.tvrdý bigbít
Páčili sa mi Beatles a Rolling Stones, ale nikdy by mi nenapadlo hrať tento typ hudby. Až skupina Spencer Davis Group vo mne podnietila záujem o bigbít. Mojou prvou vážnou skupinou po pokusoch o založenie Modusu zo Žbirkom boli We Five, ktorí hrali tvrdý, nekompromisný bigbít. Nebola to koncertná skupina, hrávala skôr na tancovačkách. Po rozpade We Five som založil Ex-We Five, ktorá bola vlastne mojou prvou džezrockovou kapelou, pretože sa v mojich kompozíciách začala prejavovať moja láska k džezovej hudbe. Fero Griglák tvrdí, že ešte pred Fermátou, keď Ex-We Five robil konkurz na miesto gitaristu, som zavolal aj jeho, a on prišiel, ale ja si na to nespomínam. Až taký senilný nie som. Alebo žeby áno? .roky s Fermátou
Vo Fermáte sme s Ferom komponovali každý zvlášť, málokedy sme spolu niečo napísali. Polovicu platne som zložil ja, polovicu Fero. On bol vždy zručnejší pesničkár a melodik. Málokto vie, že vie hrať výborne na klavíri. Ja som sa lepšie orientoval v rytmickej stránke. Navzájom sme sa výborne dopĺňali. Fero je veľmi zvláštny prípad. Po Bratislave o ňom kolovali chýry, že je neprispôsobivý, prudký, nedotklivý. Veľa ľudí sa ma pýtalo, ako to s ním môžem vydržať. Pravda je, že my sme sa za trinásť rokov hrania vo Fermáte ani raz nepohádali. Možno niekedy na konci, keď kapela trpela ponorkovou chorobou, no aj vtedy mi nadával len do scénografov. Mal ku mne azda prirodzený rešpekt, aj preto, že som bol o niečo starší.
Keď sme sa rozhodli, že pôjdeme robiť platňu, vymyslel som koncept, aby album mal jednu jednotiacu líniu. Spolu sme nahrali sedem albumov. Asi za najšpeciálnejší považujem druhý album Pieseň z hôľ, ktorý sa tak trochu vymyká, pretože sme sa na ňom pohrali so slovenským folklórom. Neviem, možno to bolo preto, že nás komisie „zdrbávali“ za to, že nevieme slovenské folklórne stupnice. Povedali sme, si že sa na to pozrieme. Na tento album nás inšpirovala spolupráca s folkovou speváčkou Zuzanou Homolovou, ktorú sme sprevádzali na jej projekte pre Slovenskú televíziu. Keď sme to počúvali na hotelovej izbe, čudovali sme sa, čo sme to nahrali. Znelo to originálne. Dodnes sa mi pozdáva aj album Huascaran, na ktorom sme sa nechali inšpirovať maďarskými rockovými skupinami Omega a LGT, s ktorými sme často hrávali.
Najslabším albumom je podľa mňa jediný pesničkový album Fermáty Ad Libitum. Spomínam si, že keď sme ho nahrali, Fero ho nechcel vôbec pustiť do obehu. Tak sa mu nepáčil. Ani našim fanúšikom sa nepozdával, ktorí mali Fermátu spojenú len s džezrockovými inštrumentálkami.
Svoje platne vôbec nepočúvam. Napríklad nikdy som si nepustil Huascaran. Počúvať vlastnú hudbu mi príde zvláštne, je to, akoby ste si dali rande so svojou bývalou ženou. .blumentálske blues
S hudbou som skončil v roku 1984, keď zahynul bubeník Fermáty Karol Oláh. Bol som z toho veľmi zdeptaný, veľmi zle som znášal jeho odchod. A už vôbec sa mi nechcelo cvičiť náročný repertoár s novým bubeníkom. Okrem toho sa mi narodili dve deti a ja som už nechcel opäť rozbíjať rodinu, pretože hudba a rodina k sebe nejdú dohromady.
