.začnime aktuálne. Akú národnosť ste si uviedli v sčítani obyvateľov?
Rusínsku. .teda sa k tomu hlásite?
Áno. Má to takú zvláštnu históriu. Obidvaja moji rodičia boli Rusíni, ja som si však vždy uvádzal slovenskú národnosť. Asi aj preto, že som jednak k tomu nikdy nebol vychávaný, ale aj preto, že počas komunizmu neexistovala rusínska národnosť, ale iba ukrajinská. Teraz ma oslovili rusínske organizácie a uvedomil som si, že keďže obidvaja moji rodičia boli Rusíni, tak aj ja som celkom jednoznačne Rusín. Aj som sa k tomu hrdo prihlásil. .hovoríte po rusínsky?
Nehovorím, ale rozumiem všetko. Moji starí rodičia, ku ktorým som pomerne často chodil, hovorili po rusínsky. Ja som však už vyrastal v Michalovciach, Rožňave a najmä vo Vranove nad Topľou, kde sa hovorí skôr po zemplínsky. Znam teda hutorec, ale už neviem bisidovaty. .prečo Rusíni volia ľavicu?
Asi treba rozlišovať medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. V gréckokatolíkoch, ktorí boli za komunizmu utláčaní, ostala istá averzia voči komunistom. Zrejme je to však dané najmä tým, že tento región bol historicky chudobným regiónom a počas komunizmu sa industrializoval a povzniesol. To je fakt. Aj keď sa to dialo umelým a neudržateľným spôsobom. .kedy ste sa prvýkrát dostali k myšlienkam o trhovom hospodárstve a ekonomickom liberalizme?
To bolo zaujímavé. Študoval som na Národohospodárskej fakulte a mal som špecializáciu Prognózovanie a dlhodobé plánovanie. Po skončení školy som dostal ponuku zostať na fakulte a začal som sa hlbšie zaujímať o otázky makroekonomického plánovania. Chodili sme vtedy na konferencie, kde prednášali aj ľudia z českého prognostického ústavu. To bola vtedy už platforma, kde sa už pomerne otvorenejšie hovorilo o tom, že systém by potreboval reformy. .chodili ste aj na prednášky Václava Klausa v Bratislave?
Bol som na jednej jeho prednáške pre mladých ekonómov v Tatrách, niekedy v roku 1988. Pamätám sa, že nám hovoril, že angličtina a matematika sú pre nás najdôležitejšie veci. .na Západe ste neboli?
Nie, prvýkrát až v decembri 1989. Z hľadiska môjho vývoja však bolo kľúčové zoznámenie s knihou Jánosa Kornaia Teória nedostatkovej ekonomiky. Objavil som ju v Ústrednej ekonomickej knižnici a doteraz si pamätám, že to bolo brožované vydanie, ktoré predo mnou nikto neotvoril. Pritom to bola kniha, ktorá bola na Západe už veľmi známa a na pomery socialistických krajín aj veľmi otvorená. Tá kniha ma doslova očarila. K niečomu z toho, čo Kornai tvrdil, som už aj ja predtým dospel vo svojich úvahách, len tu to odrazu bolo ucelené. Ako keď vám niekto pridá do mozaiky chýbajúce kamienky. Jedno leto som tú knihu hltal a dopodrobna študoval, a potom som dva roky Kornaia učil na svojich cvičeniach. .oboch ste nás kedysi učili a odporúčali ste nám na čítanie klasických liberálnych autorov ako Hayek, Nozick, Mises. Neskôr ste sa začali hlásiť k inštitucionálnej ekonómii a v poslednom čase opäť citujete rakúskych hlasikov. Nie je to taký menší prerod?
V mojom ponímaní sa inštitucionálna ekonómia nebije s klasickým liberalizmom. Jednoducho preto, že klasický liberalizmus nehovorí, že štát nemá mať žiadne funkcie. Hovorí, že má mať len obmedzené funkcie, medzi ktorými sú na prvom mieste tvorba a vynucovanie pravidiel hry. Teda fungovanie inštitúcií, ktoré to majú na starosti. Rakúsku ekonomickú školu som však vždy vnímal ako veľmi silnú a vyargumentovanú a jej vplyv po svetovej ekonomickej kríze výrazne vzrástol. .čo dávate študentom čítať dnes?
Mám projekt Univerzity pre moderné Slovensko, kde sa teraz skončil prvý ročník. Študentom som v rámci neho dal čítať napríklad skvelú knihu Krach od Thomasa Woodsa juniora. Odporúčal som im aj aj Petra Schiffa a Paula Krugmana, ako aj ďalších autorov. .kde vás zastihol november 1989?
Bol som asistentom na Národohospodárskej fakulte. Na prvej demonštrácii v Bratislave som ešte nebol, ale na tej druhej na námestí SNP už áno. .pred 21. rokmi ste sa stali poradcom podpredsedu vlády za VPN Jozefa Kučeráka. Mali ste už vtedy nejakú predstavu o reformách?
Nejakú áno, ale samozrejme, nebol som taký pripravený ako českí ekonómovia, ktorí mali šancu v 60. rokoch pobudnúť na Západe. Klaus bol rok vonku, Ježek tiež, Vladimír Dlouhý bol dva roky v Belgicku. Tým, že na Slovensku bolo málo kvalitných ekonómov a ja som mal naštudovaného Kornaia a pohyboval som sa v prostredí, kde sme veľa o týchto veciach diskutovali, by som to charakterizoval tak, že som bol jednooký medzi slepými. .vy ste sa stali ministrom privatizácie krátko po tridsiatke. Čo s takým mladým človekom človekom urobí vládna zodpovednosť?
