Jazykovedci po celom svete vyhutujú, aký môže mať slovo piknik základ. K slovu sa hlásia rovnako Angličania ako Francúzi a obaja na svoj picnic nedajú dopustiť. Zrejme však v tom ľútom etymologickom boji napokon vyhrajú Francúzi. Objavili totiž v akomsi dokumente zo sedemnásteho storočia slovo piquenique, ktoré sa snaží pomenovať udalosť, keď sa zopár ľudí vybralo najesť do hostinca a zobrali si so sebou domáce víno, aby sa oň podelili. Prvé slovo pique znamená ďobať alebo zobať, druhé – nique zase drobnosť, odrobinku. Čiže náš slávny piknik vlastne znamená zobanie odrobiniek. Angličania sa však určite vzbúria. Možno konzumácii doneseného jedla v parku alebo voľnej prírode dali pomenovanie Francúzi, no rozhodne s tým kulinárskym športom začali oni – Angličania. A to už pekne v stredoveku, keď sa podobný plezír pestoval pri výročných lovoch na zverinu. Vtedy sa bohatá šľachta pobalila, zobrala so sebou dusené mäso, zopár paštét a obrusov a vyrazila na lov. Pri najbližšej trávnatej ploche sa však s ohromným gustom vyvalila do trávy a konzumovala, čo si nabalila. Neskôr možno došlo aj na lov, to však už pre nás nie je také zaujímavé. Skrátka, v Anglicku sa občerstvenie na zemi stalo silným zvykom. Môžu sa Francúzi naparovať, koľko chcú – piknik, ako ho poznáme teraz, vymysleli rozhodne Angličania.
Nech sa tí dvaja hádajú koľko chcú, nám to môže byť jedno. Dôležité je, že aj my môžeme hocikedy prísť do parku alebo na voľné, trávou porastené priestranstvo v prírode, rozprestrieť deku alebo obrus, sadnúť si naň a vychutnať si príjemné šteklenie trávy na bosých nohách, lúče slnka a... jedlo. Po družnej debate totiž každý obradne zaloví v prinesených apartných piknikových košíkoch a na rozprestretý obrus začnú pribúdať rôzne delikatesy, ktorými sa chcú zúčastnení piknikovači vytiahnuť pred ostatnými. Výhoda piknikovania je jasná – všetkým zúčastneným sa pri minimálnej námahe rapídne spestrí jedálny lístok. Navyše počas neho udržujeme čulý spoločenský kontakt a cibríme si umenie nezáväznej konverzácie.
Na piknik sa väčšinou pripravujú jednoduché jedlá, ktoré sa dajú ľahko konzumovať bez toho, aby ste na to potrebovali nejaké náradie alebo príbor. V tomto športe jasne vyhráva tentoraz už regulárny výdobytok Angličanov – sendvič. Za jeho vznik vďačí svet Johnovi Montaguovi, štvrtému grófovi zo Sandwichu. Bol totiž veľmi náruživým hráčom kariet a na svojom sídle rád organizoval niekoľkodňové partie. Aby hostia nemuseli odchádzať od kartového stola, prikázal svojim kuchárom, nech im pripravia niečo do ruky tak, aby v druhej ruke mohli stále držať karty. Sandwichovi kuchári nelenili, narezali chlieb na tenké plátky, namazali ho tučným anglickým maslom a anglickou horčicou, medzi takéto dva namazané krajce bachli kus poriadneho anglického roastbeefu a anglickej slaniny a ponúkali anglickým hosťom. Nový, čisto anglický recept zožal nebývalý úspech a čuduj sa svete, napriek tradične cynickým poznámkam o anglickej kuchyni sa ujal aj vo Francúzsku a stal sa neoddeliteľnou súčasťou piknikovej kultúry.
Kto je však piknikový fajnšmeker, neuspokojí sa iba s obyčajným a, povedzme si, dosť otrepaným sendvičom. Na obruse nás predsa majú počkať skutočné delikatesy a dôstojná prezentácia našej rafinovanej kuchyne. Čo takto tentoraz na kamarátov vybaliť grilované marocké krídelká a levanduľový ľadový čaj?
Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.