KNIHA Erik Ondrejička: Oči a rýmy PROKAT, 2010
Keď Richard Wagner sníval o Gesammtkünstwerk, mal na mysli monumentálne záležitosti: symfonickú hudbu spojenú s opernou drámou na veľkom javisku. Oči a rýmy Erika Ondrejičku by ho, pravdepodobne, nezaujali – sú príliš malé, tiché a nenápadné. A pritom je to zbierka básní poprepletaná autorovými úvahami o básňach a sugestívnymi ilustráciami Petra Uchnára, no a k tomu všetkému je ešte pribalené cédečko, na ktorom tie básne číta ich autor (civilne, a preto veľmi dobre) a tie úvahy Zuzana Šebestová (občas cítiť pátos, ale nie je ho, našťastie, veľa), to všetko do (výborného, invenčného, pokojného) hudobného soundtracku Miloša Železňáka, jedného z najzaujímavejších džezových gitaristov na Slovensku. Erik Ondrejička básnicky debutoval ako štyridsiatnik (zbierkou Na vnútornej strane viečok z roku 2004). Možno práve preto necíti potrebu zredukovať poéziu na slovnú hru, nenapína poetické formy, nevytvára intertextuálne koláže. Erik je totiž „klasický", básnik, ktorý verí v rytmus a melódiu veršov, ktorý do básní vkladá pocity, myšlienky a významy. Zbierku Oči a rýmy tvoria básne o láske. O láske k žene a k nočnej Bratislave. V obidvoch prípadoch ide o lásku zrelú a hlbokú. Verše majú múdrosť, krásu a pôvab, ľahko plynú, metafory nezahmlievajú, ale osvetľujú. Človek si občas spomenie na Václava Hrabě, občas na Ľubomíra Feldeka či Jozefa Urbana. Príjemná poézia, s láskou vytvorený artefakt.
.jk DIVADLO ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ NOVÁ SCÉNA
Detský divák vie byť vďačný a nekompromisný zároveň. Naladiť sa na jeho vnímanie však nie je jednoduché. Z času na čas sa o to v hlavnom meste pokúsi aj niektoré z kamenných divadiel. Okrem Bratislavského bábkového divadla, ktorého repertoár je na deťoch výsostne postavený, tak dve sezóny dozadu urobilo napríklad aj SND s rozprávkou Jána Uličianskeho Kocúr na kolieskových korčuliach, ale aj divadlo Nová scéna. To vykročilo k detskému divákovi opäť, keď k obľúbenému Mrázikovi pridalo v apríli ďalšiu muzikálovú rozprávku – Čarodejník z krajiny Oz. Autor adaptácie a režisér inscenácie Michal Náhlík posunul príbeh do dnešnej doby a z Dorotky urobil vášnivú hráčku videohier so zmyslom pre morbiditu, o čom svedčila napríklad spona v tvare pavúka a obrázok lebky na šatách. Na udržanie pozornosti tvorcovia príbeh zjednodušili a zaradili do neho chytľavé melódie Juraja Haška. O čosi menej sa venovali prerodu Dorotky z rebelujúceho dievčaťa na uvedomelú slečnu, čo spôsobilo, že bod „morálneho“ zlomu, ako aj jeho pozadie ostali trochu nejasné. Bohatosť vizuálnej stránky inscenácie vytvorili najmä kostýmy Lenky Kadlečíkovej, medzi ktorými sa vynímali čarovne tancujúce antilopy. Popri Dorotke Kataríny Ivankovej zaujala aj komicky a spevácky vybavená Andrea Kiráľová, ktorá bola bábikou, žabou aj správkyňou cintorína hračiek.
.peter Scherhaufer KNIHA Vojtech MIHÁLIK: BÁSNICKÉ DIELO Kalligram a SAV, 2010
Milan Hamada mal neľahkú úlohu: „zostaviť knižný výber z tvorby mimoriadne talentovaného, no značne kontroverzného básnika.“ (Eva Jenčíková) Podarilo sa mu to precízne a predstavil tohto „výnimočne originálneho básnika“ na oboch póloch jeho premien. Sú tu juvenílie a úplné vydanie zbierok z prvého obdobia tvorby (Anjeli 1947, Plebejská košeľa 1950). Hamada považuje Plebejskú košeľu za jedno z vrcholných diel slovenskej povojnovej poézie. „Rok jej vydania bol poznačený nástupom novej politickej totality, a preto bola prijatá s neporozumením, ba dokonca s odmietnutím.“ Mihálik – mladý básnik bol dezorientovaný, a to ho viedlo k svetonázorovému obratu v myslení i v tvorbe. V roku 1952 sa uzatvára prvé obdobie Mihálikovej tvorby, keď „sa z básnického spiritualistu a autora modernej sociálnej poézie stáva reprezentantom poézie socialistického realizmu.“ Odmietol vtedy „svoju básnickú minulosť..., prijal nový svetonázor..., vzdal sa svojho presvedčenia a prijal presvedčenie strany...“ V roku 1969 vydal zbierku Čierna jeseň, ktorou reagoval na okupáciu Československa, aby sa jej o dva roky neskôr vzdal. Mihálikov zložitý životný príbeh, protirečivé myslenie, postoje a tvorba plná rozporov– taká je vo výbere aj jeho publicistika a esejistika. Prehľad a hodnotenie Mihálikovej tvorby završuje Hamada poslednou zbierkou (Rodisko 1996), v ktorej sa básnik „vrátil ku svojej opustenej mladosti a napísal aj niekoľko básní, ktoré ho prežijú a budú sa k nim vracať ďalšie a ďalšie generácie.“
