Desať dní pred tridsiatym výročím úmrtia Márie Callasovej prišla z talianskej Modeny smutná správa. Skonal Luciano Pavarotti. Kladiem si otázku: možno obe mená vysloviť jedným dychom? Môj pocit je áno.
„Primadonna assoluta“ a „kráľ vysokého C“ či jednoducho „Big P“ sú dominantné zjavy opernej interpretácie druhej polovice 20. storočia. Zjavy jedinečné, neopakovateľné, presahujúce medze žánru, zdroje inšpirácií, kritérií, vzory...
Lovím v pamäti. Koľkože priamych rozhlasových a televíznych prenosov som s Lucianom Pavarottim zažil, koľkokrát ma z najrozmanitejších CD elektrizovalo jeho nezlomné „céčko“, koľkým partom vdýchol čaro slnečného tenoru a ono autentické nefalšované bel canto... Žiaľ, živé stretnutie bolo iba jedno. Zato ešte na vrchole kariéry, roku 1992, v jednom z viedenských predstavení Donizettiho Nápoja lásky. A propos, Nemorino. S ním je spätý rekord – v Berlíne mu zaň tlieskali nepretržite 67 minút, pričom opona sa zdvihla 115-krát.
Unikátny bol nielen famóznou technikou, „italianitou“ vo farbe, štýle či estetike tónu, Pavarotti daroval svetu viac než patrí do obligátnej výbavy špičkového speváka. Obohatil nás – laikov aj odborníkov, priateľov aj nepriateľov (!) opery – o radosť zo spevu, odhalil dimenziu, kde sa ľudský hlas mení v čarovný nástroj, tlmočiaci emócie, drámu, veselosť, ale aj technickú akrobaciu. Vyzliekol operu z elitárskej ulity. Odviedol ju z drahých operných domov do parkov, na štadióny, pod voľnú oblohu. So svojimi kolegami Domingom a Carrerasom, ale aj sám, sa nezdráhal okoreniť „seriózny“ žáner malou, takou ľudskou dávkou „šou“ prvkov. Navzdory kritike puristov neváhal premosťovať žánre, postaviť sa po boku hviezd populárnej hudby. A preto ho poznali aj rockoví priaznivci, aj zarytí odporcovia opery. O tom, koľko nezištných rád dal mladým kolegom, by vedeli hovoriť slovenskí laureáti filadelfskej speváckej súťaže, Jozef Kundlák, Ľubica Rybárska a Martin Babjak.
Mária Callasová ostala nedostižnou aj 30 rokov po smrti. Ďalšia sa nenarodila. Pre soprány je métou, večnou inšpiráciou, neraz zdrojom kopírovania. Kto z tenorov netúži byť Pavarottim... Opera má svoje tenorové legendy. Po Carusovi a Giglim (v novembri uplynie polstoročie od jeho úmrtia) do galérie nesmrteľných vstupuje Luciano Pavarotti. Lebo „Big P“ odišiel len fyzicky. Jeho umenie s nami zostáva.
.pavel Unger,
operný kritk
„Primadonna assoluta“ a „kráľ vysokého C“ či jednoducho „Big P“ sú dominantné zjavy opernej interpretácie druhej polovice 20. storočia. Zjavy jedinečné, neopakovateľné, presahujúce medze žánru, zdroje inšpirácií, kritérií, vzory...
Lovím v pamäti. Koľkože priamych rozhlasových a televíznych prenosov som s Lucianom Pavarottim zažil, koľkokrát ma z najrozmanitejších CD elektrizovalo jeho nezlomné „céčko“, koľkým partom vdýchol čaro slnečného tenoru a ono autentické nefalšované bel canto... Žiaľ, živé stretnutie bolo iba jedno. Zato ešte na vrchole kariéry, roku 1992, v jednom z viedenských predstavení Donizettiho Nápoja lásky. A propos, Nemorino. S ním je spätý rekord – v Berlíne mu zaň tlieskali nepretržite 67 minút, pričom opona sa zdvihla 115-krát.
Unikátny bol nielen famóznou technikou, „italianitou“ vo farbe, štýle či estetike tónu, Pavarotti daroval svetu viac než patrí do obligátnej výbavy špičkového speváka. Obohatil nás – laikov aj odborníkov, priateľov aj nepriateľov (!) opery – o radosť zo spevu, odhalil dimenziu, kde sa ľudský hlas mení v čarovný nástroj, tlmočiaci emócie, drámu, veselosť, ale aj technickú akrobaciu. Vyzliekol operu z elitárskej ulity. Odviedol ju z drahých operných domov do parkov, na štadióny, pod voľnú oblohu. So svojimi kolegami Domingom a Carrerasom, ale aj sám, sa nezdráhal okoreniť „seriózny“ žáner malou, takou ľudskou dávkou „šou“ prvkov. Navzdory kritike puristov neváhal premosťovať žánre, postaviť sa po boku hviezd populárnej hudby. A preto ho poznali aj rockoví priaznivci, aj zarytí odporcovia opery. O tom, koľko nezištných rád dal mladým kolegom, by vedeli hovoriť slovenskí laureáti filadelfskej speváckej súťaže, Jozef Kundlák, Ľubica Rybárska a Martin Babjak.
Mária Callasová ostala nedostižnou aj 30 rokov po smrti. Ďalšia sa nenarodila. Pre soprány je métou, večnou inšpiráciou, neraz zdrojom kopírovania. Kto z tenorov netúži byť Pavarottim... Opera má svoje tenorové legendy. Po Carusovi a Giglim (v novembri uplynie polstoročie od jeho úmrtia) do galérie nesmrteľných vstupuje Luciano Pavarotti. Lebo „Big P“ odišiel len fyzicky. Jeho umenie s nami zostáva.
.pavel Unger,
operný kritk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.