.kvalitné? Moderné? Učebnice?
Čo je vlastne Planéta vedomostí? Z internetovej stránky www.digitalneucebnice.sk, ktorá má v hlavičke logo ministerstva školstva, vyplýva, že ide o digitálne učebnice. Podľa internetovej stránky www.planetavedomosti.sk, ktorá má v hlavičke logo firmy Agemsoft, je to digitálne kurikulum, respektíve komplexný elektronický vzdelávací systém. Pod týmito nepríliš zrozumiteľnými názvami sa skrývajú interaktívne počítačové lekcie z piatich vyučovacích predmetov. Podľa uvedenej stránky ide o „lekcie najvyššej kvality, ktoré obsahujú množstvo multimediálnych prezentácií, názorných videí, animácií, atraktívnych simulácií, ilustrácií, interaktívnych cvičení a aktivít“.
A ako je to naozaj? Nuž, Planéta vedomostí rozhodne nie je súborom digitálnych učebníc. Žiadna jej časť totiž nemá ani len základnú vlastnosť učebnice – pokus o systematický výklad niektorého školského predmetu. Táto skutočnosť je natoľko zjavná, že dnes sa už prakticky nikto zo zainteresovaných ani len nepokúša predstierať opak. V zmluve v rámci verejného obstarávania sa preto radšej hovorí o „digitálnom obsahu na podporu vzdelávacieho procesu“.
Planéta vedomostí má síce moderný vzhľad (ak ešte stále považujeme použitie počítačov alebo elektronických tabúľ automaticky za znak modernosti), ale zúfalo nemoderný obsah. Väčšina multimediálnych prezentácií, názorných videí a podobných dobrôt sa nesie v duchu: milý žiak, my ti povieme nejaké fakty, ty sa ich naučíš naspamäť a my potom otestujeme, či si sa to naozaj naučil. Takmer nikde sa nekladie otázka „prečo“. Ústrednou otázkou Planéty vedomostí je otázka „ako“. V lepšom prípade sa deti dozvedia „ako sa to robí“, v horšom len „ako to vyzerá a ako sa to volá“. Atraktívne simulácie a interaktívne cvičenia len veľmi zriedkavo vedú deti k nejakej kreativite, samostatnému mysleniu alebo nebodaj k hľadaniu vlastných riešení či dokonca k objavovaniu. Vo väčšine Planéty vedomostí dostalo všeobecne kritizované učenie založené na memorovaní faktov len nové šaty. Cisárove.
A ako je to s kvalitou tých „lekcií najvyššej kvality“? Autor tohto článku sa cítil najkompetentnejší posúdiť fyziku, tak si pozrel prvú lekciu fyziky pre stredné školy, venovanú silám. Výsledok: v každej časti lekcie určenej žiakom (okrem úvodného obsahu a záverečného zhrnutia) sa našla nejaká faktická chyba. Niektoré chyby boli vážnejšie (napríklad tvrdenie, že ťahanie, respektíve tlačenie vozňa rušňom je príkladom príťažlivej, respektíve odpudivej sily), nad inými by sa dalo prižmúriť oko (nesprávna definícia gravitačnej sily, tautologická definícia elektrickej sily, neúplná definícia magnetickej sily a podobne). Problém je v tom, že chyby sú takmer na každom kroku, takže skoro celú lekciu treba absolvovať s prižmúrenými očami. Lenže, ako má potom človek vidieť tie pekné animácie? Aj keď, niekedy možno nie je na škodu, keď sa príliš nepozerá – ako napríklad v prípade sily odporu prostredia, kde je slovný komentár v priamom rozpore s príslušnou animáciou. .bez výzvy na súťaž
Veľké množstvo menších či väčších faktických chýb je, v závislosti od okolností, menším či väčším problémom. Ak by bola Planéta vedomostí produktom, ktorý si po zvážení kvality a ceny jednotlivé školy buď kúpia, alebo nekúpia, bol by to len malý problém. Ale v momente, keď ministerstvo školstva vyhlásilo vo veci kúpy Planéty vedomostí v rámci verejného obstarávania rokovacie konanie bez výzvy na súťaž, sa to stalo problémom podstatne väčším. A vzhľadom na cenové rozpätie od 6 do 12 miliónov eur (za trojročnú licenciu pre všetky školy na Slovensku) je to problém mimoriadne veľký.
