Dúha, pochod a láska

Združenie QLF, ako organizátor pochodu, tvrdí, že je za možnosť uzatvorenia manželstva neheterosexuálnymi pármi, za ich možnosť osvojenia si detí aj za možnosť umelého oplodnenia a náhradného rodičovstva. Keď som si pre seba formuloval, prečo som vo všetkých troch bodoch proti, zámerne som vylúčil kresťanské presvedčenie, pretože som hľadal argumenty, prijateľné bez ohľadu na to, či človek patrí Kristovi, alebo nie. A našiel som toto: manželstvo muža a ženy a výchova detí v takejto rodine je tisícročiami overené dobro, ktoré nesie nespochybniteľné ovocie. A keďže si nemyslím, že dobré, overené veci sú na to, aby sa prekonávali (a navyše si nemyslím, že s manželstvom a deťmi sa má experimentovať), držím sa tejto tradície. Niekto to nazve strachom z nového, niekto spiatočníctvom či tmárstvom, veď nech sa páči. Pre mňa je to úcta k realite a nechuť k revolúciám, aj tým kultúrnym. Ale opakujem, že tento dôvod nesúhlasu s troma požiadavkami pochodu nemá nič s kresťanstvom (hoci jeho východiská považujem za oveľa silnejšie).
Na pochode som nebol ešte z jedného dôvodu: niektoré veci považujem za súkromné, a nemyslím si, že všetko sa má diať a hlučne riešiť na ulici. Považujem to za vec citlivosti a dôstojnosti každého z nás. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že tieto uličné parády homosexuálom skôr škodia.
Ale poviem aj to, s čím s QLF veľmi súhlasím. Tvrdia, že chcú viesť inak orientovaných ľudí k sebaprijatiu, sebavedomiu a k odvahe zbaviť sa predsudkov voči sebe samým a spoločnosť k ich akceptácii. Toto podpisujem. A tu, paradoxne, poviem kresťanský dôvod – pretože verím, že každý človek bol stvorený Bohom, a bol stvorený pre lásku, nie pre nenávisť, som presvedčený, že homosexuáli, ktorí sa nimi narodili, sa nemajú za čo hanbiť, ani nemajú dôvod nemať sa radi. Milovať seba samého je prikázanie, a nemá žiadne sexuálne hranice. Dokonca si myslím, že pre problémy, ktoré v tomto svete homosexuáli majú, požívajú špeciálnu Kristovu účasť a priazeň. Fakt si to myslím. Mimochodom, len si všimnite, aké dary tí ľudia majú napríklad v rôznych oblastiach umenia. Ich sebaprijatie a sebavedomie je úplne prirodzená vec. Ak chcete, je to ich neodňateľné právo.
A teraz poviem, prečo som nič nepísal proti pochodu: preto, lebo vidím ohrozenie rodiny a hodnôt inak. Najväčším ohrozením rodiny a hodnôt nie sú naši homosexuáli, ale my ostatní. My sa predsa hlúpo rozvádzame, my často nedokážeme pre svoju manželku či manžela strpieť akékoľvek obmedzenie svojho ja, my kašleme na vlastné deti, my plníme detské domovy. A špeciálne pre veriacich: my, heterosexuáli, zrádzame Krista neverou, sebectvom, korupciou či kariérizmom oveľa častejšie, nie? Prečo robíme petície a pochody proti dúhovým akciám, a proti vlastným zlyhaniam nie? Hľadáme diabla vonku, lebo to upokojuje, ale nesedí náhodou vo dverách?
Som z viacerých dôvodov proti manželstvu homosexuálov, aj proti ich možnosti adoptovať si deti. Som súčasne za takú právnu formu, ktorá im umožní starať sa o seba navzájom v šťastí a pomáhať si v nešťastí. Možno bude treba nájsť rozumnú formu nejakého ich spoločného záväzku, ktorý tisícročia vedie k väčšej trvácnosti akéhokoľvek vzťahu (nemyslím tým registrované partnerstvo – vernosť nie je vec úradnej registrácie).
Proti pochodu som nepísal, pretože cítim, že my, slovenská väčšina, stále ešte našich homosexuálov (a teraz nemyslím exhibicionistov a mravných nihilistov, ale ľudí, ktorí sa so svojím údelom poctivo boria) akosi nevieme mať radi. Kým budeme takíto hrubí a nekresťanskí, dovtedy bude pre mňa aj oprávnená kritika Pride pochodov druhoradou.