.gabriela Rakúsová
Keď Richard Wagner sníval o Gesammtkünstwerk, mal na mysli monumentálne záležitosti: symfonickú hudbu spojenú s opernou drámou na veľkom javisku. Oči a rýmy Erika Ondrejičku by ho, pravdepodobne, nezaujali – sú príliš malé, tiché a nenápadné. A pritom je to zbierka básní poprepletaná autorovými úvahami o básňach a sugestívnymi ilustráciami Petra Uchnára, no a k tomu všetkému je ešte pribalené cédečko, na ktorom tie básne číta ich autor (civilne, a preto veľmi dobre) a tie úvahy Zuzana Šebestová (občas cítiť pátos, ale nie je ho, našťastie, veľa), to všetko do (výborného, invenčného, pokojného) hudobného soundtracku Miloša Železňáka, jedného z najzaujímavejších džezových gitaristov na Slovensku. Erik Ondrejička básnicky debutoval ako štyridsiatnik (zbierkou Na vnútornej strane viečok z roku 2004). Možno práve preto necíti potrebu zredukovať poéziu na slovnú hru, nenapína poetické formy, nevytvára intertextuálne koláže. Erik je totiž „klasický", básnik, ktorý verí v rytmus a melódiu veršov, ktorý do básní vkladá pocity, myšlienky a významy. Zbierku Oči a rýmy tvoria básne o láske. O láske k žene a k nočnej Bratislave. V obidvoch prípadoch ide o lásku zrelú a hlbokú. Verše majú múdrosť, krásu a pôvab, ľahko plynú, metafory nezahmlievajú, ale osvetľujú. Človek si občas spomenie na Václava Hrabě, občas na Ľubomíra Feldeka či Jozefa Urbana. Príjemná poézia, s láskou vytvorený artefakt.
.jk DIVADLO ČARODEJNÍK Z KRAJINY OZ NOVÁ SCÉNA
Detský divák vie byť vďačný a nekompromisný zároveň. Naladiť sa na jeho vnímanie však nie je jednoduché. Z času na čas sa o to v hlavnom meste pokúsi aj niektoré z kamenných divadiel. Okrem Bratislavského bábkového divadla, ktorého repertoár je na deťoch výsostne postavený, tak dve sezóny dozadu urobilo napríklad aj SND s rozprávkou Jána Uličianskeho Kocúr na kolieskových korčuliach, ale aj divadlo Nová scéna. To vykročilo k detskému divákovi opäť, keď k obľúbenému Mrázikovi pridalo v apríli ďalšiu muzikálovú rozprávku – Čarodejník z krajiny Oz. Autor adaptácie a režisér inscenácie Michal Náhlík posunul príbeh do dnešnej doby a z Dorotky urobil vášnivú hráčku videohier so zmyslom pre morbiditu, o čom svedčila napríklad spona v tvare pavúka a obrázok lebky na šatách. Na udržanie pozornosti tvorcovia príbeh zjednodušili a zaradili do neho chytľavé melódie Juraja Haška. O čosi menej sa venovali prerodu Dorotky z rebelujúceho dievčaťa na uvedomelú slečnu, čo spôsobilo, že bod „morálneho“ zlomu, ako aj jeho pozadie ostali trochu nejasné. Bohatosť vizuálnej stránky inscenácie vytvorili najmä kostýmy Lenky Kadlečíkovej, medzi ktorými sa vynímali čarovne tancujúce antilopy. Popri Dorotke Kataríny Ivankovej zaujala aj komicky a spevácky vybavená Andrea Kiráľová, ktorá bola bábikou, žabou aj správkyňou cintorína hračiek.
.peter Scherhaufer KNIHA Vojtech MIHÁLIK: BÁSNICKÉ DIELO Kalligram a SAV, 2010
Milan Hamada mal neľahkú úlohu: „zostaviť knižný výber z tvorby mimoriadne talentovaného, no značne kontroverzného básnika.“ (Eva Jenčíková) Podarilo sa mu to precízne a predstavil tohto „výnimočne originálneho básnika“ na oboch póloch jeho premien. Sú tu juvenílie a úplné vydanie zbierok z prvého obdobia tvorby (Anjeli 1947, Plebejská košeľa 1950). Hamada považuje Plebejskú košeľu za jedno z vrcholných diel slovenskej povojnovej poézie. „Rok jej vydania bol poznačený nástupom novej politickej totality, a preto bola prijatá s neporozumením, ba dokonca s odmietnutím.“ Mihálik – mladý básnik bol dezorientovaný, a to ho viedlo k svetonázorovému obratu v myslení i v tvorbe. V roku 1952 sa uzatvára prvé obdobie Mihálikovej tvorby, keď „sa z básnického spiritualistu a autora modernej sociálnej poézie stáva reprezentantom poézie socialistického realizmu.“ Odmietol vtedy „svoju básnickú minulosť..., prijal nový svetonázor..., vzdal sa svojho presvedčenia a prijal presvedčenie strany...“ V roku 1969 vydal zbierku Čierna jeseň, ktorou reagoval na okupáciu Československa, aby sa jej o dva roky neskôr vzdal. Mihálikov zložitý životný príbeh, protirečivé myslenie, postoje a tvorba plná rozporov– taká je vo výbere aj jeho publicistika a esejistika. Prehľad a hodnotenie Mihálikovej tvorby završuje Hamada poslednou zbierkou (Rodisko 1996), v ktorej sa básnik „vrátil ku svojej opustenej mladosti a napísal aj niekoľko básní, ktoré ho prežijú a budú sa k nim vracať ďalšie a ďalšie generácie.“
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.