možné, že keby sa dodržali všetky procedúry, vyhol by sa spravodlivosti. Išlo však o „symbolické potrestanie zla“. A tu prichádza najkurióznejší aspekt procesu so strážnikom zo Sobiboru. Ak ho už Nemci uznali za spoluvinného za podiel na brutálnom zavraždení 28 060 nevinných ľudí – mužov, žien, starcov a detí – zdá sa, že trest by mal byť adekvátny zločinu. Demjanjuk dostal päť rokov. Znamená to, ako napísali izraelskí novinári, že jedna židovská obeť je hodna jednej hodiny a 31 minút väzenia. A to veru nie je veľa. Mníchovský súd preto ani náhodou konzekventne nepostupoval. Autor je novinár poľského denníka Rzeczpospolita, kde článok pôvodne vyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.