Na rozhodnutí ministerstva je zarážajúcich hneď niekoľko vecí. Prečo Eugen Jurzyca, ktorého cieľom je otvoriť trh s učebnicami, vytvára v prípade elektronických učebníc (či už reálnych, alebo len nominálnych) monopol jedného dodávateľa? Prečo chce minister, ktorého cieľom sú transparentné tendre, kúpiť od tohto dodávateľa produkt bez súťaže? A napokon, ako je možné, že ministerstvo sa rozhodlo zaplatiť takú veľkú sumu za produkt značne pochybnej kvality?
Odpoveď na prvú otázku: minister považuje „digitalizáciu školstva“ za krok správnym smerom a bol informovaný v tom zmysle, že Planéta vedomostí je momentálne na Slovensku bezkonkurenčný projekt. Odpoveď na druhú otázku: úradníci ministerstva ministra presvedčili, že Planéta vedomostí sa nedala obstarať iným spôsobom, než rokovacím konaním bez výzvy na súťaž (minister urobil aspoň to, že obsah tohto verejného obstarávania zverejnil, hoci ho na to zákon nezaväzoval). Odpoveď na tretiu otázku: minister bol na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, úprimne presvedčený, že Planéta vedomostí je celkom dobrý projekt (hoci si sám všimol jej prílišnú orientáciu na faktografiu a memorovanie).
V snahe zachrániť školstvu 6 až 12 miliónov eur, pre ktoré by sa na školách určite našlo rozumné uplatnenie, sme sa pokúsili doplniť ministrove informácie o projekte. Začali sme od tretej otázky a odpovede: informovali sme ministra o množstve faktických chýb, ktoré sme našli v jednej-jedinej lekcii. Sami sme upozornili na to, že nezainteresovaný človek by nás mohol podozrievať zo zámerného výberu lekcie s veľkým množstvom chýb. A tak sme ministrovi navrhli, aby on vybral nejakú lekciu bez faktických chýb a my sa pozrieme, či tam naozaj nijaké nie sú. .oko a ucho
Minister sa obrátil s požiadavkou na výber ukážkovej lekcie Planéty vedomostí na Štátny pedagogický ústav. Z ŠPÚ mu odporučili lekciu „oko a ucho“ z biológie pre základné školy (rovnakú lekciu nám odporučil aj riaditeľ Ústavu informácií a prognóz školstva Roman Baranovič). Tentoraz sme si pozreli lekciu pre učiteľa.
Táto ukážková lekcia, vybraná spomedzi „lekcií najvyššej kvality“ obsahovala 28 položiek. Faktické chyby sme našli v 14 z nich (v jednom prípade išlo zrejme o chybu spôsobenú prekladom, ostatné chyby sú prítomné aj v originálnej anglickej verzii). Väčšina chýb sa týkala nesprávnej animácie lomu svetelných lúčov a zobrazovania zvukových vĺn.
Zvyšných 14 položiek tejto lekcie sa dá rozdeliť na tri skupiny. Do jednej patrí 5 položiek tvorených statickými obrázkami, akých sa dajú nájsť na internete desiatky a slovnými komentármi, z ktorých sa deti nedozvedajú nič iné, ako názvy rôznych častí oka a ucha (v jednom prípade je to 15 nových pojmov za 60 sekúnd). Ďalšiu skupinu tvorí 5 položiek predstavujúcich testy úspešnosti memorovania faktov. Zvyšné 4 položky sú tvorené interaktívnymi animáciami. Jedna z nich je nezmyselná (prinajmenšom z didaktického hľadiska), tri sú fakticky správne a didakticky užitočné. Práca s týmito tromi zaujímavými animáciami zaberie žiakovi dohromady asi tri minúty.
Minister našu analýzu nijako nezľahčoval, zdalo sa nám, že plne chápe vážnosť toho, čo sme zistili. Dal si, samozrejme, vypracovať niekoľko nezávislých posudkov. Niektoré z nich naše zistenia bagatelizovali argumentom, že ide o chyby z hľadiska fyziky, čo nie je na hodinách biológie až také podstatné. Iné uznávali závažnosť niektorých našich zistení, ale konštatovali, že ďalšie nami vyčítané chyby im až tak neprekážali.
