Osudy 2. dôchodkového piliera pomerne dobre ilustrujú problém, ktorý má veľká časť populácie s príliš dlhodobým plánovaním vlastnej budúcnosti. Každá väčšia zmena vo fungovaní dôchodkového systému má obrovský vplyv na to, aká bude naša životná úroveň v dôchodkovom veku, a napriek tomu sa zdá, akoby nám to bolo ľahostajné. Tomu zodpovedá aj tempo a kvalita zmien, ktoré máme možnosť v tejto oblasti sledovať.
Ficovej vláde sa 2. pilier nepáčil, čo dala najavo celou paletou vyhlásení a činov. Od spochybňovania jeho zmyslu, keď vtedajšia ministerka sociálnych vecí Viera Tomanová nahlas pochybovala o očividných demografických trendoch, cez niekoľkonásobné otváranie možnosti z 2. piliera vystúpiť (s neskrývanou túžbou, aby tak urobilo čo najviac ľudí) až po zmenu pravidiel investovania úspor, ktorých deklarovaným cieľom bola vyššia bezpečnosť, ale reálnym dôsledkom je iba garancia nizučkých výnosov, ktoré sú nižšie ako inflácia.
Bolo jasné, že fungovanie 2. piliera treba zmeniť, aby dlhodobé sporenie opäť dávalo zmysel. Zavedenie garancií vo všetkých troch typoch fondov a skrátenie porovnávacieho obdobia výnosov na 6 mesiacov spôsobilo, že dôchodkoví správcovia musia investovať extrémne konzervatívne. Neriskujú ani krátkodobú stratu, pretože by ju okamžite museli doplácať z vlastného majetku – a preto vypredali zo svojho portfólia prakticky všetky akcie (rizikové, ale dlhodobo v histórii zatiaľ vždy vysoko výnosné) a investujú len do krátkodobých bezpečných titulov (s nízkym rizikom a ešte nižšími výnosmi). A zhodou okolností, ktorá nebola náhodná a len potvrdzuje nezmyselnosť takejto úpravy, začali po krátkodobom prepade pri vypuknutí finančnej krízy akciové trhy znova prudko rásť práve v čase, keď sa DSS-ky zbavili všetkých akcií. Sporitelia v rastových fondoch (ktorých sú približne dve tretiny zo všetkých takmer 1,5 milióna sporiteľov) tak stratili veľkú časť zhodnotenia, ktoré by im vrátilo krízou spôsobené zníženie hodnoty úspor. Výsledok snahy „ochrániť sporiteľov“ je, že od zavedenia 2. piliera dodnes je priemerné ročné zhodnotenie úspor v rastových fondoch len 0,96 % (oproti 2,66 % priemernému ročnému zhodnoteniu úspor v konzervatívnych fondoch).
Náprava je dnes zrejmá rovnako ako bola aj vlani. Výrazne predĺžiť porovnávacie obdobie (aby chceli DSS investovať aj do dlhodobejších cenných papierov) a zrušiť garancie prinajmenšom v rastových fondoch. Namiesto rýchlej akcie však prišlo po voľbách 10-mesačné nič (a pokračujúce nízke výnosy aj v rastových fondoch), ukončené až návrhom zmeny, ktorý pred pár dňami predstavilo ministerstvo práce a sociálnych vecí. Predĺži sa porovnávacie obdobie, čo je dobrá zmena (ale úplne samozrejmá). Zrušiť by sa mali garancie vo všetkých fondoch s výnimkou konzervatívnych, čo zrejme narazí na ústavné spory o to, či je možné odoberať garancie sporiteľom, ktorí do systému vstupovali už po ich zavedení. Mal by sa zaviesť nový „indexový“ fond bez garancií, kopírujúci niektorý zo zavedených svetových akciových indexov. A znovu sa zavedie povinnosť vstúpiť do 2. piliera pri vstupe na trh práce – kto bude chcieť vystúpiť, musí o to aktívne požiadať, čo je opak dnešného nastavenia, keď treba aktívne žiadať o vstup. To je výborná zmena, pretože iba ak bude v 2. pilieri takmer každý z dnešných 20-30-ročných, môžeme očakávať, že verejné financie o dve desaťročia pre dôchodkové nároky neskolabujú.
Všetky tieto zmeny sú fajn, aj keď niektoré, ako napríklad problém s garanciami, sa nepochybne dajú riešiť aj oveľa jednoduchšie a bez rizika ďalších právnych sporov. To, čo nie je fajn, je nepochopiteľné otáľanie aspoň s hlavnými zmenami, na ktorých je všeobecná zhoda a o ktorých všetci hovoria už najmenej dva roky. Ak sa k tomu pridá smutný fakt, že v kuloároch aktéri fungovania systému (od správcov po regulátora) ani príliš neskrývajú rozpaky nad kvalitou prípravy týchto zmien, potvrdzuje sa tým dojem, ktorý vanie aj z inej dôležitej zmeny so spoluúčasťou ministerstva práce a sociálnych vecí – odvodovej reformy.
