Z toho mi vychádza, že je to dosť vážne, ale asi s tým nemienia nič robiť. Trochu som sa chcel porozprávať s tou lekárkou, len tak nezáväzne, o zdravotníctve a tak, ale keď som sa jej opýtal, čo robí večer okolo deviatej, začala sa smiať a povedala, že o deviatej by som už mal byť v posteli. Ja som sa opýtal, že či vo svojej a ona povedala, aby som nemiestne nevtipkoval, lebo by to mohlo mať nepríjemnú dohru. To sa ma teda dotklo, Emil. Čo si taká baba o sebe myslí? Nech ide do kelu aj so svojím EKG. Lekári aj tak vedia prd o tom, čo ti chýba. A lekárky ešte menej. Aké nemiestne vtipkovanie? Normálne som ju chcel pozvať na večeru. Čo je na tom vtipné? Mohla povedať, že už má program, alebo niečo také, ale prečo si myslí, že je to nemiestne? Keby som jej šuchol dvadsať eur, akože za vyšetrenie, to by asi nebolo nemiestne. Čo ich učia na tých školách o komunikovaní s pacientom? Tak ma to rozhodilo, že som musel ísť oproti do espressa a dal som si dve becherovky. Ja viem, že môj zdravotný stav je primeraný môjmu veku a že iný asi už nebude, ale prečo mi to lekárka pripomína, namiesto toho, aby si so mnou aspoň zažartovala. Čo robíte okolo deviatej večer, pani doktorka? To som už v posteli, a vy by ste mali byť tiež. V tej istej, pani doktorka? Ak by vám nevadilo, že tam bude aj môj manžel... Takto nejako inteligentne sa to dá riešiť a človeka by to aspoň trochu vzpružilo. Nehovoriac o tom, že s lekárkami mám svoje zážitky, pamätáš sa na dr. Kučerovú, našu závodnú doktorku v Cvernovke? To bola žena! Konečne muž, skríkla, keď som vošiel do ordinácie. A tak ďalej, veď vieš. Som deprimovaný. Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.