Stredná Európa Luboša Palatu

Milan Thér mi napísal takmer pred dvoma rokmi, keď vyšiel v Lidových novinách článok o tom, ako sa človek len tak, bez skúšok a papierov, môže plaviť požičanou obytnou loďou po riekach a riečnych kanáloch Francúzska. Na moje potešenie mi oznámil, že niečo také je možné už aj na českých riekach, a rovno dodal, či si to niekedy nechcem vyskúšať. Trvalo mi to ďalšieho dobrého pol roka, než som si na jar približne v tomto čase ušetril jeden deň a za Milanom Thérom na jeho kotvisko v stredočeských Kralupoch nad Vltavou dorazil. Nekotvila tam žiadna flotila desiatok lodí, na aké som si zvykol u  prevádzkovateľa tohto druhu turistiky, asi najväčšieho v Európe, firmy Locaboat, ktorá má dnes svoje prístavy v desiatke krajín po celom kontinente vrátane Poľska. No necelá desiatka neveľkých lodí, niektoré z nich pritom zniesli porovnanie aj so západoeurópskym štandardom, v Kralupoch predsa len bola. Na jednej z menších som sa potom vydal na poldennú skúšobnú výpravu, ktorej cieľom bol sútok Vltavy a Labe pod Mělníkom. Aj po roku mi to slnečné nedeľné dopoludnie zostáva v živej pamäti.
Cesta, ktorou som sa plavil, nebola pre mňa ničím neznámym. Sútok Labe s Vltavou, kde je od mělnického zámku, pod ktorým sa zelená vinica, vidieť polovica Česka, je jedným z mojich najzamilovanejších miest, a miesta medzi Prahou a Mělníkom som tiež navštívil nespočetnekrát. Aj tak bolo naraz pre mňa všetko nové, pretože svet z riečnej hladiny vyzerá a plynie inak. Polia, dediny, vzdúvadlá aj niekoľko vlečných člnov, bájna česká hora Říp, ktorá sa zaobľuje nad polabskou nížinou, mělnický zámok, ktorý z hladiny vyzerá ako zjavenie, a potom Labe, po Sánskom kanáli naraz mohutný veľtok, na ktorom sa človek s malou loďou tak trochu stráca. Po roku som Milanovi Thérovi zavolal. Lodí už má o niekoľko viac, zákazníci, najmä tí z cudziny, tiež pribúdajú, a už v Prahe a jej okolí ani nie je sám – niekoľko lodí „konkurencie“ kotví uprostred Prahy „Viete, konkurencia to možno je, ale ja som hlavne rád, že nás pribúda, lebo keď nás bude viac, tak sa to bude s úradmi, povodím Labe a Vltavy aj s dedinami a mestami pri vode hneď inak vyjednávať,“ hovorí Milan Thér. Pretože práve na tom, či na súši začnú „lodnú turistiku“ registrovať a podporovať, do značnej miery záleží, či lode na českých riekach nezakapú. Takže každé malé prístavisko, ktoré pri vode pribudne, každá možnosť, kde sa dá do lode doplniť voda, dobiť elektrina alebo v pokoji a bezpečí civilizovaného kotviska prespať, sú vítané.
Pomaly sa začína plniť aj Thérov sen, že raz sa bude možné plaviť loďou od Ústí nad Labem pri nemeckých hraniciach až do Českých Budějovíc pri hraniciach s Rakúskom. Medzi Budějovicami a Týncom nad Vltavou totiž za európske peniaze postavili vzdúvadlá a prehĺbili koryto, takže na desiatkach kilometrov horného toku Vltavy už budú môcť začať plávať turistické lode. V ceste však stoja ešte dve obrovské vltavské priehrady Orlík a Slapy, ale aj tie sa dajú riešiť lodnými výťahmi, alebo síce zložitejšou, ale možnou prepravou lodí cez priehradné hrádze po súši. „Všetko závisí skôr od vôle než od peňazí,“ vraví Thér a dodáva, že to môže trvať tri, päť, alebo aj dvadsať rokov.
Vo svojej ponuke však už jednu snovú záležitosť má. A to že s jeho loďou si môžete zájsť od Prahy po Vltave a Labe trebárs až do Hamburgu alebo do Holandska. Trvá to tri týždne a pre šesť- až osemmiestnu posádku to vyjde na nejakých sedemdesiat tisíc, ale určite to budú tri týždne, na ktoré do smrti nezabudnete. Tak mi zišlo na um, kedy sa asi tak bude dať doplaviť podobne ľahko k moru napríklad z Bratislavy či z Komárna. Možno na to stačí len to, aby sa našiel aj na Slovensku niekto, podobný Milanovi Thérovi, človeku, ktorý vracia lode na české rieky. Autor je redaktor Lidových novín