Lenže v prípade faktických chýb hádam nejde o to, či niekomu prekážajú viac, alebo menej. Faktické chyby by sa v produkte pre všetky školy za približne štvrť miliardy korún vyskytovať jednoducho nemali. A ak sa vyskytujú v takom hojnom počte v ukážkovej lekcii, čo možno očakávať od priemernej lekcie v rámci tohto projektu? Debatovať môžeme o didaktickej vhodnosti, o modernosti či zastaranosti celej koncepcie, ale o faktických chybách by sme hádam polemizovať nemali. Buď tam sú, alebo nie sú. Povedať, že tam sú, ale nikomu to vlastne až tak veľmi neprekáža a daňoví poplatníci preto bez problémov zatiahnu nejakých desať miliónov eur – to by teda bola trúfalosť. .hard a soft
Ako je možné, že ministerstvo sa rozhodlo kúpiť takýto nevydarený produkt bez súťaže? To je celkom vtipný uzavretý kruh: o nedostatkoch projektu sa nedozviete, ak ho s ničím neporovnáte, a potrebu porovnávať nepocítite, ak o nedostatkoch neviete. Práve preto súťažia firmy v prípade štátnych zákaziek najmä o to, aby sa dostali k verejným obstarávaniam bez súťaže. S Planétou vedomostí to bolo konkrétne takto: Myšlienka zakúpenia tohto projektu vznikla na ministerstve školstva ešte za Mikolajovej éry, financované to malo byť – ako inak – z eurofondov. Lenže to nevyšlo, a tak Eugen Jurzyca zdedil ministerstvo aj s rozbehnutým projektom, ktorý musel byť buď zrušený, alebo financovaný zo štátneho rozpočtu. A zdedil aj všeličo iné. Napríklad katastrofálnu situáciu s novými učebnicami. A tiež takzvané Dátové centrum, čo je kopa trestuhodne nevyužitého počítačového hardvéru.
Jurzyca sa rozhodol tieto tri dedičstvá v nejakom zmysle prepojiť a problémy s jedným riešiť aspoň do istej miery pomocou zvyšných dvoch. Mínové pole, zanechané Mikolajom v podobe absolútne nesplniteľných termínov vo vydávaní učebníc, sa malo čiastočne obísť práve využitím Dátového centra, ktoré bolo predsa vybudované ako „centrálne úložisko digitálneho obsahu výchovy a vzdelávania a administratívnych dát”. Situácia s meškajúcimi učebnicami sa mala zmierniť tým, že by školy získali prístup k nejakému digitálnemu vzdelávaciemu obsahu, ktorým malo byť tretie dedičstvo – Planéta vedomostí. Bolo by to celkom rozumné riešenie: hardvér by sa naplnil softvérom a učiteľom by to mohlo pomôcť.
A tak Jurzycovo ministerstvo rozbehlo testovanie Planéty vedomostí v rámci pilotného projektu. Toto testovanie prebiehalo až v dojímavej spolupráci medzi rezortom školstva a súkromnou firmou Agemsoft. Ústav informácií a prognóz školstva hradil záujemcom z radov učiteľov cestovné a školenie v centre moderných technológií Edulab patriacom Agemsoftu. Učitelia zapojení do testovania dostávali za vypracovanie záverečnej správy honorár 50 eur. Okrem toho mohli získať od Agemsoftu certifikát, ktorý ich oprávňuje urobiť školenie pre učiteľov na vlastnej škole za honorár 200 eur. Výsledkom sú „tisíce děkovných dopisů”, mnohé z nich (možno drvivá väčšina) myslené naozaj úprimne.
