Aj u nás jedno také otvorili, ale keď som tam bol asi pred poldruha rokom naposledy, mužský kútik bol smutne prázdny. Priestor vyzeral ako krátko pred rekonštrukciou, alebo po, s opusteným stolovým futbalom uprostred a ťaživou atmosférou vyplieneného westernového mestečka. Akoby ho muži, čo v ňom trávievali čas, museli narýchlo opustiť, alebo, a to sa mi zdá pravdepodobnejšie, sa v ňom nikdy žiadni odložení muži nehrali.
Lebo tá idea, na prvý pohľad krásna, tá idea je principiálne zlá. Lebo hranie sa v dospelom veku je príliš intímna vec na to, aby sa jej človek oddával len tak, podaromnici, s cudzími mužmi kdesi v nákupnom centre.
Žiadny únik alebo návrat do detských čias, ale životný program, ktorý neomrzí. Je tu rodina, iste, a práca, a všetky tie dospelé zodpovedné veci, ktoré muža principiálne napĺňajú, ale potom je tu ešte čosi, čo je rovnako dôležité a ak si to nenájde cestu von, môže to napáchať neúmerne veľa škody. Takto postihnutí jedinci, teda muži, ktorí sa nehrajú, sa v skutočnosti hrajú tiež, len nevedia, že ide o hru. Jednoducho im to nedochádza, a potom je zle.
Takí muži sa berú príliš vážne, slepo a fanaticky sa za čímsi ženú, a keď už sú tam, nenaplní ich sladký pocit katarzie, len si odfajknú ďalšiu položku v zozname a trielia ďalej. Za normálnych okolností by mi ich bolo ľúto, za normálnych okolností, lenže takto z nich ide strach. Nech robia čokoľvek, robili by to lepšie, keby mali kdesi v pivnici, povedzme, veľkú modelovú železnicu a z času na čas si púšťali vláčiky. Muži, ktorí sa nehrajú, robia neplechu.
Ale dosť už, treba ísť pobiť nejaké svinstvo z vesmíru, nikto iný to za mňa neurobí.
Lebo tá idea, na prvý pohľad krásna, tá idea je principiálne zlá. Lebo hranie sa v dospelom veku je príliš intímna vec na to, aby sa jej človek oddával len tak, podaromnici, s cudzími mužmi kdesi v nákupnom centre.
Žiadny únik alebo návrat do detských čias, ale životný program, ktorý neomrzí. Je tu rodina, iste, a práca, a všetky tie dospelé zodpovedné veci, ktoré muža principiálne napĺňajú, ale potom je tu ešte čosi, čo je rovnako dôležité a ak si to nenájde cestu von, môže to napáchať neúmerne veľa škody. Takto postihnutí jedinci, teda muži, ktorí sa nehrajú, sa v skutočnosti hrajú tiež, len nevedia, že ide o hru. Jednoducho im to nedochádza, a potom je zle.
Takí muži sa berú príliš vážne, slepo a fanaticky sa za čímsi ženú, a keď už sú tam, nenaplní ich sladký pocit katarzie, len si odfajknú ďalšiu položku v zozname a trielia ďalej. Za normálnych okolností by mi ich bolo ľúto, za normálnych okolností, lenže takto z nich ide strach. Nech robia čokoľvek, robili by to lepšie, keby mali kdesi v pivnici, povedzme, veľkú modelovú železnicu a z času na čas si púšťali vláčiky. Muži, ktorí sa nehrajú, robia neplechu.
Ale dosť už, treba ísť pobiť nejaké svinstvo z vesmíru, nikto iný to za mňa neurobí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.