Ak sa máme tešiť z toho, že na nejakú nápravu vôbec dôjde, potom teda hurá. Ale skôr to vyzerá na ďalšiu typickú ukážku reformátorského trápenia sa tejto koalície. Ťažko povedať, či aj v prípade zmien v 2. pilieri chýba jasná predstava, alebo len ťah na bránku. Ale vo výsledku, ktorým je nutnosť výrazne znížiť modernizačné očakávania od súčasnej vlády, je to vlastne takmer jedno. Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Ficovej vláde sa 2. pilier nepáčil, čo dala najavo celou paletou vyhlásení a činov. Od spochybňovania jeho zmyslu, keď vtedajšia ministerka sociálnych vecí Viera Tomanová nahlas pochybovala o očividných demografických trendoch, cez niekoľkonásobné otváranie možnosti z 2. piliera vystúpiť (s neskrývanou túžbou, aby tak urobilo čo najviac ľudí) až po zmenu pravidiel investovania úspor, ktorých deklarovaným cieľom bola vyššia bezpečnosť, ale reálnym dôsledkom je iba garancia nizučkých výnosov, ktoré sú nižšie ako inflácia.
Bolo jasné, že fungovanie 2. piliera treba zmeniť, aby dlhodobé sporenie opäť dávalo zmysel. Zavedenie garancií vo všetkých troch typoch fondov a skrátenie porovnávacieho obdobia výnosov na 6 mesiacov spôsobilo, že dôchodkoví správcovia musia investovať extrémne konzervatívne. Neriskujú ani krátkodobú stratu, pretože by ju okamžite museli doplácať z vlastného majetku – a preto vypredali zo svojho portfólia prakticky všetky akcie (rizikové, ale dlhodobo v histórii zatiaľ vždy vysoko výnosné) a investujú len do krátkodobých bezpečných titulov (s nízkym rizikom a ešte nižšími výnosmi). A zhodou okolností, ktorá nebola náhodná a len potvrdzuje nezmyselnosť takejto úpravy, začali po krátkodobom prepade pri vypuknutí finančnej krízy akciové trhy znova prudko rásť práve v čase, keď sa DSS-ky zbavili všetkých akcií. Sporitelia v rastových fondoch (ktorých sú približne dve tretiny zo všetkých takmer 1,5 milióna sporiteľov) tak stratili veľkú časť zhodnotenia, ktoré by im vrátilo krízou spôsobené zníženie hodnoty úspor. Výsledok snahy „ochrániť sporiteľov“ je, že od zavedenia 2. piliera dodnes je priemerné ročné zhodnotenie úspor v rastových fondoch len 0,96 % (oproti 2,66 % priemernému ročnému zhodnoteniu úspor v konzervatívnych fondoch).
Náprava je dnes zrejmá rovnako ako bola aj vlani. Výrazne predĺžiť porovnávacie obdobie (aby chceli DSS investovať aj do dlhodobejších cenných papierov) a zrušiť garancie prinajmenšom v rastových fondoch. Namiesto rýchlej akcie však prišlo po voľbách 10-mesačné nič (a pokračujúce nízke výnosy aj v rastových fondoch), ukončené až návrhom zmeny, ktorý pred pár dňami predstavilo ministerstvo práce a sociálnych vecí. Predĺži sa porovnávacie obdobie, čo je dobrá zmena (ale úplne samozrejmá). Zrušiť by sa mali garancie vo všetkých fondoch s výnimkou konzervatívnych, čo zrejme narazí na ústavné spory o to, či je možné odoberať garancie sporiteľom, ktorí do systému vstupovali už po ich zavedení. Mal by sa zaviesť nový „indexový“ fond bez garancií, kopírujúci niektorý zo zavedených svetových akciových indexov. A znovu sa zavedie povinnosť vstúpiť do 2. piliera pri vstupe na trh práce – kto bude chcieť vystúpiť, musí o to aktívne požiadať, čo je opak dnešného nastavenia, keď treba aktívne žiadať o vstup. To je výborná zmena, pretože iba ak bude v 2. pilieri takmer každý z dnešných 20-30-ročných, môžeme očakávať, že verejné financie o dve desaťročia pre dôchodkové nároky neskolabujú.
Všetky tieto zmeny sú fajn, aj keď niektoré, ako napríklad problém s garanciami, sa nepochybne dajú riešiť aj oveľa jednoduchšie a bez rizika ďalších právnych sporov. To, čo nie je fajn, je nepochopiteľné otáľanie aspoň s hlavnými zmenami, na ktorých je všeobecná zhoda a o ktorých všetci hovoria už najmenej dva roky. Ak sa k tomu pridá smutný fakt, že v kuloároch aktéri fungovania systému (od správcov po regulátora) ani príliš neskrývajú rozpaky nad kvalitou prípravy týchto zmien, potvrdzuje sa tým dojem, ktorý vanie aj z inej dôležitej zmeny so spoluúčasťou ministerstva práce a sociálnych vecí – odvodovej reformy.
Ak sa máme tešiť z toho, že na nejakú nápravu vôbec dôjde, potom teda hurá. Ale skôr to vyzerá na ďalšiu typickú ukážku reformátorského trápenia sa tejto koalície. Ťažko povedať, či aj v prípade zmien v 2. pilieri chýba jasná predstava, alebo len ťah na bránku. Ale vo výsledku, ktorým je nutnosť výrazne znížiť modernizačné očakávania od súčasnej vlády, je to vlastne takmer jedno. Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.