Lebo vtedy, to sa pamätám, sa sčítaval iba ľud. Teraz sa tuším sčítava obyvateľstvo a tam patria všetci, aj tí, čo s ľudom nemajú nič spoločné. To len Pajdušáková s Gálovou použili starý termín, lebo si to tak pamätajú, určite boli vtedy tiež v nejakej sčítacej komisii, podobne ako inžinier Pukalovič, ktorý sa pri voľbách dostal až do ústrednej volebnej komisie v Prahe a keď sa vrátil tak nám celkom vážne rozprával, aké to bolo vzrušujúce keď dostávali volebné výsledky z jednotlivých krajov. Mysleli sme si, že buď sa tak tvári, alebo mu zadrbalo, lebo aké iné výsledky by mohli dostávať, než že kandidáti Národného frontu majú niečo vyše 99 percent. Ale možno to Pukalovič povedal na schôdzi zámerne, lebo predtým sa ho na chodbe Majerčák opýtal „tak čo súdruh inžinier, ako dopadli voľby?“ Taká otázka, to bola vtedy veľká sranda, ale mohlo sa to skončiť aj nepríjemne. Ako každá sranda. Teraz je to celkom iné, teraz je to naozaj napínavé, hoci mnohí by boli za to, aby to bolo zase také jednoznačné ako voľakedy. Jasné. Je to jednoduchšie, aj pri sčítavaní hlasov, aj potom pri vládnutí. Alebo v súdnictve. O čo ľahšie sa súdi, keď ten sudca dopredu vie, aký bude rozsudok. Nemusí morfondírovať, že kde je spravodlivosť, prečíta rozsudok a je po vtákoch. V päťdesiatych rokoch to fungovalo ako na špagáte. Ešte aj obžalovaní vedeli, k čomu všetkému sa treba priznať. Súdilo sa rýchlo, bez prieťahov, bol poriadok. Ani si sa nenazdal a bol si o hlavu kratší. Komunisti nám zase vrátili trochu stredoveku. Toto cestovanie v čase bola ich špecialita. Najčudnejšie bolo, že všetci obžalovaní boli nevinní, ale ku všetkému sa priznali. Keď som potom videl všelijaké zahraničné filmy, kde obhajca vyhrá proces pre svojho klienta, tak som sa musel schuti rehotať. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.