Bolo to hektické. Po troch mesiach som sa stal generálnym riaditeľom sekcie hospodárskej politiky a z tohto titulu som chodil na zasadnutia vlády. Bez tejto skúsenosti by som ministerské kreslo asi nebol zobral, ale takto som sa toho nezľakol. Zároveň však tá zodpovednosť bola obrovská. Po dvoch, troch týždňoch od prebratia ministerstva som večer pocítil bolesť, išiel som k lekárovi a namerali mi tlak 180 na 110. Bolo to zo stresu. .ktorý z krokov, ktoré sa diali v rámci privatizácie, považujete za najdôležitejší?
To je ťažké, pretože dnes je módou – najmä v akademických kruhoch na Západe – zhadzovať kupónovú privatizáciu ako omyl. Ona svojím spôsom omylom bola, na druhej strane znamenala rýchlu distribúciu obrovského množstva majetku transparentným a spravodlivým spôsobom. Problém je, čo sa s tým udialo potom. Treba priznať, že sme podcenili neexistenciu inštitucionálneho rámca pravidiel hry, lenže to sa dnes hovorí ľahko. Možno niektoré zákony vtedy chýbali a mali sme ich napísať, ale len napísanie zákona ešte neznamená, že to v praxi funguje. Veď sme toho svedkami aj dnes. Kupónová privatizácia nakoniec síce neviedla k takým pozitívnym výsledkom, ako sme predpokladali, ale mala svoje pozitíva. .kupónovú privatizáciu teda považujete za najdôležitejšiu vec v procese transformácie?
Pokiaľ sa bavíme o ekonomickej transformácii, tak za jednu z dôležitých vecí. Za najdôležitejšie považujem, že sa presadil Václav Klaus oproti Valtrovi Komárkovi. To bol spor začiatku roku 1990. Komárek bol tou hviezdou, bol známy a mal politickú podporu. Presadzoval pomalý, postupný prechod a Klaus prišiel s rýchlym, šokovým prístupom a presadil sa. .čo považujete za najväčší neúspech tohto obdobia?
Mala prebehnúť rýchlejšia privatizácia bánk. Ja však nevidím nejakú zásadnú chybu. Zásadnou chybou by bolo nerobiť reformy. .v roku 1992 ste boli podpredsedom ODÚ, ktorá sa nedostala do parlamentu, v roku 1994 sa to isté stalo aj DS, keď ste boli jej predsedom. Čo to vlastne znamená pre predsedu, keď sa strana nedostane do parlamentu?
Je to veľmi zlý pocit. Najmä, keď prepadli hlasy najreformnejších voličov, ktorí chceli najväčšie zmeny. Tá trauma z toho prepadnutia hlasov bola silná, zároveň to však bolo poučenie, že pokiaľ nie je takmer stopercentné, že sa strana dostane do parlamentu, treba sa dohodnúť s inou stranou, aby hlasy neprepadli. Dnes sa už vie, že tá istota môže byť len vtedy, ak sa preferencie strany dlhodobo pohybujú okolo sedem, osem percent. .potom prišla porážka Mečiara. Vaši bývalí kolegovia z DS hovoria, že ste mali ponuku byť ministrom Dzurindovej vlády za DS, bola to vraj priorita pre stranu pred vyjednávaním o zostavení vlády. Prečo ste to odmietli?
O tom neviem. Naozaj. .a čím vás Dzurinda presvedčil?
Ja som naozaj nemal tú ponuku. Dzurinda mi zavolal a na rozhodnutie som mal jednu noc. Rovnako som sa stal ministrom privatizácie na začiatku 90. rokov, keď mi Fedor Gál v zafajčenej miestnosti oznámil „budeš ministrom“, ja som sa opýtal „čoho“ a on povedal privatizácie. Pýtal som sa, dokedy si to môžem rozmyslieť a on povedal: Už si si to rozmyslel. Nakoniec som dostal jednu noc. V roku 1998 som už bol na odchode do Prahy. Dzurinda ma presvedčil. .čím?
Uvedomil som si, že je to dôležitejšie. Spýtal som sa ho, prečo nie Vilo Vaškovič. Odpovedal, že Vilo neustráži Schmögnerovú. Tým ma presvedčil. (Smiech.) .keď ste vstúpili do vlády, mali ste imidž radikálneho ekonóma. Po čase vás však začali pravicoví komentátori kritizovať za prílišnú opatrnosť a kompromisy. Ako to vnímate dnes?
Vždy je to tak, to je normálne. Politika je z definície umením možného. Keď ste v koaličnej vláde, musíte sa snažiť dosiahnuť konsenzus. Po Mečiarovi sme prebrali rozvrátenú ekonomiku, tri banky stáli na pokraji krachu, štát nesplácal svoje záväzky, za teplo, elektrinu a podobne. A my sme nič nedokázali spraviť, pretože SDĽ všetko torpédovala. V januári 1999 som po troch mesiacoch prišiel za Dzurindom a povedal som mu, že to nemá zmysel, že nič neurobíme a celé sa nám to zrúti na hlavu. .čo vám povedal?
Aby som bol trpezlivý a vydržal. Mal pravdu. Nakoniec nám pomohlo, keď v apríli 1999, pár dní pred druhým kolom prezidentských volieb, prudko padla koruna. Až to zmenilo SDĽ a donútili sme ich urobiť to, o čom sme ja a NBS písali už mesiace. A potom sa to rozbehlo. .v čom bola medzi vami a ministerkou Schmögnerovou zhoda a v čom ste sa líšili?
Medzi mnou a Schmögnerovou nebola zhoda v ničom, hádam až na ozdravenie bánk. Ale keď išlo o fiškálne veci, odmietala takmer všetky opatrenia, ktoré sme navrhovali. Odmietala znižovanie daní s tým, že to bude mať katastrofálne následky, čo samozrejme, nemalo, bola za dovoznú prirážku a podobne. Ale je pravda, že zohrala pozitívnu rolu v tom, že nemáme veľa míňať, v tom bola prísna a to treba oceniť. .aká bola ministerka?
