Vidím to ako dnes. Tučná teta so sieťkou na hlave berie do ruky hlboký tanier, do druhej veľkú naberačku a z nej naň hlučne plesne odpornú zelenú gebuzinu. Položí tanier na pult a zazerá. K nej sa prikmotrí druhá, navlas rovnaká tučná teta, čo má ruku ako noha, a lyžicou na to mazľavé zelené pleso položí napoly rozkrojené vajíčko na tvrdo. Odchádzam so svojou smutnou výslužkou na voľné miesto za umakartovým stolom s plexisklom a po ceste už rozmýšľam, kam s tým prekliatym špenátom. Najčastejšie skončil ako hnojivo v erárnych muškátoch. Súdružky učiteľky boli vždy uveličené, z čoho tak krásne kvitnú.
Špenát sa deťom podával často, pretože kuchárky boli presvedčené, že má mimoriadne veľa železa. Po ňom okamžite prestaneme byť anemickí a vydržíme hrdo stáť s červenou šatkou v pozore pred hrobom neznámeho vojaka bez toho, aby sme odpadli. Špenát síce patrí medzi mimoriadne nutrične bohaté zeleniny, nie však v tej rozmrazenej a dlho dusenej podobe tmavozeleného pyré, ako nám ho podávali v školskej jedálni. Iba čerstvý a jemne sparený či podusený si zachová všetky vitamíny. Predovšetkým A, C, B, E a K a aj veľké množstvo kyseliny listovej, vápnika, horčíka, selénu, zinku, a napokon aj toho nešťastného železa. Nie je ho však tak veľa, ako nám to vtĺkali do hláv.
Chudák špenát sa totiž stal obeťou vedeckého omylu. V roku 1870 nemecký vedec Emil von Wolff meral obsah železa v špenáte a urobil pri tom triviálnu chybu. Omylom posunul desatinnú čiarku, takže svet si dlho myslel, že špenát má desaťkrát viac železa. Emilovi von Wolffovi sa na ten omyl prišlo až o dlhých päťdesiat rokov! Treba však priznať, že špenát, síce nie v takom enormnom množstve, ale predsa pomerne veľké množstvo železa obsahuje. Niektorí vytrvalí antišpenátisti môžu namietať, že naše telo si železo z rastlín nevie vyťažiť. Mám pre nich však zlú správu. Ak rastlina obsahuje aj veľké množstvo vitamínu C, je to možné. A špenát ho má habadej.
Táto krehká tmavozelená rastlinka pochádza z Perzie a jej pravé perzské meno je aspanach, čo vraj v preklade znamená zelená ruka. Do Európy docestoval špenát spolu s Arabmi cez Španielsko v trinástom až štrnástom storočí a hneď sa z neho stal veľký hit. Jeho vrúcnou vyznávačkou vraj bola Katarína Mediciová. Keď sa stala francúzskou kráľovnou, špenát si vytrvalo pýtala ku každému jedlu, čo bolo na stole. Pozorným francúzskym kuchárom to neušlo, a keďže Katarína pochádzala z Florencie, odvtedy sa jedlá, ku ktorým patrí dusený špenát ako príloha, volajú florentínske. Napríklad kurča alebo vajíčko.
Špenát je najlahodnejší, keď je mladý. Malé zelené lístky sa dajú konzumovať surové a urobia mimoriadne dobrú službu v akomkoľvek šaláte s ostrou zálievkou. Jeho jemne horká, hlboká chuť však najviac vyznie pri jemnom a krátkom podusení. To odborníci na výživu odporúčajú viac ako varenie. Pri varení totiž špenát stráca až polovicu obsahu kyseliny listovej. Na mrazené špenátové pyré preto radšej ani nepomyslieť. Dosť bolo týrania nechutnou vyvarenou zelenou kašou. Naučme deti jesť radšej čerstvý špenát. Veď sa práve začala jeho sezóna. Autor je scenárista.
Špenát sa deťom podával často, pretože kuchárky boli presvedčené, že má mimoriadne veľa železa. Po ňom okamžite prestaneme byť anemickí a vydržíme hrdo stáť s červenou šatkou v pozore pred hrobom neznámeho vojaka bez toho, aby sme odpadli. Špenát síce patrí medzi mimoriadne nutrične bohaté zeleniny, nie však v tej rozmrazenej a dlho dusenej podobe tmavozeleného pyré, ako nám ho podávali v školskej jedálni. Iba čerstvý a jemne sparený či podusený si zachová všetky vitamíny. Predovšetkým A, C, B, E a K a aj veľké množstvo kyseliny listovej, vápnika, horčíka, selénu, zinku, a napokon aj toho nešťastného železa. Nie je ho však tak veľa, ako nám to vtĺkali do hláv.
Chudák špenát sa totiž stal obeťou vedeckého omylu. V roku 1870 nemecký vedec Emil von Wolff meral obsah železa v špenáte a urobil pri tom triviálnu chybu. Omylom posunul desatinnú čiarku, takže svet si dlho myslel, že špenát má desaťkrát viac železa. Emilovi von Wolffovi sa na ten omyl prišlo až o dlhých päťdesiat rokov! Treba však priznať, že špenát, síce nie v takom enormnom množstve, ale predsa pomerne veľké množstvo železa obsahuje. Niektorí vytrvalí antišpenátisti môžu namietať, že naše telo si železo z rastlín nevie vyťažiť. Mám pre nich však zlú správu. Ak rastlina obsahuje aj veľké množstvo vitamínu C, je to možné. A špenát ho má habadej.
Táto krehká tmavozelená rastlinka pochádza z Perzie a jej pravé perzské meno je aspanach, čo vraj v preklade znamená zelená ruka. Do Európy docestoval špenát spolu s Arabmi cez Španielsko v trinástom až štrnástom storočí a hneď sa z neho stal veľký hit. Jeho vrúcnou vyznávačkou vraj bola Katarína Mediciová. Keď sa stala francúzskou kráľovnou, špenát si vytrvalo pýtala ku každému jedlu, čo bolo na stole. Pozorným francúzskym kuchárom to neušlo, a keďže Katarína pochádzala z Florencie, odvtedy sa jedlá, ku ktorým patrí dusený špenát ako príloha, volajú florentínske. Napríklad kurča alebo vajíčko.
Špenát je najlahodnejší, keď je mladý. Malé zelené lístky sa dajú konzumovať surové a urobia mimoriadne dobrú službu v akomkoľvek šaláte s ostrou zálievkou. Jeho jemne horká, hlboká chuť však najviac vyznie pri jemnom a krátkom podusení. To odborníci na výživu odporúčajú viac ako varenie. Pri varení totiž špenát stráca až polovicu obsahu kyseliny listovej. Na mrazené špenátové pyré preto radšej ani nepomyslieť. Dosť bolo týrania nechutnou vyvarenou zelenou kašou. Naučme deti jesť radšej čerstvý špenát. Veď sa práve začala jeho sezóna. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.