Načo to robiť jednoducho, keď to ide zložito? Pýtam sa vždy, keď vidím, ako obyčajná záležitosť musí obísť celú zemeguľu, aby sa vrátila k nám vo chvíli, keď už sme takmer všetky podmienky na jej prirodzený život zlikvidovali, a teraz sa ju snažíme neprimerane vysokými nákladmi a zložitými nástrojmi resuscitovať či dokonca nanovo implantovať. .eurojablko a jabĺčkovica
Tak je to aj s myšlienkou farmárskych trhov. Súkromne hospodáriacich maloroľníkov a záhumienkárov, predávajúcich svoje výpestky, výrobky a prebytky na mestských trhoviskách, sa na Slovensku nepodarilo zlikvidovať ani komunistom. Zlikvidovala ich až naša potreba priblížiť sa nečakane otvorenému Západu a konzumovať všetko, čo sme za železnou oponou nemali a nemohli. Pekné, pravidelné, hypertrofované, v celkom inom ročnom období a zemepisnej šírke, ako je normálne, čisté a krásne zabalené. A podozrivo lacné. Čo nezlikvidovali supermarkety, dorazila Európska únia svojimi normami. Tie naše úbohé plánky nedosahujúce rozmery a pravidelné tvary eurojablka boli zrazu dobré už len do jabĺčkovice. Kto by taký zbytočný sad radšej nevyklčoval a nepostavil tam horizontálnu králikareň pre mestských ľudí túžiacich po rodinnom dome alebo golfové ihrisko, ktoré reguluje podstatne menej predpisov ako pestovanie jabĺk?
Musela prísť až módna vlna farmárskych trhov z Ameriky, nadväzujúca na post-greenpeace trendy o trvalej udržateľnosti, nálepky bio, eco, local, a tiež televízna vlna šéfkuchárov variacich z domácich surovín nakúpených na miestnom trhovisku, aby sa sem vrátilo niečo, čo medzitým zo stánkov takmer úplne vytlačili obchodníci s lacnými handrami, zbytočnosťami a druhotriednymi poľnohospodárskymi produktmi z veľkoskladov. .od New Yorku po Moravu a dosť
Na americkom kontinente začali byť farmárske trhy s lokálnymi potravinami módne začiatkom nového milénia. Od roku 1994 do roku 2000 vzrástol ich počet o 63 %, do roku 2006 sa viac ako zdvojnásobil a ďalej prudko rastie. V roku 2010 vzrástol ich počet medziročne o 16 %. Pribúdajú nové trhy a staré sa renovujú. Len v samom New York City je ich viac ako sto.
Trend sa vďaka lifestylovým časopisom a televízii preniesol do Európy. Aj v Česku stál za renesanciou trhov časopis, konkrétne redaktorka Marianne Hanka Michopulu, ktorá začala robiť veľmi populárny časopis o jedle Apetit. Zistila, že ľudia z pražského magistrátu síce chodia už niekoľko rokov študovať trhy do Berlína a New Yorku a vytypúvajú vhodné lokality, inak sa však nič nedialo. V roku 2009 sa do toho napokon pustila sama. Za pol hodinu vytypovala lokalitu v Klánovicích, dohodla sa s miestnym úradom, ktorý síce nepomohol finančne ani organizačne, ale aspoň nestaval zbytočné administratívne prekážky. Musela vytvoriť trhový poriadok, ktorý schvaľuje prísnym okom veterinárna správa. A potom cez svoje osobné kontakty pozháňala prvých farmárov, ochotných predávať, a takých spočiatku nebolo veľa, v podstate je po nich stále väčší dopyt ako ponuka. Po nečakane obrovskom úspechu prvého trhu, už v ďalšom roku otvorila ďalšie dva. Súčasne ju začali doslova kopírovať v Prahe i ďalších českých mestách, odpisovali trhový poriadok a lanárili jej farmárov. Komunálni politici pochopili, že im také akcie môžu získať popularitu, takže zrazu vedia nájsť aj nemalé prostriedky na organizovanie lokálnych trhov. V súčasnosti je ich v Česku okolo sto, z toho štvrtina v Prahe. Ministerstvo poľnohospodárstva ČR chystá pre nich spoločný kódex. Ten by mal v prvom rade ochrániť spotrebiteľa, aby mal istotu, že kupuje pôvodný a kvalitný tovar od skutočných pestovateľov. Ministerstvo tvrdí, že tým chce uchrániť pozitívny fenomén trhov, organizátori trhov sa však obávajú, že vznikne skôr nová byrokratická prekážka, nie účinný nástroj. Ministerstvo životného prostredia ČR začalo vypisovať granty na podporu trhov. .predaj z dvora, podpora zhora, zdola nič