Mala veľmi poctivý prístup k tomu, čo robila, ale ideovo sme boli niekde úplne inde. .v januári 2000 bola založená SDKÚ. Vy ste vtedy pre Domino povedali, že ste a zostanete členom DS, do konca roka ste odišli, navyše ste to oznámili prostredníctvom relácie televízie Markíza Sito. Prečo?
Nie, tak to nebolo. Oznámil som to spolu s Viktorom Nižňanským na zasadnutí Ústrednej rady DS v Trenčíne, mám to stále pred očami. V Site som to povedal až neskôr. .dS to však položilo. Prečo ste to urobili?
Poslanci DS sa v parlamente správali nešťastne, nie dostatočne konštruktívne. Vnímal som ich ako prekážku na presadenie vecí, ktoré som považoval za dôležité. To som otvorene uviedol aj ako príčinu odchodu. .čo presne máte na mysli?
Presne si to už nepamätám, ale myslím, že schopnosť a ochota dohodnúť sa, čo je, mimochodom, problém s politikmi OKS aj dnes pri diskusii o odvodovej reforme. .zaujímavý moment prišiel aj v roku 2002. Voľby vyhrala pravica, presadila mnohé reformy, vy ste však pôvodne patrili ku kritikom rovnej dane.
To nie je pravda. To sú mýty. Patril som ku kritikom návrhu rovnej dane, ktorý nebol prepočítaný, podložený žiadnymi prepočtami. Ešte počas prvej Dzurindovej vlády prišlo KDH s návrhom 14 percent, DS s 15 percentami. Bez akejkoľvek analýzy. Keby to prešlo, je to pre rozpočet katastrofa. .kDH malo vtedy analýzu, pracoval na nej napríklad neskorší viceguvernér NBS Martin Barto.
To nebola analýza. Dodnes si pamätám, ako ten návrh prezentoval Vladimír Palko a bola to absolútne nepodložená kvantifikácia. Môj postoj bol, že inštitút rovnej dane sa mi páči, ale bez toho, aby sme analyzovali zavedenie rovnej dane, to podporiť neviem. Do programu vlády sme zároveň napísali, že budeme analyzovať možnosť zavedenia rovnej dane. A napísali sme princípy, ktoré chceme presadiť. .keď sa však písalo programové vyhlásenie vlády, tak ste vetu o zavedení rovnej dane oslabovali.
Pretože som tú analýzu nemal. To je normálne a zodpovedné. Ak neviem, čo to spraví s verejnými financiami, je to nezodpovedné. Ak sa chcete hrať o slovíčka, je mi to jedno. .chceme len vedieť, čo je pravda.
Za dôležité som považoval, a to sa nám aj jednoznačne podarilo do programu dostať, že zjednotíme sadzby DPH, zjednodušíme daňový systém a prehodnotíme existenciu niektorých daní. Chceli sme znižovať priame dane a previesť váhu na nepriame dane. Pri analýze rovnej dane sme zistili, že sa to zlučuje, ale znamená to zavedenie jednej sadzby DPH na úrovni 20 percent, ako sme to pôvodne navrhovali, nakoniec to bolo 19. Navrhnúť 14 percent a nič nerobiť s DPH, ako navrhovalo KDH, by bolo pre rozpočet fatálne. .sú rôzne legendy, kto vás presvedčil o rovnej dani. Ako to bolo?
Vôbec to nebolo jednoduché. V tejto miestnosti sedela skupina, 15 až 18 ľudí, museli sme pridať pár stoličiek. Fakt je, že Sulík odviedol enormnú prácu, viac ako priemer. On a Jano Oravec boli viditeľnými zástancami rovnej dane. Ale väčšina členov komisie sa s tým nestotožňovala, radili mi nerobiť to. Ja som sa rozhodol, že do toho nepôjdem, predpokladal som, že to politicky nebude priechodné, najmä pre zvýšenie DPH a ďalšie dôsledky. Aj Medzinárodný menový fond odporúčal, aby sme to nerobili. Tri dni ma to trápilo, nemohol som v noci spať, stále som nad tým premýšľal, znova prezeral tie čísla. Zvolal som komisiu a oznámil som im, že som zmenil rozhodnutie. Riziká tam síce boli, ale uvedomil som si, že podobná historická príležitosť sa už opakovať nebude, je to šanca na zmenu a treba sa o to pokúsiť. .nehovorí to o vás, že ste skôr intuitívny než analytický typ?
Analýzy vám nepomôžu. Mali sme štyri analýzy. MMF mi povedal, že ak to chcem urobiť, mám to rozložiť na tri roky. Analýzami sa dá dokázať všetko, nakoniec vždy záleží na človeku, ako sa rozhodne. .ktorá reforma bola počas druhej Dzurindovej vlády najdôležitejšia?
Všetky. Najdôležitejší je princíp, že ak majú byť reformy úspešné, musia byť urobené dostatočne razatntne, rýchlo a komplexne. Ak chcete zmeniť fungovanie systému, musí byť urobená minimálna kritická miera zmien. Inak reformy prinášajú náklady, ale nie efekty. .vláda skončila na kauze výhrady svedomia. Mikuláš Dzurinda už pripustil, že išlo aj o lákanie liberálnych voličov pred voľbami. Vy ste boli v tejto kauze až prekvapivo aktívny, hoci to nebola ani trochu vaša téma. Prečo?
Postoj SDKÚ považujem za správny. Nesprávny bol postoj KDH, ktoré pre to odišlo z vlády. Myslím si, že to bola zámienka. .aj Dzurinda už dnes pripúšťa opak.