Na základe pozitívnych reakcií sa minister rozhodol vážne uvažovať o zakúpení licencie pre všetky školy. Dá sa to pochopiť, veď napríklad na anketovú otázku „Chcete využívať digitálny obsah Planéta vedomostí na vašej škole?” odpovedá na stránke ministerstva viac než 80 percent respondentov kladne. Aj keď, škoda, že sa ministerstvo nepýtalo trošku modifikovanou otázkou: „Chcete, aby ministerstvo kúpilo celoplošnú licenciu Planéty vedomostí za 12 miliónov eur, alebo má tie peniaze radšej rozdeliť medzi školy, ktoré s nimi môžu naložiť podľa vlastného uváženia?“ .planéta a brána
Len čo sa minister rozhodol, úradníci ministerstva mu vysvetlili, že Planétu vedomostí nemôže kúpiť v rámci verejnej súťaže, pretože „práce/dodávky tovarov/služby môže poskytnúť len určitý dodávateľ, z dôvodov vyplývajúcich z ochrany výhradných práv“. A tak sa minister uspokojil s tým, že aspoň zverejnil oznámenie o rokovaní. Taký postup je rozhodne významným krokom z hľadiska transparentnosti celého procesu. Lenže takáto transparentnosť plní len jednu zo svojich funkcií – konkrétne, že do istej miery bráni korupcii a krádežiam spoločného majetku. Neplní si však inú, oveľa podstatnejšiu úlohu – zabezpečiť férovú súťaž s možnosťou porovnania ponúk a výberu najlepšej z nich.
Čo sa napríklad ministerstvo dozvedelo testovaním Planéty vedomostí o iných podobných produktoch? Nechal si minister nahovoriť, že iné podobné projekty neexistujú? Ale existujú. Jeden z nich – Bránu poznania z roku 2003 – distribuovala na Slovensku práve firma Agemsoft. Spomínanú Bránu poznania tvorila sada CD-čiek s multimediálnymi titulmi pre základné a stredné školy. Pokrývala viac predmetov ako Planéta vedomostí. Tri až štyri CD-čka sa predávali za 1 520 Sk, pred dvoma rokmi sa dve takéto CD-čka dali kúpiť v Lacných knihách približne za 1 euro.
Bránu poznania, odporúčnú projektom Infovek, zakúpilo asi tisíc slovenských škôl. Bývalý riaditeľ Infoveku (do roku 2003) a súčasný riaditeľ ÚIPŠ Roman Baranovič – zanietený propagátor Planéty vedomostí – nám nevedel povedať, do akej miery sa Brána poznania líši svojím obsahom od Planéty vedomostí. Nevedel nám ani povedať, ako sa Brána poznania na školách využívala, či sa využíva dodnes a či ju naozaj treba nahradiť ďalším produktom za milióny eur.
Sami sme zatiaľ tieto dva produkty porovnať nedokázali. Roman Baranovič nám síce poskytol sadu 14 CD-čiek Brány poznania, tie sa však nedali nainštalovať (po dlhom pátraní sme sa dozvedeli, že je to pravdepodobne pre „upgrade od Microsoftu, konkrétne ide o hot-fix KB916281“). Ale ministerstvo by si ich porovnať malo. .obsah a prístup
Keď sme hovorili s ministrom Jurzycom o našich zisteniach, bol jednoznačne za zverejnenie všetkého, na čo sme prišli. Okrem iného však povedal, že by očakával nielen opis problémov, ale aj návrh riešenia. Pokúsime sa vyjsť mu v ústrety.
Ak je jednou z jeho priorít priniesť školám kvalitný digitálny vzdelávací obsah, mohol by začať tým, že nekúpi od firmy Agemsoft multilicenciu pre všetky školy. Formálne sa to dá dosiahnuť asi celkom jednoducho tým, že ŠPÚ neudelí Planéte vedomostí schvaľovaciu doložku. Dôvodov sa na to nájde viac než dosť. Okrem spomínaných faktických chýb je to napríklad nesúlad so štátnym vzdelávacím programom. Napríklad Matematika pre prvý stupeň ZŠ (ktorá predstavuje približne desatinu celkového obsahu Planéty vedomostí) sa podľa našich informácií prekrýva so štátnym vzdelávacím programom len na troch percentách (naozaj len troch percentách, nejde o tlačovú chybu). Ak je to pravda, potom sa Agemsoft, či už vedome, alebo nevedome, pokúsil uviesť ministerstvo do závažného omylu falošným predstieraním naplnenia obsahu tejto časti. To by azda mohlo stačiť na zrušenie rokovania s Agemsoftom aj bez ŠPÚ ako medzičlánku.
Neznamenalo by to, samozrejme, že školy, ktoré si Planétu vedomostí obľúbili, ju nemôžu používať. Len by si museli zakúpiť svoju licenciu. A ak by ministerstvo rozdelilo tých 6 až 12 miliónov eur školám, mohli by niektoré z nich využiť tie peniaze práve na nákup Planéty vedomostí.