Nikto mi dnes neverí, ale päť rokov som nesiahol na piano. Maximálne som s deťmi cvičil hru na flaute. Až nedávno ma zavolal Braňo Jehlár, aby som mu niečo nahral na jeho pesničkové CD. Po dvadsiatich rokoch sa som sa vybral do štúdia a bol som prekvapený, že mi to vôbec nešlo. V hlave to zostalo, ale prsty ma vôbec nepočúvali. Nedávno som si zohnal jednoduché klávesy a keď mám čas, tak komponujem. Začínam opäť myslieť v rockových dimenziách.
S Ferom Griglákom by sme chceli zrealizovať ešte jeden projekt. Bude to taká moja labutia pieseň. Trochu s tým meškáme, malo to vyjsť spolu s mojou knižkou, ale bohužiaľ, musím občas aj pracovať. Nejde o žiadny comeback ani o obnovenie starej Fermáty, čo mi Fero dávnejšie navrhoval. Nezdá sa mi to rozumné. Dokazovať, že hráme tak ako kedysi, je nezmysel. S Ferom chceme zistiť, či sme sa po tých rokoch niekam v hudobnom myslení posunuli. Každý na tom pracujeme zvlášť, ale jedného dňa sa určite stretneme a porovnávame navzájom svoje nápady. Budeme sa nemilosrdne „zdrbávať“, aby z tej konfrontácie vzniklo niečo pozitívne. Fero ma už lámal, aby som mu niečo zahral, ale odmietol som. Až keď to bude hotové! Malo by sa to volať rovnako ako moja knižka Blumentálske blues. Fero a ja sme v tej štvrti vyrastali. Tomáš Berka (1947) je známy bratislavský hráč na klávesových nástrojoch a scénograf. V roku 1973 založil spolu s gitaristom Ferom Griglákom džezrockovú skupinu Fermáta, ktorá patrila k najlepším formáciám tohto žánru v bývalom Československu. S Fermátou nahral sedem radových albumov. Jeho pôvodným povolaním je scénografia, ktorú vyštudoval na VŠMU. Pre divadlá a televízie vytvoril viac ako stopäťdesiat divadelných scén, stovku plagátov a vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom. Tento rok mu vyšla autobiografická kniha Blumentálske blues. Spolu s Fedorom Frešom v súčasnosti píše e-knihu Rocková Bratislava o bratislavských skupinách.
Páčili sa mi Beatles a Rolling Stones, ale nikdy by mi nenapadlo hrať tento typ hudby. Až skupina Spencer Davis Group vo mne podnietila záujem o bigbít. Mojou prvou vážnou skupinou po pokusoch o založenie Modusu zo Žbirkom boli We Five, ktorí hrali tvrdý, nekompromisný bigbít. Nebola to koncertná skupina, hrávala skôr na tancovačkách. Po rozpade We Five som založil Ex-We Five, ktorá bola vlastne mojou prvou džezrockovou kapelou, pretože sa v mojich kompozíciách začala prejavovať moja láska k džezovej hudbe. Fero Griglák tvrdí, že ešte pred Fermátou, keď Ex-We Five robil konkurz na miesto gitaristu, som zavolal aj jeho, a on prišiel, ale ja si na to nespomínam. Až taký senilný nie som. Alebo žeby áno? .roky s Fermátou
Vo Fermáte sme s Ferom komponovali každý zvlášť, málokedy sme spolu niečo napísali. Polovicu platne som zložil ja, polovicu Fero. On bol vždy zručnejší pesničkár a melodik. Málokto vie, že vie hrať výborne na klavíri. Ja som sa lepšie orientoval v rytmickej stránke. Navzájom sme sa výborne dopĺňali. Fero je veľmi zvláštny prípad. Po Bratislave o ňom kolovali chýry, že je neprispôsobivý, prudký, nedotklivý. Veľa ľudí sa ma pýtalo, ako to s ním môžem vydržať. Pravda je, že my sme sa za trinásť rokov hrania vo Fermáte ani raz nepohádali. Možno niekedy na konci, keď kapela trpela ponorkovou chorobou, no aj vtedy mi nadával len do scénografov. Mal ku mne azda prirodzený rešpekt, aj preto, že som bol o niečo starší.