Ja nemusím hovoriť to, čo Dzurinda. Ja som to vnímal ako zámienku KDH vyrobiť konflikt a ísť do konfrontácie s SDKÚ. .bola to predsa súčasť programového vyhlásenia vlády a ministri Kukan a Dzurinda odmietli zmluvy predložiť na rokovanie vlády.
My sme neodmietli vatikánsku zmluvu, ale to znenie, ktoré bolo navrhované. .ale to znenie prešlo celým medzirezortným pripomienkovým konaním a všetky zásadné namietky boli vyriešené. Prečo o tom vláda nemala rokovať?
Odmietli sme, aby iný právny poriadok zasahoval do nášho právneho poriadku, vecne bol vtedy postoj SDKÚ správny. .sDKÚ sa po voľbách 2006 dostala do opozície. Mnohí vaši kolegovia o vás hovoria, že sa vtedy vo vás niečo zlomilo a začali ste sa venovať strane, chodili ste často na výjazdy. Čo sa zmenilo?
Po voľbách 2006 som nevedel, či v parlamente vydržím, či ma to tam bude baviť, ale uvedomil som si, že je to môj džob a bavilo ma to. .na začiatku ste však mali trochu problémy s dochádzkou.
To bolo raz, keď som bol v Bhutáne na dovolenke, ktorú som si naplánoval pol roka predtým, v čase keď som nemohol vedieť, či budeme v opozícii a kedy bude schôdza. Inak som mal dochádzku dobrú. .teraz ste v trochu novej situácii. V porovnaní s Dzurindovými vládami prvýkrát nemáte podporu premiéra.
Netvrdil by som, že nemám podporu premiéra. .je to trochu nová situácia, nie?
Je to iná situácia. Dzurinda mi dôveroval, že, povedzme, do daňovej reformy nezasahoval. Pani premiérka má iný štýl, čo je úplne legitímne, a zasahuje aj do vecného obsahu reforiem. .asi vám to dosť komplikuje život.
Nebudem tajiť, že viac mi vyhovoval ten prvý štýl. .súčasná vláda má aj medzi svojimi voličmi zlý imidž. Čím to je?
Tiež som sklamaný. Keď vznikala táto vláda, myslel som si, že môže byť lepšia a akčnejšia ako druhá Dzurindova, SaS je predsa viac programová a reformná ako ANO. Ale ako vidíme, nie je to až tak. Táto vláda má síce problém s komunikáciou, ale robí a bude robiť pre krajinu dobré veci. .keď hovoríte o komunikácii, pred časom ste mali konflikt s premiérkou v súvislosti s prenájmom budovy daňového riaditeľstva. Komunikovali by ste to dnes inak?
Nie. .stojíte si za tým?
Jednoznačne. Ja som ten spor do médií nevytiahol, do poslednej chvíle som sa to snažil vyriešiť, potom som nemohol konať inak. .prečo má daňový úrad sídliť v jednej budove, ako to vymyslel Smer?
Na to je množstvo dôvodov, máme na to analýzu. Ale predovšetkým, išlo o manažérske rozhodnutie v kompetencii šéfa daňového riaditeľstva. Keby som mal riešiť takéto veci, nikdy neurobím potrebné reformy. .viete si predstaviť, že by bol taký vysoký štátny úradník vo funkcii bez dôvery premiérky?
Nie je to normálne, preto sa rozhodol odstúpiť. Štandardný postup mal byť, že by ma požiadala, aby som konal a keby som nekonal, mala odvolať mňa. .zdá sa, že ste s premiérkou aj vo vnútrostraníckom konflikte.
Máme iný názor na túto vec. .tých vecí pribúda.
To je normálne. Zároveň vieme spolupracovať. .dnes je veľkou témou Viktor Orbán. Vidíte v ňom nejaké nebezpečenstvo pre strednú Európu?
Myslím si, že taká veľká moc v rukách jedného človeka je unikátny jav. Jeho spôsoby a program sú bližšie tomu, čo presadzoval Robert Fico, než nám. Nemyslím si, že je Orbán hrozba , Maďarsko je silná dmeokracia. Skôr je to nebezpečné pre Orbána a pre Maďarsko. .druhou veľkou témou medzinárodnej politiky je euro a budúcnosť EÚ.
Cieľom je, aby sme zostali členom eurozóny, ale aby nevznikla fiškálna únia, ktorá by nás poškodila a Európe by nepomohla. Za roky 2003, keď sme sa rozhodli, že chceme byť členmi v eurozóne až do roku 2008, sme išli zo 75-percentnej úrovne Česka na 90-percentnú, z 87-percentnej úrovne Maďarska na 113-percentnú. Môžu za to reformy a vstup do eurozóny. .je ešte pre nás euro výhodné?
Ekonomická výhodnosť sa určiť dá. Podľa odhadov znamená členstvo v eurozóne vyšší rast o 0,7 percenta až 1 percento HDP, pre nás to znamená asi 700 miliónov eur, čo je viac ako náklady na euroval. Problém eura je, že neexistuje exit-stratégia, dokonca ani pre krajiny ako Grécko. Je to veľmi komplexné. .otázka na záver: Čo práve čítate?
Väčšinou vládne a európske materiály. Prestal som čítať noviny. Pred časom som nestihol za celý týždeň pečítať noviny a zistil som, že mi to vôbec nechýba. Tak som ich prestal čítať. Čítam ekonomické analýzy. A práve som dočítal Občanský průkaz, dobre som sa zabavil. Ivan Mikloš/
Narodil sa v roku 1960 vo Svidníku. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1991 – 1992 bol ministrom privatizácie. V prvej vláde Mikuláša Dzurindu zastával post podpredsedu vlády pre ekonomiku, v druhej Dzurindovej vláde bol ministrom financií. Toto ministerstvo riadi aj vo vláde Ivety Radičovej.