Ďalším krokom by mohlo byť nové rokovanie s Agemsoftom, tentoraz nie o dodaní celého balíka, ktorý sa skladá z dvoch častí, ale len o jednej z nich. Planéta vedomostí sa totiž naozaj skladá z dvoch celkom odlišných vecí. Jednak zo samotného vzdelávacieho obsahu (to sú tie „lekcie najvyššej kvality“) a jednak zo softvérového nástroja na prístup k tomuto obsahu. Ak chce minister dosiahnuť aký-taký voľný trh s digitálnymi učebnicami, potom by celkom stačilo kúpiť len ten nástroj a zverejniť formát, v akom majú byť lekcie pre tento nástroj spracované. Potom môže vypísať konkurzy na jednotlivé lekcie alebo balíky lekcií. Pravdepodobnosť, že tým získa lekcie kvality ešte vyššej ako najvyššej, je rozhodne nezanedbateľná. Podstatné je oddeliť obsah od nástroja a v obsahu vytvoriť podmienky pre súťaž.
Mimochodom, ani ten nástroj by sa asi nemal kupovať od Agemsoftu priamo. Aj v tom by sa zrejme mal usporiadať regulárny tender s jasne vymedzeným zadaním. V prvej fáze je dokonca možné vyhnúť sa tomu nástroju úplne a vypísať konkurz napríklad na powerpointové prezentácie. Powerpoint je univerzálne rozšírený nástroj, ktorý majú školy zakúpený a v ktorom sa dajú pomerne jednoducho robiť kvalitné multimediálne a interaktívne lekcie. Rozšírenosť a všeobecná prístupnosť tohto nástroja by umožnila zaangažovať do celého procesu mnohých autorov, učiteľov, vydavateľov a podobne. Pomerne slušná všeobecná powerpointová gramotnosť by zas umožnila plné sústredenie na to podstatné – na obsah. Aby bol čo najpodnetnejší, didakticky premyslený a s čo najmenším počtom faktických chýb.
Takýmto spôsobom by ministerstvo školstva mohlo postupne vybudovať databázu kvalitných digitálnych lekcií a dať ju k dispozícii školám. Nebolo by to síce od 1. septembra, ale mohlo by to byť kvalitnejšie a najmä lacnejšie. A čo s ušetrenými peniazmi? Poslať ich na školy, tam už budú vedieť, čo s nimi.
Čo je vlastne Planéta vedomostí? Z internetovej stránky www.digitalneucebnice.sk, ktorá má v hlavičke logo ministerstva školstva, vyplýva, že ide o digitálne učebnice. Podľa internetovej stránky www.planetavedomosti.sk, ktorá má v hlavičke logo firmy Agemsoft, je to digitálne kurikulum, respektíve komplexný elektronický vzdelávací systém. Pod týmito nepríliš zrozumiteľnými názvami sa skrývajú interaktívne počítačové lekcie z piatich vyučovacích predmetov. Podľa uvedenej stránky ide o „lekcie najvyššej kvality, ktoré obsahujú množstvo multimediálnych prezentácií, názorných videí, animácií, atraktívnych simulácií, ilustrácií, interaktívnych cvičení a aktivít“.
A ako je to naozaj? Nuž, Planéta vedomostí rozhodne nie je súborom digitálnych učebníc. Žiadna jej časť totiž nemá ani len základnú vlastnosť učebnice – pokus o systematický výklad niektorého školského predmetu. Táto skutočnosť je natoľko zjavná, že dnes sa už prakticky nikto zo zainteresovaných ani len nepokúša predstierať opak. V zmluve v rámci verejného obstarávania sa preto radšej hovorí o „digitálnom obsahu na podporu vzdelávacieho procesu“.
Planéta vedomostí má síce moderný vzhľad (ak ešte stále považujeme použitie počítačov alebo elektronických tabúľ automaticky za znak modernosti), ale zúfalo nemoderný obsah. Väčšina multimediálnych prezentácií, názorných videí a podobných dobrôt sa nesie v duchu: milý žiak, my ti povieme nejaké fakty, ty sa ich naučíš naspamäť a my potom otestujeme, či si sa to naozaj naučil. Takmer nikde sa nekladie otázka „prečo“. Ústrednou otázkou Planéty vedomostí je otázka „ako“. V lepšom prípade sa deti dozvedia „ako sa to robí“, v horšom len „ako to vyzerá a ako sa to volá“. Atraktívne simulácie a interaktívne cvičenia len veľmi zriedkavo vedú deti k nejakej kreativite, samostatnému mysleniu alebo nebodaj k hľadaniu vlastných riešení či dokonca k objavovaniu. Vo väčšine Planéty vedomostí dostalo všeobecne kritizované učenie založené na memorovaní faktov len nové šaty. Cisárove.
