Keď sa v sobotu 21. mája na Václavskom námestí stretlo podľa odhadov okolo 48-tisíc protestujúcich, nešlo už nad tým mávnuť rukou.
Pravicoví politici se desia výzvy na neposlušnosť, ktorá na demonštrácii zaznela. Už zabudli na heslá, na ktoré sami alebo ich predchodcovia s ohňom v oku prisahali pred 20 rokmi, že totiž vláda má občanom slúžiť. Že vládu musia poslúchať jej úradníci, ale nie občania. Že občan je slobodný robiť všetko, čo mu nezakazuje zákon, ale štátna moc nesmie činiť nič, než čo jej zákon umožňuje. Zabudli na svoje kedysi obľúbené učebnice politológie, kde sa pod občianskou neposlušnosťou rozumie neposlušnosť voči represívnym zákonom.
Dav prestáva byť ovládateľnou masou a stáva sa občianskou spoločnosťou. Ľudia sa neboja nahlas povedať, čo si o vláde myslia. Vládnym predstaviteľom to, chvalabohu, prestalo byť príjemné a musia sa začať vážne zaoberať úvahami o konci svojej vlády. Keď jedna zo strán zápasí s korupciou v prostredí ďalších dvoch vládnych strán tak, že jej šéf vydá inštrukciu, ako korumpovať, stáva sa vláda komickou a miera autority u obyvateľstva klesá k nule.
Keď politikom vládnych strán chýba nedostatočná poslušnosť občanov, snívajú zrejme sen o štáte vrchnosti, v ktorom vláda a iná vrchnosť prikazuje a občas počúva. Treba im pripomenúť, že už dve desaťročia žijeme v štáte založenom na občianskom princípe. Keď občan Schwarzenberg drieme na schôdzach parlamentu, možno pritom sníva svoj sen o návrate doby, keď by mohol byť skutočným kniežaťom a keď by nevoľníci ani necekli. Po sobotnej demonštrácii stratil tento „okázalý kliďas“ nervy a na českých občanov vybehol: Nech všetci držia hubu, nemá zmysel v zložitej situácii ešte krčmovými rečami stažovať nevyhnutný spoločenský dialóg, vyzval nás. Najneskôr od roku 1848 si však už ani obyvatelia ovenčení všemožným „von“ a „zu“ nemôžu dovoliť na občanov hulákať.
Splašené prejavy pravicových politikov, ich hysterické reakcie na korektný prejav inak zmýšľajúcich ukazujú, že majú „nahnáno“, že lži, ktorými se pred rokom dostali k vládnym pozíciám, verejnosť spoznala a že by mali myslieť na odchod do politického dôchodku. Heslá z novembrových demonštrácií roku 1989 sa už opakujú príliš často, ale v týchto dňoch by sa mi chcelo zvolať: Kdy, když ne dnes? a Už je to tady. Autor je český religionista a protestantský teológ. Vychádza v spolupráci s denníkom Referendum, krátené.
Pravicoví politici se desia výzvy na neposlušnosť, ktorá na demonštrácii zaznela. Už zabudli na heslá, na ktoré sami alebo ich predchodcovia s ohňom v oku prisahali pred 20 rokmi, že totiž vláda má občanom slúžiť. Že vládu musia poslúchať jej úradníci, ale nie občania. Že občan je slobodný robiť všetko, čo mu nezakazuje zákon, ale štátna moc nesmie činiť nič, než čo jej zákon umožňuje. Zabudli na svoje kedysi obľúbené učebnice politológie, kde sa pod občianskou neposlušnosťou rozumie neposlušnosť voči represívnym zákonom.
Dav prestáva byť ovládateľnou masou a stáva sa občianskou spoločnosťou. Ľudia sa neboja nahlas povedať, čo si o vláde myslia. Vládnym predstaviteľom to, chvalabohu, prestalo byť príjemné a musia sa začať vážne zaoberať úvahami o konci svojej vlády. Keď jedna zo strán zápasí s korupciou v prostredí ďalších dvoch vládnych strán tak, že jej šéf vydá inštrukciu, ako korumpovať, stáva sa vláda komickou a miera autority u obyvateľstva klesá k nule.
Keď politikom vládnych strán chýba nedostatočná poslušnosť občanov, snívajú zrejme sen o štáte vrchnosti, v ktorom vláda a iná vrchnosť prikazuje a občas počúva. Treba im pripomenúť, že už dve desaťročia žijeme v štáte založenom na občianskom princípe. Keď občan Schwarzenberg drieme na schôdzach parlamentu, možno pritom sníva svoj sen o návrate doby, keď by mohol byť skutočným kniežaťom a keď by nevoľníci ani necekli. Po sobotnej demonštrácii stratil tento „okázalý kliďas“ nervy a na českých občanov vybehol: Nech všetci držia hubu, nemá zmysel v zložitej situácii ešte krčmovými rečami stažovať nevyhnutný spoločenský dialóg, vyzval nás. Najneskôr od roku 1848 si však už ani obyvatelia ovenčení všemožným „von“ a „zu“ nemôžu dovoliť na občanov hulákať.
Splašené prejavy pravicových politikov, ich hysterické reakcie na korektný prejav inak zmýšľajúcich ukazujú, že majú „nahnáno“, že lži, ktorými se pred rokom dostali k vládnym pozíciám, verejnosť spoznala a že by mali myslieť na odchod do politického dôchodku. Heslá z novembrových demonštrácií roku 1989 sa už opakujú príliš často, ale v týchto dňoch by sa mi chcelo zvolať: Kdy, když ne dnes? a Už je to tady. Autor je český religionista a protestantský teológ. Vychádza v spolupráci s denníkom Referendum, krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.