Rusínsku. .teda sa k tomu hlásite?
Áno. Má to takú zvláštnu históriu. Obidvaja moji rodičia boli Rusíni, ja som si však vždy uvádzal slovenskú národnosť. Asi aj preto, že som jednak k tomu nikdy nebol vychávaný, ale aj preto, že počas komunizmu neexistovala rusínska národnosť, ale iba ukrajinská. Teraz ma oslovili rusínske organizácie a uvedomil som si, že keďže obidvaja moji rodičia boli Rusíni, tak aj ja som celkom jednoznačne Rusín. Aj som sa k tomu hrdo prihlásil. .hovoríte po rusínsky?
Nehovorím, ale rozumiem všetko. Moji starí rodičia, ku ktorým som pomerne často chodil, hovorili po rusínsky. Ja som však už vyrastal v Michalovciach, Rožňave a najmä vo Vranove nad Topľou, kde sa hovorí skôr po zemplínsky. Znam teda hutorec, ale už neviem bisidovaty. .prečo Rusíni volia ľavicu?
Asi treba rozlišovať medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. V gréckokatolíkoch, ktorí boli za komunizmu utláčaní, ostala istá averzia voči komunistom. Zrejme je to však dané najmä tým, že tento región bol historicky chudobným regiónom a počas komunizmu sa industrializoval a povzniesol. To je fakt. Aj keď sa to dialo umelým a neudržateľným spôsobom. .kedy ste sa prvýkrát dostali k myšlienkam o trhovom hospodárstve a ekonomickom liberalizme?
To bolo zaujímavé. Študoval som na Národohospodárskej fakulte a mal som špecializáciu Prognózovanie a dlhodobé plánovanie. Po skončení školy som dostal ponuku zostať na fakulte a začal som sa hlbšie zaujímať o otázky makroekonomického plánovania. Chodili sme vtedy na konferencie, kde prednášali aj ľudia z českého prognostického ústavu. To bola vtedy už platforma, kde sa už pomerne otvorenejšie hovorilo o tom, že systém by potreboval reformy. .chodili ste aj na prednášky Václava Klausa v Bratislave?
Bol som na jednej jeho prednáške pre mladých ekonómov v Tatrách, niekedy v roku 1988. Pamätám sa, že nám hovoril, že angličtina a matematika sú pre nás najdôležitejšie veci. .na Západe ste neboli?
Nie, prvýkrát až v decembri 1989. Z hľadiska môjho vývoja však bolo kľúčové zoznámenie s knihou Jánosa Kornaia Teória nedostatkovej ekonomiky. Objavil som ju v Ústrednej ekonomickej knižnici a doteraz si pamätám, že to bolo brožované vydanie, ktoré predo mnou nikto neotvoril. Pritom to bola kniha, ktorá bola na Západe už veľmi známa a na pomery socialistických krajín aj veľmi otvorená. Tá kniha ma doslova očarila. K niečomu z toho, čo Kornai tvrdil, som už aj ja predtým dospel vo svojich úvahách, len tu to odrazu bolo ucelené. Ako keď vám niekto pridá do mozaiky chýbajúce kamienky. Jedno leto som tú knihu hltal a dopodrobna študoval, a potom som dva roky Kornaia učil na svojich cvičeniach. .oboch ste nás kedysi učili a odporúčali ste nám na čítanie klasických liberálnych autorov ako Hayek, Nozick, Mises. Neskôr ste sa začali hlásiť k inštitucionálnej ekonómii a v poslednom čase opäť citujete rakúskych hlasikov. Nie je to taký menší prerod?
V mojom ponímaní sa inštitucionálna ekonómia nebije s klasickým liberalizmom. Jednoducho preto, že klasický liberalizmus nehovorí, že štát nemá mať žiadne funkcie. Hovorí, že má mať len obmedzené funkcie, medzi ktorými sú na prvom mieste tvorba a vynucovanie pravidiel hry. Teda fungovanie inštitúcií, ktoré to majú na starosti. Rakúsku ekonomickú školu som však vždy vnímal ako veľmi silnú a vyargumentovanú a jej vplyv po svetovej ekonomickej kríze výrazne vzrástol. .čo dávate študentom čítať dnes?
Mám projekt Univerzity pre moderné Slovensko, kde sa teraz skončil prvý ročník. Študentom som v rámci neho dal čítať napríklad skvelú knihu Krach od Thomasa Woodsa juniora. Odporúčal som im aj aj Petra Schiffa a Paula Krugmana, ako aj ďalších autorov. .kde vás zastihol november 1989?
Bol som asistentom na Národohospodárskej fakulte. Na prvej demonštrácii v Bratislave som ešte nebol, ale na tej druhej na námestí SNP už áno. .pred 21. rokmi ste sa stali poradcom podpredsedu vlády za VPN Jozefa Kučeráka. Mali ste už vtedy nejakú predstavu o reformách?
Nejakú áno, ale samozrejme, nebol som taký pripravený ako českí ekonómovia, ktorí mali šancu v 60. rokoch pobudnúť na Západe. Klaus bol rok vonku, Ježek tiež, Vladimír Dlouhý bol dva roky v Belgicku. Tým, že na Slovensku bolo málo kvalitných ekonómov a ja som mal naštudovaného Kornaia a pohyboval som sa v prostredí, kde sme veľa o týchto veciach diskutovali, by som to charakterizoval tak, že som bol jednooký medzi slepými. .vy ste sa stali ministrom privatizácie krátko po tridsiatke. Čo s takým mladým človekom človekom urobí vládna zodpovednosť?