A ako je to s kvalitou tých „lekcií najvyššej kvality“? Autor tohto článku sa cítil najkompetentnejší posúdiť fyziku, tak si pozrel prvú lekciu fyziky pre stredné školy, venovanú silám. Výsledok: v každej časti lekcie určenej žiakom (okrem úvodného obsahu a záverečného zhrnutia) sa našla nejaká faktická chyba. Niektoré chyby boli vážnejšie (napríklad tvrdenie, že ťahanie, respektíve tlačenie vozňa rušňom je príkladom príťažlivej, respektíve odpudivej sily), nad inými by sa dalo prižmúriť oko (nesprávna definícia gravitačnej sily, tautologická definícia elektrickej sily, neúplná definícia magnetickej sily a podobne). Problém je v tom, že chyby sú takmer na každom kroku, takže skoro celú lekciu treba absolvovať s prižmúrenými očami. Lenže, ako má potom človek vidieť tie pekné animácie? Aj keď, niekedy možno nie je na škodu, keď sa príliš nepozerá – ako napríklad v prípade sily odporu prostredia, kde je slovný komentár v priamom rozpore s príslušnou animáciou. .bez výzvy na súťaž
Veľké množstvo menších či väčších faktických chýb je, v závislosti od okolností, menším či väčším problémom. Ak by bola Planéta vedomostí produktom, ktorý si po zvážení kvality a ceny jednotlivé školy buď kúpia, alebo nekúpia, bol by to len malý problém. Ale v momente, keď ministerstvo školstva vyhlásilo vo veci kúpy Planéty vedomostí v rámci verejného obstarávania rokovacie konanie bez výzvy na súťaž, sa to stalo problémom podstatne väčším. A vzhľadom na cenové rozpätie od 6 do 12 miliónov eur (za trojročnú licenciu pre všetky školy na Slovensku) je to problém mimoriadne veľký.
Na rozhodnutí ministerstva je zarážajúcich hneď niekoľko vecí. Prečo Eugen Jurzyca, ktorého cieľom je otvoriť trh s učebnicami, vytvára v prípade elektronických učebníc (či už reálnych, alebo len nominálnych) monopol jedného dodávateľa? Prečo chce minister, ktorého cieľom sú transparentné tendre, kúpiť od tohto dodávateľa produkt bez súťaže? A napokon, ako je možné, že ministerstvo sa rozhodlo zaplatiť takú veľkú sumu za produkt značne pochybnej kvality?
Odpoveď na prvú otázku: minister považuje „digitalizáciu školstva“ za krok správnym smerom a bol informovaný v tom zmysle, že Planéta vedomostí je momentálne na Slovensku bezkonkurenčný projekt. Odpoveď na druhú otázku: úradníci ministerstva ministra presvedčili, že Planéta vedomostí sa nedala obstarať iným spôsobom, než rokovacím konaním bez výzvy na súťaž (minister urobil aspoň to, že obsah tohto verejného obstarávania zverejnil, hoci ho na to zákon nezaväzoval). Odpoveď na tretiu otázku: minister bol na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, úprimne presvedčený, že Planéta vedomostí je celkom dobrý projekt (hoci si sám všimol jej prílišnú orientáciu na faktografiu a memorovanie).
V snahe zachrániť školstvu 6 až 12 miliónov eur, pre ktoré by sa na školách určite našlo rozumné uplatnenie, sme sa pokúsili doplniť ministrove informácie o projekte. Začali sme od tretej otázky a odpovede: informovali sme ministra o množstve faktických chýb, ktoré sme našli v jednej-jedinej lekcii. Sami sme upozornili na to, že nezainteresovaný človek by nás mohol podozrievať zo zámerného výberu lekcie s veľkým množstvom chýb. A tak sme ministrovi navrhli, aby on vybral nejakú lekciu bez faktických chýb a my sa pozrieme, či tam naozaj nijaké nie sú. .oko a ucho
Minister sa obrátil s požiadavkou na výber ukážkovej lekcie Planéty vedomostí na Štátny pedagogický ústav. Z ŠPÚ mu odporučili lekciu „oko a ucho“ z biológie pre základné školy (rovnakú lekciu nám odporučil aj riaditeľ Ústavu informácií a prognóz školstva Roman Baranovič). Tentoraz sme si pozreli lekciu pre učiteľa.
