Debut Rage Against the Machine je Opus Magnum, dielo, ktoré v zážitkovej rovine napĺňa nie tú najpresnejšiu, ale tú najkrajšiu definíciu umenia. Umenie je výraz surovej ľudskej emócie.
Album sa rozpustil v mainstreame, štyri z desiatich piesní sa po rokoch stali soundtrackovými hitmi, ktoré pomáhali budovať dramaturgiu Takých normálnych zabijakov a prvých dvoch Matrixov, pričom zvlášť v prípade Matrixu vôbec nevadilo, že ústrednou piesňou je sedem rokov stará vec.
V roku 1993 nič z toho ešte nebolo pravdou. Rád by som predstieral, že album som zachytil hneď po vydaní v novembri 1992, ale bola by to lož. Stalo sa to až nnasledujúce leto tým najbanálnejším spôsobom. Púšťal si ho stále dookola chlapík obsluhujúci pípu, a nepoznal názov. Niečo, niečo, the Machine. Presne tak som to tlmočil predavačke v cédečkárni. Stačilo to.
Punkové nasadenie, metalové rify, basa, čo by mohla byť funky, ťaživá, pompézna masívna rytmika a chlapík, ktorý namiesto spievania vykrikuje. Asi by sme mohli hovoriť o rape, ale nie je to rap, je to nasrdený junák, ktorý potrebuje do sveta vykričať čosi zásadné. Zneli podobne iné kapely, Rollins Band, aj Faith No More s prižmúrenými ušami, ale tam poetika debutu RATM ukrytá nie je. Ani v tom, čo sa neskôr pomenovalo nu-metal a vedľa tohto albumu je to vlastne zbytočné.
Deväťdesiate roky chceli byť reunionom šesťdesiatych, na začiatku to tak vyzeralo. Riešil to generačný hrdina Cobain, riešili to mladí ľavičiari z RATM a na celkom opačnom póle hudobného spektra k tomu vraveli svoje extázou osvietení vizionári techna a spriaznených tucov. Svet je v neporiadku, nebudeme mu to vmetať do tváre, skúsime nájsť ešte aspoň čosi skutočné. Rozkoš, fyzickú dionýzovskú katarziu, žiadne kontemplatívne odplavovanie, ale vybitie, bakchanálie, orgiastické záchvevy absolútna. Tenzia, detenzia, gradácia bez pointy, klimax, fyzická esencia rytmu. Vzdor, ako jediný dôstojný svetonázor. Juraj Malíček je teoretik popkultúry, publicista a spolupracovník .týždňa.
Album sa rozpustil v mainstreame, štyri z desiatich piesní sa po rokoch stali soundtrackovými hitmi, ktoré pomáhali budovať dramaturgiu Takých normálnych zabijakov a prvých dvoch Matrixov, pričom zvlášť v prípade Matrixu vôbec nevadilo, že ústrednou piesňou je sedem rokov stará vec.
V roku 1993 nič z toho ešte nebolo pravdou. Rád by som predstieral, že album som zachytil hneď po vydaní v novembri 1992, ale bola by to lož. Stalo sa to až nnasledujúce leto tým najbanálnejším spôsobom. Púšťal si ho stále dookola chlapík obsluhujúci pípu, a nepoznal názov. Niečo, niečo, the Machine. Presne tak som to tlmočil predavačke v cédečkárni. Stačilo to.
Punkové nasadenie, metalové rify, basa, čo by mohla byť funky, ťaživá, pompézna masívna rytmika a chlapík, ktorý namiesto spievania vykrikuje. Asi by sme mohli hovoriť o rape, ale nie je to rap, je to nasrdený junák, ktorý potrebuje do sveta vykričať čosi zásadné. Zneli podobne iné kapely, Rollins Band, aj Faith No More s prižmúrenými ušami, ale tam poetika debutu RATM ukrytá nie je. Ani v tom, čo sa neskôr pomenovalo nu-metal a vedľa tohto albumu je to vlastne zbytočné.
Deväťdesiate roky chceli byť reunionom šesťdesiatych, na začiatku to tak vyzeralo. Riešil to generačný hrdina Cobain, riešili to mladí ľavičiari z RATM a na celkom opačnom póle hudobného spektra k tomu vraveli svoje extázou osvietení vizionári techna a spriaznených tucov. Svet je v neporiadku, nebudeme mu to vmetať do tváre, skúsime nájsť ešte aspoň čosi skutočné. Rozkoš, fyzickú dionýzovskú katarziu, žiadne kontemplatívne odplavovanie, ale vybitie, bakchanálie, orgiastické záchvevy absolútna. Tenzia, detenzia, gradácia bez pointy, klimax, fyzická esencia rytmu. Vzdor, ako jediný dôstojný svetonázor. Juraj Malíček je teoretik popkultúry, publicista a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.