Keď sme sa rozhodli, že pôjdeme robiť platňu, vymyslel som koncept, aby album mal jednu jednotiacu líniu. Spolu sme nahrali sedem albumov. Asi za najšpeciálnejší považujem druhý album Pieseň z hôľ, ktorý sa tak trochu vymyká, pretože sme sa na ňom pohrali so slovenským folklórom. Neviem, možno to bolo preto, že nás komisie „zdrbávali“ za to, že nevieme slovenské folklórne stupnice. Povedali sme, si že sa na to pozrieme. Na tento album nás inšpirovala spolupráca s folkovou speváčkou Zuzanou Homolovou, ktorú sme sprevádzali na jej projekte pre Slovenskú televíziu. Keď sme to počúvali na hotelovej izbe, čudovali sme sa, čo sme to nahrali. Znelo to originálne. Dodnes sa mi pozdáva aj album Huascaran, na ktorom sme sa nechali inšpirovať maďarskými rockovými skupinami Omega a LGT, s ktorými sme často hrávali.
Najslabším albumom je podľa mňa jediný pesničkový album Fermáty Ad Libitum. Spomínam si, že keď sme ho nahrali, Fero ho nechcel vôbec pustiť do obehu. Tak sa mu nepáčil. Ani našim fanúšikom sa nepozdával, ktorí mali Fermátu spojenú len s džezrockovými inštrumentálkami.
Svoje platne vôbec nepočúvam. Napríklad nikdy som si nepustil Huascaran. Počúvať vlastnú hudbu mi príde zvláštne, je to, akoby ste si dali rande so svojou bývalou ženou. .blumentálske blues
S hudbou som skončil v roku 1984, keď zahynul bubeník Fermáty Karol Oláh. Bol som z toho veľmi zdeptaný, veľmi zle som znášal jeho odchod. A už vôbec sa mi nechcelo cvičiť náročný repertoár s novým bubeníkom. Okrem toho sa mi narodili dve deti a ja som už nechcel opäť rozbíjať rodinu, pretože hudba a rodina k sebe nejdú dohromady.
Nikto mi dnes neverí, ale päť rokov som nesiahol na piano. Maximálne som s deťmi cvičil hru na flaute. Až nedávno ma zavolal Braňo Jehlár, aby som mu niečo nahral na jeho pesničkové CD. Po dvadsiatich rokoch sa som sa vybral do štúdia a bol som prekvapený, že mi to vôbec nešlo. V hlave to zostalo, ale prsty ma vôbec nepočúvali. Nedávno som si zohnal jednoduché klávesy a keď mám čas, tak komponujem. Začínam opäť myslieť v rockových dimenziách.
S Ferom Griglákom by sme chceli zrealizovať ešte jeden projekt. Bude to taká moja labutia pieseň. Trochu s tým meškáme, malo to vyjsť spolu s mojou knižkou, ale bohužiaľ, musím občas aj pracovať. Nejde o žiadny comeback ani o obnovenie starej Fermáty, čo mi Fero dávnejšie navrhoval. Nezdá sa mi to rozumné. Dokazovať, že hráme tak ako kedysi, je nezmysel. S Ferom chceme zistiť, či sme sa po tých rokoch niekam v hudobnom myslení posunuli. Každý na tom pracujeme zvlášť, ale jedného dňa sa určite stretneme a porovnávame navzájom svoje nápady. Budeme sa nemilosrdne „zdrbávať“, aby z tej konfrontácie vzniklo niečo pozitívne. Fero ma už lámal, aby som mu niečo zahral, ale odmietol som. Až keď to bude hotové! Malo by sa to volať rovnako ako moja knižka Blumentálske blues. Fero a ja sme v tej štvrti vyrastali. Tomáš Berka (1947) je známy bratislavský hráč na klávesových nástrojoch a scénograf. V roku 1973 založil spolu s gitaristom Ferom Griglákom džezrockovú skupinu Fermáta, ktorá patrila k najlepším formáciám tohto žánru v bývalom Československu. S Fermátou nahral sedem radových albumov. Jeho pôvodným povolaním je scénografia, ktorú vyštudoval na VŠMU. Pre divadlá a televízie vytvoril viac ako stopäťdesiat divadelných scén, stovku plagátov a vytvoril dekorácie k tridsiatim filmom. Tento rok mu vyšla autobiografická kniha Blumentálske blues. Spolu s Fedorom Frešom v súčasnosti píše e-knihu Rocková Bratislava o bratislavských skupinách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.