Táto ukážková lekcia, vybraná spomedzi „lekcií najvyššej kvality“ obsahovala 28 položiek. Faktické chyby sme našli v 14 z nich (v jednom prípade išlo zrejme o chybu spôsobenú prekladom, ostatné chyby sú prítomné aj v originálnej anglickej verzii). Väčšina chýb sa týkala nesprávnej animácie lomu svetelných lúčov a zobrazovania zvukových vĺn.
Zvyšných 14 položiek tejto lekcie sa dá rozdeliť na tri skupiny. Do jednej patrí 5 položiek tvorených statickými obrázkami, akých sa dajú nájsť na internete desiatky a slovnými komentármi, z ktorých sa deti nedozvedajú nič iné, ako názvy rôznych častí oka a ucha (v jednom prípade je to 15 nových pojmov za 60 sekúnd). Ďalšiu skupinu tvorí 5 položiek predstavujúcich testy úspešnosti memorovania faktov. Zvyšné 4 položky sú tvorené interaktívnymi animáciami. Jedna z nich je nezmyselná (prinajmenšom z didaktického hľadiska), tri sú fakticky správne a didakticky užitočné. Práca s týmito tromi zaujímavými animáciami zaberie žiakovi dohromady asi tri minúty.
Minister našu analýzu nijako nezľahčoval, zdalo sa nám, že plne chápe vážnosť toho, čo sme zistili. Dal si, samozrejme, vypracovať niekoľko nezávislých posudkov. Niektoré z nich naše zistenia bagatelizovali argumentom, že ide o chyby z hľadiska fyziky, čo nie je na hodinách biológie až také podstatné. Iné uznávali závažnosť niektorých našich zistení, ale konštatovali, že ďalšie nami vyčítané chyby im až tak neprekážali.
Lenže v prípade faktických chýb hádam nejde o to, či niekomu prekážajú viac, alebo menej. Faktické chyby by sa v produkte pre všetky školy za približne štvrť miliardy korún vyskytovať jednoducho nemali. A ak sa vyskytujú v takom hojnom počte v ukážkovej lekcii, čo možno očakávať od priemernej lekcie v rámci tohto projektu? Debatovať môžeme o didaktickej vhodnosti, o modernosti či zastaranosti celej koncepcie, ale o faktických chybách by sme hádam polemizovať nemali. Buď tam sú, alebo nie sú. Povedať, že tam sú, ale nikomu to vlastne až tak veľmi neprekáža a daňoví poplatníci preto bez problémov zatiahnu nejakých desať miliónov eur – to by teda bola trúfalosť. .hard a soft
Ako je možné, že ministerstvo sa rozhodlo kúpiť takýto nevydarený produkt bez súťaže? To je celkom vtipný uzavretý kruh: o nedostatkoch projektu sa nedozviete, ak ho s ničím neporovnáte, a potrebu porovnávať nepocítite, ak o nedostatkoch neviete. Práve preto súťažia firmy v prípade štátnych zákaziek najmä o to, aby sa dostali k verejným obstarávaniam bez súťaže. S Planétou vedomostí to bolo konkrétne takto: Myšlienka zakúpenia tohto projektu vznikla na ministerstve školstva ešte za Mikolajovej éry, financované to malo byť – ako inak – z eurofondov. Lenže to nevyšlo, a tak Eugen Jurzyca zdedil ministerstvo aj s rozbehnutým projektom, ktorý musel byť buď zrušený, alebo financovaný zo štátneho rozpočtu. A zdedil aj všeličo iné. Napríklad katastrofálnu situáciu s novými učebnicami. A tiež takzvané Dátové centrum, čo je kopa trestuhodne nevyužitého počítačového hardvéru.
