Očami Doroty Nvotovej

Nechcem jazdiť na aute a ničiť vzduch, ale robím to, lebo to robia všetci a mám pocit, že je to už aj tak jedno. Mám svojho trabanta rada, a ľudia mi vyčítajú, že je neekologický. A ja viem, že majú pravdu, ale potom sa na neho pozriem a poviem si, bože veď ich je už iba päť a pol, nechajme ich dožiť. Ak ľudstvo tak strašne zaujíma tá ekológia, nech sa už presadia tie autá na vodu, ktoré sú už dávno vymyslené, a nebyť obchodu s ropou, už by behali po uliciach. Nechcem si vždy z potravín doniesť domov 5 nových igelitiek, ale robím to, lebo si vždy zabudnem zobrať tú veľkú plátenú, čo mi visí na vešiačiku. Nechcem piť vodu s Pet fľaší, ale robím to, lebo vždy keď ideme niekam s kapelou, zastavím sa na pumpe a kúpim si nejakú sladkú žbrndu, čo ovocie ani nevidela, v plastovej fľaške – lebo som si zabudla z domu zobrať sirup. Nechcem hromadiť vo svojom byte nové a nové veci, ale robím to, lebo mám k veciam vzťah a je mi ich ľúto vyhodiť. A keď sa pokazia, nedám ich opraviť, ale si kúpim nové. A tie staré pritom nevyhodím, lebo mám pocit, že by potom v koši plakali. Chcela by som triediť odpad, ale bývam v garzónke, ktrá má 17 štvorcových metrov a nemám naozaj fyzicky miesto na tri koše. A tak triedim iba veľké škatule a podobné obrie veci, ktoré jednorazovo vynesiem von. Nechcem pri cestovaní objavovať nové miesta ešte neobjavené turizmom a poškvrňovať ich. Nechcem niekde byť prvá a priniesť pojem chudoby. Nechcem narúšať rovnováhu prírodných ľudí. Ale robím to, lebo si vždy poviem, že sa to stane čoskoro tak či tak, tak radšej nech som to ja, ako niekto iný, úplne nezodpovedný. Nikdy som nechcela nikoho opustiť, ale keď zmizla láska, pomyslela som si, že predsa žiť v lži a predstierať je ešte horšie, ako ublížiť vycúvaním. Celý život zlo vidím a cítim. Je okolo mňa, pri mne aj vo mne, a ja sa snažím voliť nie dobrú cestu, ale tú menej zlú. Dobrá cesta by znamenala zaoberať sa len tým, že kráčam dobrou cestou. Nemyslieť na nič iné, len na triedenie odpadu, recyklovanie, nekonečné milovanie, chodenie pešo, vyhýbanie sa igelitkám, čítanie si zložení v potravinách, zháňanie sa za bio vecami...prosto, život pod prísnou kontrolou rozumu. Môj psychiater tvrdí, že sa často zbytočne trápim maličkosťami, a že mám v sebe nafukovacieho policajta. A ja teraz neviem, či je to dobre, alebo zle.