Cisár Konštantín I. si totiž na prelome tretieho a štvrtého storočia nášho letopočtu vybral Trevír za svoje sídlo, jednou z rezidencií západorímskeho cisára potom Trevír zostal až do roku 395. Dnes má Trevír celkom osem pamiatok zapísaných v zozname UNESCO, z toho sedem z éry Konštantína. Po šestnástich storočiach je mesto aj s predmestiami približne rovnako ľudnaté ako za Rimanov, keď tu žilo osemdesiattisíc ľudí – dnes je to niečo vyše stotisíc, z čoho je však pätina študentov tunajších univerzít.
Všetky rímske pamiatky majú neuveriteľné príbehy svojho pretrvania. Takmer všetky sa stali v priebehu storočí stredoveku súčasťou rôznych ďalších stavieb, svetoznáma Porta Negra či Čierna brána bola súčasťou hneď niekoľkých rôznych kostolov, trónna cisárska sieň bola kostolom aj súčasťou hradnej a potom zámockej rezidencie, zrejme nikdy celkom nedobudované kúpele slúžili ako časť stredovekých hradieb mesta.
V Trevíre, hoci je najstarším nemeckým mestom, ktorého stred sa napriek spojeneckým bombardovaniam za druhej svetovej vojny takmer celý zachoval, potom nie sú typicky nemecky hrázdené, ale väčšinou z kameňa. A to preto, že miestni nemuseli používať drevo – Rimania tu po sebe zanechali toľko stavebného materiálu, že vystačil takmer až do novoveku. Pre súčasných obyvateľov mesta však nie sú Rimania len požehnaním, ktoré v podobe turistického ruchu živí veľkú časť miestnych, ale aj prekliatím, keď sa rozhodnú uprostred bývalých rímskych stavieb niečo postaviť. Pretože doslova na každom kroku tu zakopnete o nejaký archeologický nález, ktorý akúkoľvek novú stavbu o roky zdrží a ešte navyše výrazne predraží.
Okrem Rimanov a pamiatok na nich je tu veľkolepá stredoveká história, ktorá sa dá ako učebnica čítať z veľkolepej Katedrály svätého Petra. Keby bol človek príkry, tak povie, že je to taká tisícročná zlátanina, kde k rímskemu základu azda každá doba pristavala nejaký ten svoj kus. No napriek tomu po poslednej povojnovej rekonštrukcii pôsobí katedrála so stenami obnaženými na kameň a tehly úchvatne a jednoliato, čo je samo osebe taký malý zázrak.
Novovek potom zanechal v meste inú, pre nás z postkomunistickej Európy veľmi zvláštnu atrakciu v podobe rodného domu Karola Marxa. Nesentimentálna, demokraticky otvorená výstava o Marxovom živote a diele, podľa slov jednej z našich sprievodkýň, šokuje predovšetkým čínskych turistov. Tých sem v rámci komunistických exkurzií prichádza ročne okolo stotisíc a väčšina z nich čaká, že v Trevíre budú ukazovať posteľ, kde sa Marx narodil, kuchyňu jeho matky či jeho školskú aktovku.
Nič také tu nie je, ale aj tak sú tu skutočne exkluzívne kúsky. Napríklad rukopis zrejme najprínosnejšej Marxovej knihy Kapitál, ku ktorej, ako hrdo hovorila pri večeri naša trevírska sprievodkyňa, sa teraz počas globálnej krízy opäť mnohé univerzity vrátili ako k vernému opisu fungovania základov kapitalizmu.
Ja som sa zase zastavil pri Marxovom texte Komunistického manifestu a po prečítaní niekoľkých riadkov som s hrôzou zistil, že mi to v hlave z hodín marxizmu-leninizmu a politickej ekonómie stále niekde v hlave zostalo. A sám seba som sa potom pýtal, či tam v tej mojej hlave nie je stále zasunuté ešte niečo omnoho horšie.
A v pokladni múzea, za poriadne kapitalistickú cenu 19,90 eura, som potom kúpil svojmu štrnásťročnému synovi čierne tričko s tým typickým fúzatým Marxom, ktorý sa nosieval na transparentoch pri manifestáciách na prvého mája.
