.zo života najád
Podenky sú svojím spôsobom života viazané na vodu alebo aspoň na jej blízkosť. Detičky podeniek, hoci sú dravé, majú mýtické meno – najády. Najády sú známe z gréckej mytológie ako vodné nymfy, bohyne alebo polobohyne. Najbližšie majú asi k našim rozprávkovým vílam. Mýtické najády žili v jazerách, riekach, potokoch a prameňoch. Aj dnešní poľnohospodári by z nich mali radosť, lebo dávali pôde vlahu a zúrodňovali ju. Tie najády, ktoré žili v žriedlach, mali liečebnú a vešteckú moc. Všeobecne mali veľmi rozličné, často pohnuté osudy – niektoré žili medzi bohmi na Olympe, iné zas so smrteľnými manželmi, s ktorými museli znášať strasti pozemského života. Najády boli po celý život mladé a krásne, ale keď vyschol prameň vody, umierali s ním.
Zostúpme z Olympu a ríše bohýň späť do reality. Zatiaľ čo najády žijú vo vode približne dva roky, dospelce niektorých druhov podeniek nežijú ani hodinu. Existujú však aj výnimky, hotoví matuzalemovia, ktorí sa dožívajú až troch dní. A to bez jediného kúska ženšena! Niektoré druhy podeniek sú miniatúrne, trojmilimetrové, iné sú na svoje pomery dosť veľké, dorastajú až do štyroch centimetrov. Než sa z najády stane dospelá podenka, tak ako rastie, musí dvadsať až tridsaťkrát zvliecť omínajúcu pokožku. .efeméry
Keď sa konečne vyliahnu dospelé podenky, chlapi tancujú vo veľkých rojoch popri vode hore-dolu. Dievčence sa s tým však neondejú: žiadne okúňačky – priletia a hneď sa s mládencami spária. Onedlho kladú vajíčka do vody, tie odvážnejšie druhy sa dokonca potápajú a lepia ich na kamene. Za túto robotu sú odmenené. Takisto relatívne. Na rozdiel od samcov, ktorí si to nasmerujú do večnosti už po kopulácii, samičky zomierajú až po kladení vajíčok. .keď snežia podenky
Svoj prvý veľký roj podeniek som videl jednej augustovej noci na Šafárikovom námestí v Bratislave. Z okna nášho bývalého bytu sme sa dennodenne pozerali na opustenú budovu banky. Vchod budovy od večera do rána osvetľovali dva minireflektory zabudované do chodníka. Práve ony v koprodukcii so svetlom pouličnej lampy prilákali jednej noci neskutočné množstvo efemérnych tvorov. Zbadal som ich vo chvíli, keď som sa chystal zaslepiť naše okná roletami. V prvom momente som si myslel, že vonku husto sneží. Boli to však tisíce vzduchom víriacich podeniek, ktoré sem prilákalo svetlo lampy a reflektorov. Úžas ma totálne prikoval k dlážke, takže mi ani nenapadlo zbehnúť po schodoch a pozrieť si to divadlo zblízka. Ale kam sa hrabem hrabem na zážitky českého entomológa J. Mouchu, ktorý píše: „Hromadný výskyt jepic jsem zažil několikrát. Poprvé to bylo na břehu Sázavy nedaleko Senohrab. Na malém ohni jsem si chystal večeři, když tu náhle začaly se k blikotavému světlu ohně slétávat jepice v takových spoustách, že mi plamen doslova udusily a já jsem měl v kotlíku namísto připravované polévky nechutný jepičí guláš, který jsem pak věnoval rybí havěti. Podobný hromadný výskyt jsem zažil i ve středním Polabí. V noci osvětlený most přes řeku u Poděbrad byl po ránu sněhobílý, pokrytý nesčetnými tělíčky jepic, které za noci nalétávaly na světelné zdroje a po připálení křídel padaly na most."