Bolo to hektické. Po troch mesiach som sa stal generálnym riaditeľom sekcie hospodárskej politiky a z tohto titulu som chodil na zasadnutia vlády. Bez tejto skúsenosti by som ministerské kreslo asi nebol zobral, ale takto som sa toho nezľakol. Zároveň však tá zodpovednosť bola obrovská. Po dvoch, troch týždňoch od prebratia ministerstva som večer pocítil bolesť, išiel som k lekárovi a namerali mi tlak 180 na 110. Bolo to zo stresu. .ktorý z krokov, ktoré sa diali v rámci privatizácie, považujete za najdôležitejší?
To je ťažké, pretože dnes je módou – najmä v akademických kruhoch na Západe – zhadzovať kupónovú privatizáciu ako omyl. Ona svojím spôsom omylom bola, na druhej strane znamenala rýchlu distribúciu obrovského množstva majetku transparentným a spravodlivým spôsobom. Problém je, čo sa s tým udialo potom. Treba priznať, že sme podcenili neexistenciu inštitucionálneho rámca pravidiel hry, lenže to sa dnes hovorí ľahko. Možno niektoré zákony vtedy chýbali a mali sme ich napísať, ale len napísanie zákona ešte neznamená, že to v praxi funguje. Veď sme toho svedkami aj dnes. Kupónová privatizácia nakoniec síce neviedla k takým pozitívnym výsledkom, ako sme predpokladali, ale mala svoje pozitíva. .kupónovú privatizáciu teda považujete za najdôležitejšiu vec v procese transformácie?
Pokiaľ sa bavíme o ekonomickej transformácii, tak za jednu z dôležitých vecí. Za najdôležitejšie považujem, že sa presadil Václav Klaus oproti Valtrovi Komárkovi. To bol spor začiatku roku 1990. Komárek bol tou hviezdou, bol známy a mal politickú podporu. Presadzoval pomalý, postupný prechod a Klaus prišiel s rýchlym, šokovým prístupom a presadil sa. .čo považujete za najväčší neúspech tohto obdobia?
Mala prebehnúť rýchlejšia privatizácia bánk. Ja však nevidím nejakú zásadnú chybu. Zásadnou chybou by bolo nerobiť reformy. .v roku 1992 ste boli podpredsedom ODÚ, ktorá sa nedostala do parlamentu, v roku 1994 sa to isté stalo aj DS, keď ste boli jej predsedom. Čo to vlastne znamená pre predsedu, keď sa strana nedostane do parlamentu?
Je to veľmi zlý pocit. Najmä, keď prepadli hlasy najreformnejších voličov, ktorí chceli najväčšie zmeny. Tá trauma z toho prepadnutia hlasov bola silná, zároveň to však bolo poučenie, že pokiaľ nie je takmer stopercentné, že sa strana dostane do parlamentu, treba sa dohodnúť s inou stranou, aby hlasy neprepadli. Dnes sa už vie, že tá istota môže byť len vtedy, ak sa preferencie strany dlhodobo pohybujú okolo sedem, osem percent. .potom prišla porážka Mečiara. Vaši bývalí kolegovia z DS hovoria, že ste mali ponuku byť ministrom Dzurindovej vlády za DS, bola to vraj priorita pre stranu pred vyjednávaním o zostavení vlády. Prečo ste to odmietli?
O tom neviem. Naozaj. .a čím vás Dzurinda presvedčil?
Ja som naozaj nemal tú ponuku. Dzurinda mi zavolal a na rozhodnutie som mal jednu noc. Rovnako som sa stal ministrom privatizácie na začiatku 90. rokov, keď mi Fedor Gál v zafajčenej miestnosti oznámil „budeš ministrom“, ja som sa opýtal „čoho“ a on povedal privatizácie. Pýtal som sa, dokedy si to môžem rozmyslieť a on povedal: Už si si to rozmyslel. Nakoniec som dostal jednu noc. V roku 1998 som už bol na odchode do Prahy. Dzurinda ma presvedčil. .čím?
Uvedomil som si, že je to dôležitejšie. Spýtal som sa ho, prečo nie Vilo Vaškovič. Odpovedal, že Vilo neustráži Schmögnerovú. Tým ma presvedčil. (Smiech.) .keď ste vstúpili do vlády, mali ste imidž radikálneho ekonóma. Po čase vás však začali pravicoví komentátori kritizovať za prílišnú opatrnosť a kompromisy. Ako to vnímate dnes?
Vždy je to tak, to je normálne. Politika je z definície umením možného. Keď ste v koaličnej vláde, musíte sa snažiť dosiahnuť konsenzus. Po Mečiarovi sme prebrali rozvrátenú ekonomiku, tri banky stáli na pokraji krachu, štát nesplácal svoje záväzky, za teplo, elektrinu a podobne. A my sme nič nedokázali spraviť, pretože SDĽ všetko torpédovala. V januári 1999 som po troch mesiacoch prišiel za Dzurindom a povedal som mu, že to nemá zmysel, že nič neurobíme a celé sa nám to zrúti na hlavu. .čo vám povedal?
Aby som bol trpezlivý a vydržal. Mal pravdu. Nakoniec nám pomohlo, keď v apríli 1999, pár dní pred druhým kolom prezidentských volieb, prudko padla koruna. Až to zmenilo SDĽ a donútili sme ich urobiť to, o čom sme ja a NBS písali už mesiace. A potom sa to rozbehlo. .v čom bola medzi vami a ministerkou Schmögnerovou zhoda a v čom ste sa líšili?
Medzi mnou a Schmögnerovou nebola zhoda v ničom, hádam až na ozdravenie bánk. Ale keď išlo o fiškálne veci, odmietala takmer všetky opatrenia, ktoré sme navrhovali. Odmietala znižovanie daní s tým, že to bude mať katastrofálne následky, čo samozrejme, nemalo, bola za dovoznú prirážku a podobne. Ale je pravda, že zohrala pozitívnu rolu v tom, že nemáme veľa míňať, v tom bola prísna a to treba oceniť. .aká bola ministerka?