Keď som potom prišiel domov, bol som zvedavý, čo na to môj syn Jakub povie. Vzal tričko, pozrel sa naň a spýtal sa: „Kto je ten dedo?“ Keď som mu vysvetlil, že Karol Marx, dodal: „Jasné, ten komouš, čo napísal Komunistický manifest. To si hneď zajtra vezmem do školy. To je fakt cool!“ Autor je redaktor Lidových novín
Všetky rímske pamiatky majú neuveriteľné príbehy svojho pretrvania. Takmer všetky sa stali v priebehu storočí stredoveku súčasťou rôznych ďalších stavieb, svetoznáma Porta Negra či Čierna brána bola súčasťou hneď niekoľkých rôznych kostolov, trónna cisárska sieň bola kostolom aj súčasťou hradnej a potom zámockej rezidencie, zrejme nikdy celkom nedobudované kúpele slúžili ako časť stredovekých hradieb mesta.
V Trevíre, hoci je najstarším nemeckým mestom, ktorého stred sa napriek spojeneckým bombardovaniam za druhej svetovej vojny takmer celý zachoval, potom nie sú typicky nemecky hrázdené, ale väčšinou z kameňa. A to preto, že miestni nemuseli používať drevo – Rimania tu po sebe zanechali toľko stavebného materiálu, že vystačil takmer až do novoveku. Pre súčasných obyvateľov mesta však nie sú Rimania len požehnaním, ktoré v podobe turistického ruchu živí veľkú časť miestnych, ale aj prekliatím, keď sa rozhodnú uprostred bývalých rímskych stavieb niečo postaviť. Pretože doslova na každom kroku tu zakopnete o nejaký archeologický nález, ktorý akúkoľvek novú stavbu o roky zdrží a ešte navyše výrazne predraží.
Okrem Rimanov a pamiatok na nich je tu veľkolepá stredoveká história, ktorá sa dá ako učebnica čítať z veľkolepej Katedrály svätého Petra. Keby bol človek príkry, tak povie, že je to taká tisícročná zlátanina, kde k rímskemu základu azda každá doba pristavala nejaký ten svoj kus. No napriek tomu po poslednej povojnovej rekonštrukcii pôsobí katedrála so stenami obnaženými na kameň a tehly úchvatne a jednoliato, čo je samo osebe taký malý zázrak.
Novovek potom zanechal v meste inú, pre nás z postkomunistickej Európy veľmi zvláštnu atrakciu v podobe rodného domu Karola Marxa. Nesentimentálna, demokraticky otvorená výstava o Marxovom živote a diele, podľa slov jednej z našich sprievodkýň, šokuje predovšetkým čínskych turistov. Tých sem v rámci komunistických exkurzií prichádza ročne okolo stotisíc a väčšina z nich čaká, že v Trevíre budú ukazovať posteľ, kde sa Marx narodil, kuchyňu jeho matky či jeho školskú aktovku.
Nič také tu nie je, ale aj tak sú tu skutočne exkluzívne kúsky. Napríklad rukopis zrejme najprínosnejšej Marxovej knihy Kapitál, ku ktorej, ako hrdo hovorila pri večeri naša trevírska sprievodkyňa, sa teraz počas globálnej krízy opäť mnohé univerzity vrátili ako k vernému opisu fungovania základov kapitalizmu.
Ja som sa zase zastavil pri Marxovom texte Komunistického manifestu a po prečítaní niekoľkých riadkov som s hrôzou zistil, že mi to v hlave z hodín marxizmu-leninizmu a politickej ekonómie stále niekde v hlave zostalo. A sám seba som sa potom pýtal, či tam v tej mojej hlave nie je stále zasunuté ešte niečo omnoho horšie.
A v pokladni múzea, za poriadne kapitalistickú cenu 19,90 eura, som potom kúpil svojmu štrnásťročnému synovi čierne tričko s tým typickým fúzatým Marxom, ktorý sa nosieval na transparentoch pri manifestáciách na prvého mája.
Keď som potom prišiel domov, bol som zvedavý, čo na to môj syn Jakub povie. Vzal tričko, pozrel sa naň a spýtal sa: „Kto je ten dedo?“ Keď som mu vysvetlil, že Karol Marx, dodal: „Jasné, ten komouš, čo napísal Komunistický manifest. To si hneď zajtra vezmem do školy. To je fakt cool!“ Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.