Roj podeniek sa pohybuje zvisle nahor a nadol, pričom každý jedinec akoby tancoval sám pre seba. V extáze najskôr vyletí kolmo hore a vzápätí padá voľným pádom k zemi. Niekoľko decimetrov nad jej povrchom zabrzdí, opäť vyletí nahor a celý cyklus sa znova a znova opakuje. Práve pri týchto svadobných tancoch sa ukazuje, aké sú prívesky na zadočku dôležité. Nielenže kormidlujú celý let, takže vetché telíčko sa udrží v rovnováhe, ale preberajú aj funkciu padáka. Verím, že podobné predstavenia sa postupne budú odohrávať čoraz častejšie. Keďže larvy podeniek nemajú rady znečistenú vodu a nízky obsah kyslíka, isto im príde vhod, že naše veľké rieky, najmä Dunaj, sú rok od roka čistejšie. Uvidíme, či si to všimnú aj podenky. .kvitnúca rieka
Kto sa vyberie v polovici júna do Maďarska k Tise, môže zažiť veľkolepé prírodné divadlo. Rieka síce preteká aj územím Slovenska, ale iba na úseku dlhom 5,6 kilometra. V Maďarsku sa tomu úchvatnému javu hovorí „kvitnutie Tisy”. V polovici júna sa tu rozmnožuje najväčší európsky druh podeniek – podenka veľká (Palingenia longicauda). V Maďarsku jej hovoria nežne – Tiszavirág (kvet Tisy). Vývoj tohto druhu podenky trvá aj niekoľko rokov a dospelce napokon do sveta vylietavajú v obrovských, miliónových rojoch. Keďže vôbec nemajú vyvinuté tráviace orgány, počas svojho krátkeho života ani neprijímajú potravu. Po spárení sa a nakladení vajíčok hynú a ich biele telá doslova zasypú hladinu nížinných riek a pokryjú ju akoby bielym kvetinovým kobercom. Podenky veľké žijú síce aj na Dunaji (tu jej hovoria Dunavirág), ale väčšinou sa tu neroja v takých množstvách ako v Maďarsku. Ak vám však stačí iba virtuálne pozorovanie kvitnúcej Tisy, na internete nájdete viacero videí, ktoré vás možno presvedčia, aby ste na pár dní opustili tmavé kobky s notebookmi a vybrali sa na výlet. Veď život je krátky, treba si ho užiť a podenky, tie o tom vedia svoje. Autor je zoológ.
Podenky sú svojím spôsobom života viazané na vodu alebo aspoň na jej blízkosť. Detičky podeniek, hoci sú dravé, majú mýtické meno – najády. Najády sú známe z gréckej mytológie ako vodné nymfy, bohyne alebo polobohyne. Najbližšie majú asi k našim rozprávkovým vílam. Mýtické najády žili v jazerách, riekach, potokoch a prameňoch. Aj dnešní poľnohospodári by z nich mali radosť, lebo dávali pôde vlahu a zúrodňovali ju. Tie najády, ktoré žili v žriedlach, mali liečebnú a vešteckú moc. Všeobecne mali veľmi rozličné, často pohnuté osudy – niektoré žili medzi bohmi na Olympe, iné zas so smrteľnými manželmi, s ktorými museli znášať strasti pozemského života. Najády boli po celý život mladé a krásne, ale keď vyschol prameň vody, umierali s ním.