Už len z toho, že farmárske trhy fungujú v Európe veľmi dobre, sa dá usúdiť, že sa tu nedá veľmi vyhovárať na EÚ a jej normy, pretože do tejto oblasti komisia nezasahuje a ponecháva v kompetencii každej krajiny, ako si takýto predaj bude riadiť a podporovať. Predošlá slovenská vláda na to išla cez zníženú DPH 6 % pre „predaj z dvora“, dokonca aj logo mu dala vyrobiť. Od nového roka je daňové zvýhodnenie zrušené a súčasný minister poľnohospodárstva ohlásil tzv. predaj farmárskych výrobkov konečnému spotrebiteľovi s účinnosťou od 1. septembra. Trochu po sezóne.
Bez ohľadu na deklarovanú podporu „zhora“ sa na Slovensku do organizovania farmárskych trhov nikto nehrnie, ak teda nerátame všelijaké iniciatívy začínajúce aj končiace sa na internete. Trochu nádeje poskytuje lacnými handrami preslávená Miletička v Bratislave, ktorá sa v poslednom čase prebúdza k životu a okrem priekupníkov zahraničného ovocia a zeleniny z veľkoskladov sa tam zase začínajú vo väčšom objavovať aj drobní predajcovia, najmä z juhu Slovenska a zo Záhoria. K skutočným farmárskym trhom, kde dostanete kúpiť nielen ovocie, zeleninu a sadenice, ale aj čerstvé mäso, syry, vajíčka, kde sa dá dobre najesť jedál, pripravených z čerstvých produktov farmárov a príjemne tam stráviť aj celý deň, to má stále ďaleko. Postupne úplne miznú menšie trhoviská, nehovoriac o Mestskej tržnici na Námestí SNP, kde sa síce konajú rôzne podujatia, farmársky trh tam však nikto neorganizuje.
Módnu vlnu nakupovania čerstvých potravín od prvovýrobcov chcel podchytiť aj bratislavský Fresh Market, otvorený koncom minulého roka v bývalej budove IKEA, kde sa dobre parkuje a pre obchodníkov je tu veľkorysý priestor. Žiaľ, nijako sa tam nehrnú, takže poloprázdne velikánske priestory pôsobia neprívetivo a depresívne aj na potenciálnych zákazníkov. .nákup z očí do očí
Biedne je to v Bratislave, ešte biednejšie mimo nej, i keď občas sa človek dozvie o zaujímavých aktivitách, ako je nitriansky Chladfrut, ktorý ponúka ovocie a zeleninu približne od 80 slovenských producentov, alebo o Agrokruhu Jána Šlinského z Brnovho Lesa s komunitne podporovaným poľnohospodárstvom. Sľubne sa rozvíja aj debničkový predaj cez internet, kde farmár pravidelne vozí svoju úrodu, prípadne úrodu susedov, v debničkách zákazníkom alebo do distribučných miest. Produkty sú vždy čerstvé a sezónne, a odberateľ v nich často nájde všelijaké prekvapenia v podobe menej známej odrody.
Keď minulý rok prednášal na bratislavskom TEDexe spomínaný pán Šlinský o svojom Agrokruhu, hovoril o dôležitosti osobného kontaktu medzi poľnohospodárom a zákazníkom. Odporúčal kupovať u takého, ktorého osobne poznáme, máme s ním skúsenosť, vytvoríme si k nemu vzťah. Pozerať sa tomu človeku do očí, keď sa ho pýtame, čím to hnojil a či je to čerstvé a zdravé. To nenahradí žiadna hygienická kontrola ani euronorma. Už len treba dúfať, že aj u nás sa prebudia dostatočne odhodlaní organizátori a nájdu spôsob a miesto, ktoré by sme mohli s radosťou navštevovať a pozerať sa farmárom pri nákupe do očí.
