Štatistický úrad „iba“ uviedol celý národ – teda tých, ktorí majú starosť o bezpečnosť osobných údajov – do omylu tým, že lživo hlásal anonymitu. Podozrievanie až hystéria, ktoré vypukli, keď sa prevalil identifikátor, sú prirodzený dôsledok nie „komunikačného zlyhania“, čím bránili ŠÚ priatelia sčítania, ale nepravdivého, respektíve skresľujúceho informovania o zásadnej skutočnosti. V Česku aj inde bolo sčítanie neanonymné a bolo to priznané. Na Slovensku bolo sčítanie tiež neanonymné, a bolo to zamlčané, zahmlené, prekrútené. Netreba za tým hneď hľadať sprisahanie, čo je obľúbená téma krajnej ľavice. Zodpovednosť za zmätky, podobne ako už dávnejších stotisíc nepravdivých údajov v podkladoch (to nie je vtip), nesie len a len inštitúcia, ktorá podujatie organizuje.
Odhliadnime od dodatočného dojazdu Úradu na ochranu osobných údajov po alarme na internete, ten je nekomentovateľný. Situácia nasvietila čosi podstatnejšie. Radičová i Gašparovič, ktorý v prezidentskom predklone nezabudol, že sčítanie je úloha EÚ, a ďalší politici sa predháňali, kto manifestačnejšie a rýchlejšie vysloví verejne dôveru ŠÚ vyplnením hárkov. Iste by bolo naivné očakávať, že vyzvú na zastavenie podujatia, ale ten nadšený a aktivistický prístup v nejednoznačnej situácii prezrádza dosť veľa. Pochybnosť, že ak ŠÚ už raz podvádzal, tak kde je záruka, že s anonymizáciou bude všetko v poriadku pri prenose individuálnych údajov do súborov dát, nikoho netrápila.
Dva úrady predviedli festival nekompetencie, ale štát sa tvári, akoby od toho, aby mu občania s dôverou zverili svoje údaje, nebolo nič prirodzenejšie na svete. Pričom argumenty, prečo je to nevyhnutné, sú na úrovni „každý rozumný hospodár konštatuje, že sčítanie je potrebné“. Tu sa dá iba chytať za hlavu. Absencia jediného konkrétneho príkladu, na ktorú bytovú výstavbu, dopravné spojenie či čokoľvek bol nevyhnutný napríklad cenzus 2001, spája všetky texty, ktoré účastníci politicko-úradníckeho konsenzu zverejnili. Áno, je pravda, že na základe sčítania dostávajú cirkevné spoločenstvá štátne dotácie, menšiny jazykové práva a predstavitelia miest a obcí dokonca predstavu, „aby vedeli nastaviť dane a poplatky za sociálne služby“. To posledné je čisté absurdum.
Nedá sa však to všetko riešiť stokrát lacnejšie a bez buzerácie obyvateľstva? Samozrejme, že áno. Škandál okolo sčítania je slovensky špecifickým zlyhaním inštitúcií, citlivá otázka osobných údajov je však univerzálna. Pozdĺž nej plazivo narastá pnutie medzi tými, ktorých príjmy sú závislé od rozširovania pôsobností štátu, a zvyškom spoločnosti. Ak si chce politika zachovať stopovú dôveru, o ktorej prednášala Radičová minulý týždeň v zahraničí v inej súvislosti, mala by poctivo reflektovať vzťah sčítania a jeho spoločenskej potrebnosti, najmä v zrkadle sumy 30 miliónov eur. To po prvé. A po druhé vykonať čistky na dvoch úradoch.
Odhliadnime od dodatočného dojazdu Úradu na ochranu osobných údajov po alarme na internete, ten je nekomentovateľný. Situácia nasvietila čosi podstatnejšie. Radičová i Gašparovič, ktorý v prezidentskom predklone nezabudol, že sčítanie je úloha EÚ, a ďalší politici sa predháňali, kto manifestačnejšie a rýchlejšie vysloví verejne dôveru ŠÚ vyplnením hárkov. Iste by bolo naivné očakávať, že vyzvú na zastavenie podujatia, ale ten nadšený a aktivistický prístup v nejednoznačnej situácii prezrádza dosť veľa. Pochybnosť, že ak ŠÚ už raz podvádzal, tak kde je záruka, že s anonymizáciou bude všetko v poriadku pri prenose individuálnych údajov do súborov dát, nikoho netrápila.
Dva úrady predviedli festival nekompetencie, ale štát sa tvári, akoby od toho, aby mu občania s dôverou zverili svoje údaje, nebolo nič prirodzenejšie na svete. Pričom argumenty, prečo je to nevyhnutné, sú na úrovni „každý rozumný hospodár konštatuje, že sčítanie je potrebné“. Tu sa dá iba chytať za hlavu. Absencia jediného konkrétneho príkladu, na ktorú bytovú výstavbu, dopravné spojenie či čokoľvek bol nevyhnutný napríklad cenzus 2001, spája všetky texty, ktoré účastníci politicko-úradníckeho konsenzu zverejnili. Áno, je pravda, že na základe sčítania dostávajú cirkevné spoločenstvá štátne dotácie, menšiny jazykové práva a predstavitelia miest a obcí dokonca predstavu, „aby vedeli nastaviť dane a poplatky za sociálne služby“. To posledné je čisté absurdum.
Nedá sa však to všetko riešiť stokrát lacnejšie a bez buzerácie obyvateľstva? Samozrejme, že áno. Škandál okolo sčítania je slovensky špecifickým zlyhaním inštitúcií, citlivá otázka osobných údajov je však univerzálna. Pozdĺž nej plazivo narastá pnutie medzi tými, ktorých príjmy sú závislé od rozširovania pôsobností štátu, a zvyškom spoločnosti. Ak si chce politika zachovať stopovú dôveru, o ktorej prednášala Radičová minulý týždeň v zahraničí v inej súvislosti, mala by poctivo reflektovať vzťah sčítania a jeho spoločenskej potrebnosti, najmä v zrkadle sumy 30 miliónov eur. To po prvé. A po druhé vykonať čistky na dvoch úradoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.