Mala veľmi poctivý prístup k tomu, čo robila, ale ideovo sme boli niekde úplne inde. .v januári 2000 bola založená SDKÚ. Vy ste vtedy pre Domino povedali, že ste a zostanete členom DS, do konca roka ste odišli, navyše ste to oznámili prostredníctvom relácie televízie Markíza Sito. Prečo?
Nie, tak to nebolo. Oznámil som to spolu s Viktorom Nižňanským na zasadnutí Ústrednej rady DS v Trenčíne, mám to stále pred očami. V Site som to povedal až neskôr. .dS to však položilo. Prečo ste to urobili?
Poslanci DS sa v parlamente správali nešťastne, nie dostatočne konštruktívne. Vnímal som ich ako prekážku na presadenie vecí, ktoré som považoval za dôležité. To som otvorene uviedol aj ako príčinu odchodu. .čo presne máte na mysli?
Presne si to už nepamätám, ale myslím, že schopnosť a ochota dohodnúť sa, čo je, mimochodom, problém s politikmi OKS aj dnes pri diskusii o odvodovej reforme. .zaujímavý moment prišiel aj v roku 2002. Voľby vyhrala pravica, presadila mnohé reformy, vy ste však pôvodne patrili ku kritikom rovnej dane.
To nie je pravda. To sú mýty. Patril som ku kritikom návrhu rovnej dane, ktorý nebol prepočítaný, podložený žiadnymi prepočtami. Ešte počas prvej Dzurindovej vlády prišlo KDH s návrhom 14 percent, DS s 15 percentami. Bez akejkoľvek analýzy. Keby to prešlo, je to pre rozpočet katastrofa. .kDH malo vtedy analýzu, pracoval na nej napríklad neskorší viceguvernér NBS Martin Barto.
To nebola analýza. Dodnes si pamätám, ako ten návrh prezentoval Vladimír Palko a bola to absolútne nepodložená kvantifikácia. Môj postoj bol, že inštitút rovnej dane sa mi páči, ale bez toho, aby sme analyzovali zavedenie rovnej dane, to podporiť neviem. Do programu vlády sme zároveň napísali, že budeme analyzovať možnosť zavedenia rovnej dane. A napísali sme princípy, ktoré chceme presadiť. .keď sa však písalo programové vyhlásenie vlády, tak ste vetu o zavedení rovnej dane oslabovali.
Pretože som tú analýzu nemal. To je normálne a zodpovedné. Ak neviem, čo to spraví s verejnými financiami, je to nezodpovedné. Ak sa chcete hrať o slovíčka, je mi to jedno. .chceme len vedieť, čo je pravda.
Za dôležité som považoval, a to sa nám aj jednoznačne podarilo do programu dostať, že zjednotíme sadzby DPH, zjednodušíme daňový systém a prehodnotíme existenciu niektorých daní. Chceli sme znižovať priame dane a previesť váhu na nepriame dane. Pri analýze rovnej dane sme zistili, že sa to zlučuje, ale znamená to zavedenie jednej sadzby DPH na úrovni 20 percent, ako sme to pôvodne navrhovali, nakoniec to bolo 19. Navrhnúť 14 percent a nič nerobiť s DPH, ako navrhovalo KDH, by bolo pre rozpočet fatálne. .sú rôzne legendy, kto vás presvedčil o rovnej dani. Ako to bolo?
Vôbec to nebolo jednoduché. V tejto miestnosti sedela skupina, 15 až 18 ľudí, museli sme pridať pár stoličiek. Fakt je, že Sulík odviedol enormnú prácu, viac ako priemer. On a Jano Oravec boli viditeľnými zástancami rovnej dane. Ale väčšina členov komisie sa s tým nestotožňovala, radili mi nerobiť to. Ja som sa rozhodol, že do toho nepôjdem, predpokladal som, že to politicky nebude priechodné, najmä pre zvýšenie DPH a ďalšie dôsledky. Aj Medzinárodný menový fond odporúčal, aby sme to nerobili. Tri dni ma to trápilo, nemohol som v noci spať, stále som nad tým premýšľal, znova prezeral tie čísla. Zvolal som komisiu a oznámil som im, že som zmenil rozhodnutie. Riziká tam síce boli, ale uvedomil som si, že podobná historická príležitosť sa už opakovať nebude, je to šanca na zmenu a treba sa o to pokúsiť. .nehovorí to o vás, že ste skôr intuitívny než analytický typ?
Analýzy vám nepomôžu. Mali sme štyri analýzy. MMF mi povedal, že ak to chcem urobiť, mám to rozložiť na tri roky. Analýzami sa dá dokázať všetko, nakoniec vždy záleží na človeku, ako sa rozhodne. .ktorá reforma bola počas druhej Dzurindovej vlády najdôležitejšia?
Všetky. Najdôležitejší je princíp, že ak majú byť reformy úspešné, musia byť urobené dostatočne razatntne, rýchlo a komplexne. Ak chcete zmeniť fungovanie systému, musí byť urobená minimálna kritická miera zmien. Inak reformy prinášajú náklady, ale nie efekty. .vláda skončila na kauze výhrady svedomia. Mikuláš Dzurinda už pripustil, že išlo aj o lákanie liberálnych voličov pred voľbami. Vy ste boli v tejto kauze až prekvapivo aktívny, hoci to nebola ani trochu vaša téma. Prečo?
Postoj SDKÚ považujem za správny. Nesprávny bol postoj KDH, ktoré pre to odišlo z vlády. Myslím si, že to bola zámienka. .aj Dzurinda už dnes pripúšťa opak.