Zostúpme z Olympu a ríše bohýň späť do reality. Zatiaľ čo najády žijú vo vode približne dva roky, dospelce niektorých druhov podeniek nežijú ani hodinu. Existujú však aj výnimky, hotoví matuzalemovia, ktorí sa dožívajú až troch dní. A to bez jediného kúska ženšena! Niektoré druhy podeniek sú miniatúrne, trojmilimetrové, iné sú na svoje pomery dosť veľké, dorastajú až do štyroch centimetrov. Než sa z najády stane dospelá podenka, tak ako rastie, musí dvadsať až tridsaťkrát zvliecť omínajúcu pokožku. .efeméry
Keď sa konečne vyliahnu dospelé podenky, chlapi tancujú vo veľkých rojoch popri vode hore-dolu. Dievčence sa s tým však neondejú: žiadne okúňačky – priletia a hneď sa s mládencami spária. Onedlho kladú vajíčka do vody, tie odvážnejšie druhy sa dokonca potápajú a lepia ich na kamene. Za túto robotu sú odmenené. Takisto relatívne. Na rozdiel od samcov, ktorí si to nasmerujú do večnosti už po kopulácii, samičky zomierajú až po kladení vajíčok. .keď snežia podenky
Svoj prvý veľký roj podeniek som videl jednej augustovej noci na Šafárikovom námestí v Bratislave. Z okna nášho bývalého bytu sme sa dennodenne pozerali na opustenú budovu banky. Vchod budovy od večera do rána osvetľovali dva minireflektory zabudované do chodníka. Práve ony v koprodukcii so svetlom pouličnej lampy prilákali jednej noci neskutočné množstvo efemérnych tvorov. Zbadal som ich vo chvíli, keď som sa chystal zaslepiť naše okná roletami. V prvom momente som si myslel, že vonku husto sneží. Boli to však tisíce vzduchom víriacich podeniek, ktoré sem prilákalo svetlo lampy a reflektorov. Úžas ma totálne prikoval k dlážke, takže mi ani nenapadlo zbehnúť po schodoch a pozrieť si to divadlo zblízka. Ale kam sa hrabem hrabem na zážitky českého entomológa J. Mouchu, ktorý píše: „Hromadný výskyt jepic jsem zažil několikrát. Poprvé to bylo na břehu Sázavy nedaleko Senohrab. Na malém ohni jsem si chystal večeři, když tu náhle začaly se k blikotavému světlu ohně slétávat jepice v takových spoustách, že mi plamen doslova udusily a já jsem měl v kotlíku namísto připravované polévky nechutný jepičí guláš, který jsem pak věnoval rybí havěti. Podobný hromadný výskyt jsem zažil i ve středním Polabí. V noci osvětlený most přes řeku u Poděbrad byl po ránu sněhobílý, pokrytý nesčetnými tělíčky jepic, které za noci nalétávaly na světelné zdroje a po připálení křídel padaly na most."
Roj podeniek sa pohybuje zvisle nahor a nadol, pričom každý jedinec akoby tancoval sám pre seba. V extáze najskôr vyletí kolmo hore a vzápätí padá voľným pádom k zemi. Niekoľko decimetrov nad jej povrchom zabrzdí, opäť vyletí nahor a celý cyklus sa znova a znova opakuje. Práve pri týchto svadobných tancoch sa ukazuje, aké sú prívesky na zadočku dôležité. Nielenže kormidlujú celý let, takže vetché telíčko sa udrží v rovnováhe, ale preberajú aj funkciu padáka. Verím, že podobné predstavenia sa postupne budú odohrávať čoraz častejšie. Keďže larvy podeniek nemajú rady znečistenú vodu a nízky obsah kyslíka, isto im príde vhod, že naše veľké rieky, najmä Dunaj, sú rok od roka čistejšie. Uvidíme, či si to všimnú aj podenky. .kvitnúca rieka
Kto sa vyberie v polovici júna do Maďarska k Tise, môže zažiť veľkolepé prírodné divadlo. Rieka síce preteká aj územím Slovenska, ale iba na úseku dlhom 5,6 kilometra. V Maďarsku sa tomu úchvatnému javu hovorí „kvitnutie Tisy”. V polovici júna sa tu rozmnožuje najväčší európsky druh podeniek – podenka veľká (Palingenia longicauda). V Maďarsku jej hovoria nežne – Tiszavirág (kvet Tisy). Vývoj tohto druhu podenky trvá aj niekoľko rokov a dospelce napokon do sveta vylietavajú v obrovských, miliónových rojoch. Keďže vôbec nemajú vyvinuté tráviace orgány, počas svojho krátkeho života ani neprijímajú potravu. Po spárení sa a nakladení vajíčok hynú a ich biele telá doslova zasypú hladinu nížinných riek a pokryjú ju akoby bielym kvetinovým kobercom. Podenky veľké žijú síce aj na Dunaji (tu jej hovoria Dunavirág), ale väčšinou sa tu neroja v takých množstvách ako v Maďarsku. Ak vám však stačí iba virtuálne pozorovanie kvitnúcej Tisy, na internete nájdete viacero videí, ktoré vás možno presvedčia, aby ste na pár dní opustili tmavé kobky s notebookmi a vybrali sa na výlet. Veď život je krátky, treba si ho užiť a podenky, tie o tom vedia svoje. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.