Tak je to aj s myšlienkou farmárskych trhov. Súkromne hospodáriacich maloroľníkov a záhumienkárov, predávajúcich svoje výpestky, výrobky a prebytky na mestských trhoviskách, sa na Slovensku nepodarilo zlikvidovať ani komunistom. Zlikvidovala ich až naša potreba priblížiť sa nečakane otvorenému Západu a konzumovať všetko, čo sme za železnou oponou nemali a nemohli. Pekné, pravidelné, hypertrofované, v celkom inom ročnom období a zemepisnej šírke, ako je normálne, čisté a krásne zabalené. A podozrivo lacné. Čo nezlikvidovali supermarkety, dorazila Európska únia svojimi normami. Tie naše úbohé plánky nedosahujúce rozmery a pravidelné tvary eurojablka boli zrazu dobré už len do jabĺčkovice. Kto by taký zbytočný sad radšej nevyklčoval a nepostavil tam horizontálnu králikareň pre mestských ľudí túžiacich po rodinnom dome alebo golfové ihrisko, ktoré reguluje podstatne menej predpisov ako pestovanie jabĺk?
Musela prísť až módna vlna farmárskych trhov z Ameriky, nadväzujúca na post-greenpeace trendy o trvalej udržateľnosti, nálepky bio, eco, local, a tiež televízna vlna šéfkuchárov variacich z domácich surovín nakúpených na miestnom trhovisku, aby sa sem vrátilo niečo, čo medzitým zo stánkov takmer úplne vytlačili obchodníci s lacnými handrami, zbytočnosťami a druhotriednymi poľnohospodárskymi produktmi z veľkoskladov. .od New Yorku po Moravu a dosť
Na americkom kontinente začali byť farmárske trhy s lokálnymi potravinami módne začiatkom nového milénia. Od roku 1994 do roku 2000 vzrástol ich počet o 63 %, do roku 2006 sa viac ako zdvojnásobil a ďalej prudko rastie. V roku 2010 vzrástol ich počet medziročne o 16 %. Pribúdajú nové trhy a staré sa renovujú. Len v samom New York City je ich viac ako sto.
Trend sa vďaka lifestylovým časopisom a televízii preniesol do Európy. Aj v Česku stál za renesanciou trhov časopis, konkrétne redaktorka Marianne Hanka Michopulu, ktorá začala robiť veľmi populárny časopis o jedle Apetit. Zistila, že ľudia z pražského magistrátu síce chodia už niekoľko rokov študovať trhy do Berlína a New Yorku a vytypúvajú vhodné lokality, inak sa však nič nedialo. V roku 2009 sa do toho napokon pustila sama. Za pol hodinu vytypovala lokalitu v Klánovicích, dohodla sa s miestnym úradom, ktorý síce nepomohol finančne ani organizačne, ale aspoň nestaval zbytočné administratívne prekážky. Musela vytvoriť trhový poriadok, ktorý schvaľuje prísnym okom veterinárna správa. A potom cez svoje osobné kontakty pozháňala prvých farmárov, ochotných predávať, a takých spočiatku nebolo veľa, v podstate je po nich stále väčší dopyt ako ponuka. Po nečakane obrovskom úspechu prvého trhu, už v ďalšom roku otvorila ďalšie dva. Súčasne ju začali doslova kopírovať v Prahe i ďalších českých mestách, odpisovali trhový poriadok a lanárili jej farmárov. Komunálni politici pochopili, že im také akcie môžu získať popularitu, takže zrazu vedia nájsť aj nemalé prostriedky na organizovanie lokálnych trhov. V súčasnosti je ich v Česku okolo sto, z toho štvrtina v Prahe. Ministerstvo poľnohospodárstva ČR chystá pre nich spoločný kódex. Ten by mal v prvom rade ochrániť spotrebiteľa, aby mal istotu, že kupuje pôvodný a kvalitný tovar od skutočných pestovateľov. Ministerstvo tvrdí, že tým chce uchrániť pozitívny fenomén trhov, organizátori trhov sa však obávajú, že vznikne skôr nová byrokratická prekážka, nie účinný nástroj. Ministerstvo životného prostredia ČR začalo vypisovať granty na podporu trhov. .predaj z dvora, podpora zhora, zdola nič
Už len z toho, že farmárske trhy fungujú v Európe veľmi dobre, sa dá usúdiť, že sa tu nedá veľmi vyhovárať na EÚ a jej normy, pretože do tejto oblasti komisia nezasahuje a ponecháva v kompetencii každej krajiny, ako si takýto predaj bude riadiť a podporovať. Predošlá slovenská vláda na to išla cez zníženú DPH 6 % pre „predaj z dvora“, dokonca aj logo mu dala vyrobiť. Od nového roka je daňové zvýhodnenie zrušené a súčasný minister poľnohospodárstva ohlásil tzv. predaj farmárskych výrobkov konečnému spotrebiteľovi s účinnosťou od 1. septembra. Trochu po sezóne.
