Kancelárka Merkelová, až do Fukušimy zástankyňa jadrovej energetiky, ktorá varovala jej odporcov pred ideologickou iracionalitou, predviedla málo vídané salto mortale – jej vláda najskôr v marci, pár dní po japonskom cunami, nariadila odstaviť sedem najstarších elektrární, ktoré boli postavené pred rokom 1980. Viacerí stŕpli hrôzou a bývalý predseda Ústavného súdu Hans-Jürgen Papier to označil za „protiústavný postup,” pretože na taký závažný krok je potrebný zákon schválený parlamentom.
Hoci japonská tragédia nezmenila nič na potenciálnych bezpečnostných hrozbách nemeckých reaktorov – vlna cunami ich môže spláchnuť jedine v béčkovom sci-fi filme – politici vládnych strán CDU a FDP sa úplne zviezli na vlne iracionálnej paniky. Samozrejme, mali pre to racionálne politické pohnútky: bolo krátko pred dôležitými regionálnymi voľbami, v ktorých chceli prehrať čo najmenej. Lenže do očí bijúci oportunizmus sa nevyplatil. Protijadrovo naladení Nemci sa ešte viac priklonili k ľavici a najmä k čistému originálu: k strane Zelených, ktorej preferencie narástli po Fukušime do rekordných takmer 30-percentných výšok.
Kým Merkelovej premet nijako nepomohol popularite jej vlády, ťažko poškodil záujmy krajiny. Vláda totiž ešte minulý rok – celkom správne – zrevidovala zákon z roku 2001, ktorým vtedajšia Schröderova koalícia SPD a Zelených radikálne skrátila životnosť aj moderných reaktorov. Tie mali byť v priebehu najbližších vyše dvadsiatich rokov postupne vyradené. Ale už vtedy, za Schrödera, bolo jasné, že náklady takého rýchleho vylúčenia jadrovej energie, ktorá dnes pokrýva asi štvrtinu celkovej energetickej spotreby, budú obrovské.
V danom kontexte bolo preto minuloročné rozhodnutie Merkelovej vlády, ktorá síce potvrdila koniec jadra v Nemecku, ale aspoň predĺžila životnosť reaktorov v priemere o ďalších dvanásť rokov, aktom elementárneho zdravého rozumu. No po minulom týždni, keď Merkelovej pravica dokonca prekonala protiatómový Schröderov zákon, je všetko inak. Ponúka sa len jedna otázka: ako chcú Nemci nahradiť mohutný výpadok z jadrovej energie? A ako to chcú zaplatiť?
Odpovede sú zatiaľ úplne nejasné. O niečom vypovedá radosť, ktorú dal zo splašeného úteku od jadra najavo ruský Gazprom, ktorý Nemcom ponúka vyšší objem plynu. Plynové elektrárne čaká zaiste renesancia a do módy sa možno opäť vráti aj stavanie uhoľných elektrární (i keď nevedno, ako sa to zjednotí s bojom proti klimatickému zlu s názvom CO2).
Iste, je tu aj fantastická slnečná energia. Najväčší domáci solárny park má rozlohu asi 180 futbalových ihrísk, solárne panely, do ktorých štát v posledných desiatich rokov investoval rádovo desiatky miliárd eur, tu totiž rástli ako huby po daždi. Málo platné. Táto energia pokrýva jedno percento celkovej spotreby. Ešte je tu hudba budúcnosti, veterné parky v Severnom mori, do ktorých budovania plánuje vláda podľa strategických materiálov investovať 75 miliárd eur. Doterajšie skúsenosti nabádajú na opatrnosť – a najmä na vieru, že bude stále fúkať dostatočne silný vietor.
Revolučná energetická koncepcia nemeckých politikov je teda zázračne jednoduchá: veď nejako už bude.
Hoci japonská tragédia nezmenila nič na potenciálnych bezpečnostných hrozbách nemeckých reaktorov – vlna cunami ich môže spláchnuť jedine v béčkovom sci-fi filme – politici vládnych strán CDU a FDP sa úplne zviezli na vlne iracionálnej paniky. Samozrejme, mali pre to racionálne politické pohnútky: bolo krátko pred dôležitými regionálnymi voľbami, v ktorých chceli prehrať čo najmenej. Lenže do očí bijúci oportunizmus sa nevyplatil. Protijadrovo naladení Nemci sa ešte viac priklonili k ľavici a najmä k čistému originálu: k strane Zelených, ktorej preferencie narástli po Fukušime do rekordných takmer 30-percentných výšok.
Kým Merkelovej premet nijako nepomohol popularite jej vlády, ťažko poškodil záujmy krajiny. Vláda totiž ešte minulý rok – celkom správne – zrevidovala zákon z roku 2001, ktorým vtedajšia Schröderova koalícia SPD a Zelených radikálne skrátila životnosť aj moderných reaktorov. Tie mali byť v priebehu najbližších vyše dvadsiatich rokov postupne vyradené. Ale už vtedy, za Schrödera, bolo jasné, že náklady takého rýchleho vylúčenia jadrovej energie, ktorá dnes pokrýva asi štvrtinu celkovej energetickej spotreby, budú obrovské.
V danom kontexte bolo preto minuloročné rozhodnutie Merkelovej vlády, ktorá síce potvrdila koniec jadra v Nemecku, ale aspoň predĺžila životnosť reaktorov v priemere o ďalších dvanásť rokov, aktom elementárneho zdravého rozumu. No po minulom týždni, keď Merkelovej pravica dokonca prekonala protiatómový Schröderov zákon, je všetko inak. Ponúka sa len jedna otázka: ako chcú Nemci nahradiť mohutný výpadok z jadrovej energie? A ako to chcú zaplatiť?
Odpovede sú zatiaľ úplne nejasné. O niečom vypovedá radosť, ktorú dal zo splašeného úteku od jadra najavo ruský Gazprom, ktorý Nemcom ponúka vyšší objem plynu. Plynové elektrárne čaká zaiste renesancia a do módy sa možno opäť vráti aj stavanie uhoľných elektrární (i keď nevedno, ako sa to zjednotí s bojom proti klimatickému zlu s názvom CO2).
Iste, je tu aj fantastická slnečná energia. Najväčší domáci solárny park má rozlohu asi 180 futbalových ihrísk, solárne panely, do ktorých štát v posledných desiatich rokov investoval rádovo desiatky miliárd eur, tu totiž rástli ako huby po daždi. Málo platné. Táto energia pokrýva jedno percento celkovej spotreby. Ešte je tu hudba budúcnosti, veterné parky v Severnom mori, do ktorých budovania plánuje vláda podľa strategických materiálov investovať 75 miliárd eur. Doterajšie skúsenosti nabádajú na opatrnosť – a najmä na vieru, že bude stále fúkať dostatočne silný vietor.
Revolučná energetická koncepcia nemeckých politikov je teda zázračne jednoduchá: veď nejako už bude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.