Ja nemusím hovoriť to, čo Dzurinda. Ja som to vnímal ako zámienku KDH vyrobiť konflikt a ísť do konfrontácie s SDKÚ. .bola to predsa súčasť programového vyhlásenia vlády a ministri Kukan a Dzurinda odmietli zmluvy predložiť na rokovanie vlády.
My sme neodmietli vatikánsku zmluvu, ale to znenie, ktoré bolo navrhované. .ale to znenie prešlo celým medzirezortným pripomienkovým konaním a všetky zásadné namietky boli vyriešené. Prečo o tom vláda nemala rokovať?
Odmietli sme, aby iný právny poriadok zasahoval do nášho právneho poriadku, vecne bol vtedy postoj SDKÚ správny. .sDKÚ sa po voľbách 2006 dostala do opozície. Mnohí vaši kolegovia o vás hovoria, že sa vtedy vo vás niečo zlomilo a začali ste sa venovať strane, chodili ste často na výjazdy. Čo sa zmenilo?
Po voľbách 2006 som nevedel, či v parlamente vydržím, či ma to tam bude baviť, ale uvedomil som si, že je to môj džob a bavilo ma to. .na začiatku ste však mali trochu problémy s dochádzkou.
To bolo raz, keď som bol v Bhutáne na dovolenke, ktorú som si naplánoval pol roka predtým, v čase keď som nemohol vedieť, či budeme v opozícii a kedy bude schôdza. Inak som mal dochádzku dobrú. .teraz ste v trochu novej situácii. V porovnaní s Dzurindovými vládami prvýkrát nemáte podporu premiéra.
Netvrdil by som, že nemám podporu premiéra. .je to trochu nová situácia, nie?
Je to iná situácia. Dzurinda mi dôveroval, že, povedzme, do daňovej reformy nezasahoval. Pani premiérka má iný štýl, čo je úplne legitímne, a zasahuje aj do vecného obsahu reforiem. .asi vám to dosť komplikuje život.
Nebudem tajiť, že viac mi vyhovoval ten prvý štýl. .súčasná vláda má aj medzi svojimi voličmi zlý imidž. Čím to je?
Tiež som sklamaný. Keď vznikala táto vláda, myslel som si, že môže byť lepšia a akčnejšia ako druhá Dzurindova, SaS je predsa viac programová a reformná ako ANO. Ale ako vidíme, nie je to až tak. Táto vláda má síce problém s komunikáciou, ale robí a bude robiť pre krajinu dobré veci. .keď hovoríte o komunikácii, pred časom ste mali konflikt s premiérkou v súvislosti s prenájmom budovy daňového riaditeľstva. Komunikovali by ste to dnes inak?
Nie. .stojíte si za tým?
Jednoznačne. Ja som ten spor do médií nevytiahol, do poslednej chvíle som sa to snažil vyriešiť, potom som nemohol konať inak. .prečo má daňový úrad sídliť v jednej budove, ako to vymyslel Smer?
Na to je množstvo dôvodov, máme na to analýzu. Ale predovšetkým, išlo o manažérske rozhodnutie v kompetencii šéfa daňového riaditeľstva. Keby som mal riešiť takéto veci, nikdy neurobím potrebné reformy. .viete si predstaviť, že by bol taký vysoký štátny úradník vo funkcii bez dôvery premiérky?
Nie je to normálne, preto sa rozhodol odstúpiť. Štandardný postup mal byť, že by ma požiadala, aby som konal a keby som nekonal, mala odvolať mňa. .zdá sa, že ste s premiérkou aj vo vnútrostraníckom konflikte.
Máme iný názor na túto vec. .tých vecí pribúda.
To je normálne. Zároveň vieme spolupracovať. .dnes je veľkou témou Viktor Orbán. Vidíte v ňom nejaké nebezpečenstvo pre strednú Európu?
Myslím si, že taká veľká moc v rukách jedného človeka je unikátny jav. Jeho spôsoby a program sú bližšie tomu, čo presadzoval Robert Fico, než nám. Nemyslím si, že je Orbán hrozba , Maďarsko je silná dmeokracia. Skôr je to nebezpečné pre Orbána a pre Maďarsko. .druhou veľkou témou medzinárodnej politiky je euro a budúcnosť EÚ.
Cieľom je, aby sme zostali členom eurozóny, ale aby nevznikla fiškálna únia, ktorá by nás poškodila a Európe by nepomohla. Za roky 2003, keď sme sa rozhodli, že chceme byť členmi v eurozóne až do roku 2008, sme išli zo 75-percentnej úrovne Česka na 90-percentnú, z 87-percentnej úrovne Maďarska na 113-percentnú. Môžu za to reformy a vstup do eurozóny. .je ešte pre nás euro výhodné?
Ekonomická výhodnosť sa určiť dá. Podľa odhadov znamená členstvo v eurozóne vyšší rast o 0,7 percenta až 1 percento HDP, pre nás to znamená asi 700 miliónov eur, čo je viac ako náklady na euroval. Problém eura je, že neexistuje exit-stratégia, dokonca ani pre krajiny ako Grécko. Je to veľmi komplexné. .otázka na záver: Čo práve čítate?
Väčšinou vládne a európske materiály. Prestal som čítať noviny. Pred časom som nestihol za celý týždeň pečítať noviny a zistil som, že mi to vôbec nechýba. Tak som ich prestal čítať. Čítam ekonomické analýzy. A práve som dočítal Občanský průkaz, dobre som sa zabavil. Ivan Mikloš/
Narodil sa v roku 1960 vo Svidníku. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1991 – 1992 bol ministrom privatizácie. V prvej vláde Mikuláša Dzurindu zastával post podpredsedu vlády pre ekonomiku, v druhej Dzurindovej vláde bol ministrom financií. Toto ministerstvo riadi aj vo vláde Ivety Radičovej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.