Bez ohľadu na deklarovanú podporu „zhora“ sa na Slovensku do organizovania farmárskych trhov nikto nehrnie, ak teda nerátame všelijaké iniciatívy začínajúce aj končiace sa na internete. Trochu nádeje poskytuje lacnými handrami preslávená Miletička v Bratislave, ktorá sa v poslednom čase prebúdza k životu a okrem priekupníkov zahraničného ovocia a zeleniny z veľkoskladov sa tam zase začínajú vo väčšom objavovať aj drobní predajcovia, najmä z juhu Slovenska a zo Záhoria. K skutočným farmárskym trhom, kde dostanete kúpiť nielen ovocie, zeleninu a sadenice, ale aj čerstvé mäso, syry, vajíčka, kde sa dá dobre najesť jedál, pripravených z čerstvých produktov farmárov a príjemne tam stráviť aj celý deň, to má stále ďaleko. Postupne úplne miznú menšie trhoviská, nehovoriac o Mestskej tržnici na Námestí SNP, kde sa síce konajú rôzne podujatia, farmársky trh tam však nikto neorganizuje.
Módnu vlnu nakupovania čerstvých potravín od prvovýrobcov chcel podchytiť aj bratislavský Fresh Market, otvorený koncom minulého roka v bývalej budove IKEA, kde sa dobre parkuje a pre obchodníkov je tu veľkorysý priestor. Žiaľ, nijako sa tam nehrnú, takže poloprázdne velikánske priestory pôsobia neprívetivo a depresívne aj na potenciálnych zákazníkov. .nákup z očí do očí
Biedne je to v Bratislave, ešte biednejšie mimo nej, i keď občas sa človek dozvie o zaujímavých aktivitách, ako je nitriansky Chladfrut, ktorý ponúka ovocie a zeleninu približne od 80 slovenských producentov, alebo o Agrokruhu Jána Šlinského z Brnovho Lesa s komunitne podporovaným poľnohospodárstvom. Sľubne sa rozvíja aj debničkový predaj cez internet, kde farmár pravidelne vozí svoju úrodu, prípadne úrodu susedov, v debničkách zákazníkom alebo do distribučných miest. Produkty sú vždy čerstvé a sezónne, a odberateľ v nich často nájde všelijaké prekvapenia v podobe menej známej odrody.
Keď minulý rok prednášal na bratislavskom TEDexe spomínaný pán Šlinský o svojom Agrokruhu, hovoril o dôležitosti osobného kontaktu medzi poľnohospodárom a zákazníkom. Odporúčal kupovať u takého, ktorého osobne poznáme, máme s ním skúsenosť, vytvoríme si k nemu vzťah. Pozerať sa tomu človeku do očí, keď sa ho pýtame, čím to hnojil a či je to čerstvé a zdravé. To nenahradí žiadna hygienická kontrola ani euronorma. Už len treba dúfať, že aj u nás sa prebudia dostatočne odhodlaní organizátori a nájdu spôsob a miesto, ktoré by sme mohli s radosťou navštevovať a pozerať sa farmárom pri nákupe do očí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.