Nikto nespí. Umrel Luciano Pavarotti.
K počúvaniu opier ma priviedol otec. Ako malému chlapcovi mi na dlhých prechádzkach rozprával obsahy slávnych opier. Príbeh Fausta, Margaréty a Mefista som spoznal najprv cez Charlesa Gounoda, až neskôr cez Johanna W. Goetheho.
Keď som mal štrnásť, vzal ma v Košiciach do divadla na Rigoletta. Že si nešťastného šaša nevymyslel Giuseppe Verdi, ale Victor Hugo, som sa tiež dozvedel až o dosť neskôr.
Keď otec hovoril o operných spevákoch, vždy začínal i končil jediným menom – Benjamino Gigli. Neskôr som zistil, že jeho súčasníkmi boli aj iní, nemenej dobrí speváci. Ale Gigli bol – Gigli. Keď som rozprával o operách a operných spevákoch svojmu synovi, začínal som i končil jediným menom – Luciano Pavarotti.
Boli a sú aj iní, a výborní. Ale Pavarotti...
Neviem, čím to je, že v istej dobe všetkých operných spevákov v širokej (aj či najmä nehudobnej) verejnosti zástupne reprezentuje jediná osobnosť. Enrico Caruso, Benjamino Gigli, Luciano Pavarotti. Vždy je to tenor, nikdy nie barytón či bas (Fiodor Šaľapin bol azda jedinou výnimkou.) Tú tenorovú ikonu utvárajú tri základné faktory – skvelý hlas, osobné čaro, marketing. V tejto postupnosti. Vo svete pop music to platí odzadu. Marketing sa postará o osobné čaro a hlas... no dobre, môže byť. Ale aj nemusí. V tom je opera naozaj spravodlivá.
Luciano Pavarotti bol vyše štyridsať rokov ikonou svetovej opernej scény a bol ňou zaslúžene. Som len laický milovník opery, neviem opísať jeho hlas, ale viem, že vždy, keď ho počúvam, chodia mi po chrbte zimomriavky. Od zážitku, od radosti, od šťastia. Práve počúvam jeho Rudolfa. Che gelida manina, se la lasci riscaldar... Kov, jas, vrúcnosť...
Áno, Luciano, kým sa hmota vinylov, kaziet a cédečiek nerozpadne na prach, budete mi zohrievať srdce svojím božským hlasom. Ďakujem vám.
.ján Štrasser,
básnik
K počúvaniu opier ma priviedol otec. Ako malému chlapcovi mi na dlhých prechádzkach rozprával obsahy slávnych opier. Príbeh Fausta, Margaréty a Mefista som spoznal najprv cez Charlesa Gounoda, až neskôr cez Johanna W. Goetheho.
Keď som mal štrnásť, vzal ma v Košiciach do divadla na Rigoletta. Že si nešťastného šaša nevymyslel Giuseppe Verdi, ale Victor Hugo, som sa tiež dozvedel až o dosť neskôr.
Keď otec hovoril o operných spevákoch, vždy začínal i končil jediným menom – Benjamino Gigli. Neskôr som zistil, že jeho súčasníkmi boli aj iní, nemenej dobrí speváci. Ale Gigli bol – Gigli. Keď som rozprával o operách a operných spevákoch svojmu synovi, začínal som i končil jediným menom – Luciano Pavarotti.
Boli a sú aj iní, a výborní. Ale Pavarotti...
Neviem, čím to je, že v istej dobe všetkých operných spevákov v širokej (aj či najmä nehudobnej) verejnosti zástupne reprezentuje jediná osobnosť. Enrico Caruso, Benjamino Gigli, Luciano Pavarotti. Vždy je to tenor, nikdy nie barytón či bas (Fiodor Šaľapin bol azda jedinou výnimkou.) Tú tenorovú ikonu utvárajú tri základné faktory – skvelý hlas, osobné čaro, marketing. V tejto postupnosti. Vo svete pop music to platí odzadu. Marketing sa postará o osobné čaro a hlas... no dobre, môže byť. Ale aj nemusí. V tom je opera naozaj spravodlivá.
Luciano Pavarotti bol vyše štyridsať rokov ikonou svetovej opernej scény a bol ňou zaslúžene. Som len laický milovník opery, neviem opísať jeho hlas, ale viem, že vždy, keď ho počúvam, chodia mi po chrbte zimomriavky. Od zážitku, od radosti, od šťastia. Práve počúvam jeho Rudolfa. Che gelida manina, se la lasci riscaldar... Kov, jas, vrúcnosť...
Áno, Luciano, kým sa hmota vinylov, kaziet a cédečiek nerozpadne na prach, budete mi zohrievať srdce svojím božským hlasom. Ďakujem vám.
.ján Štrasser,
básnik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.