Jurzyca sa rozhodol tieto tri dedičstvá v nejakom zmysle prepojiť a problémy s jedným riešiť aspoň do istej miery pomocou zvyšných dvoch. Mínové pole, zanechané Mikolajom v podobe absolútne nesplniteľných termínov vo vydávaní učebníc, sa malo čiastočne obísť práve využitím Dátového centra, ktoré bolo predsa vybudované ako „centrálne úložisko digitálneho obsahu výchovy a vzdelávania a administratívnych dát”. Situácia s meškajúcimi učebnicami sa mala zmierniť tým, že by školy získali prístup k nejakému digitálnemu vzdelávaciemu obsahu, ktorým malo byť tretie dedičstvo – Planéta vedomostí. Bolo by to celkom rozumné riešenie: hardvér by sa naplnil softvérom a učiteľom by to mohlo pomôcť.
A tak Jurzycovo ministerstvo rozbehlo testovanie Planéty vedomostí v rámci pilotného projektu. Toto testovanie prebiehalo až v dojímavej spolupráci medzi rezortom školstva a súkromnou firmou Agemsoft. Ústav informácií a prognóz školstva hradil záujemcom z radov učiteľov cestovné a školenie v centre moderných technológií Edulab patriacom Agemsoftu. Učitelia zapojení do testovania dostávali za vypracovanie záverečnej správy honorár 50 eur. Okrem toho mohli získať od Agemsoftu certifikát, ktorý ich oprávňuje urobiť školenie pre učiteľov na vlastnej škole za honorár 200 eur. Výsledkom sú „tisíce děkovných dopisů”, mnohé z nich (možno drvivá väčšina) myslené naozaj úprimne.
Na základe pozitívnych reakcií sa minister rozhodol vážne uvažovať o zakúpení licencie pre všetky školy. Dá sa to pochopiť, veď napríklad na anketovú otázku „Chcete využívať digitálny obsah Planéta vedomostí na vašej škole?” odpovedá na stránke ministerstva viac než 80 percent respondentov kladne. Aj keď, škoda, že sa ministerstvo nepýtalo trošku modifikovanou otázkou: „Chcete, aby ministerstvo kúpilo celoplošnú licenciu Planéty vedomostí za 12 miliónov eur, alebo má tie peniaze radšej rozdeliť medzi školy, ktoré s nimi môžu naložiť podľa vlastného uváženia?“ .planéta a brána
Len čo sa minister rozhodol, úradníci ministerstva mu vysvetlili, že Planétu vedomostí nemôže kúpiť v rámci verejnej súťaže, pretože „práce/dodávky tovarov/služby môže poskytnúť len určitý dodávateľ, z dôvodov vyplývajúcich z ochrany výhradných práv“. A tak sa minister uspokojil s tým, že aspoň zverejnil oznámenie o rokovaní. Taký postup je rozhodne významným krokom z hľadiska transparentnosti celého procesu. Lenže takáto transparentnosť plní len jednu zo svojich funkcií – konkrétne, že do istej miery bráni korupcii a krádežiam spoločného majetku. Neplní si však inú, oveľa podstatnejšiu úlohu – zabezpečiť férovú súťaž s možnosťou porovnania ponúk a výberu najlepšej z nich.
Čo sa napríklad ministerstvo dozvedelo testovaním Planéty vedomostí o iných podobných produktoch? Nechal si minister nahovoriť, že iné podobné projekty neexistujú? Ale existujú. Jeden z nich – Bránu poznania z roku 2003 – distribuovala na Slovensku práve firma Agemsoft. Spomínanú Bránu poznania tvorila sada CD-čiek s multimediálnymi titulmi pre základné a stredné školy. Pokrývala viac predmetov ako Planéta vedomostí. Tri až štyri CD-čka sa predávali za 1 520 Sk, pred dvoma rokmi sa dve takéto CD-čka dali kúpiť v Lacných knihách približne za 1 euro.
Bránu poznania, odporúčnú projektom Infovek, zakúpilo asi tisíc slovenských škôl. Bývalý riaditeľ Infoveku (do roku 2003) a súčasný riaditeľ ÚIPŠ Roman Baranovič – zanietený propagátor Planéty vedomostí – nám nevedel povedať, do akej miery sa Brána poznania líši svojím obsahom od Planéty vedomostí. Nevedel nám ani povedať, ako sa Brána poznania na školách využívala, či sa využíva dodnes a či ju naozaj treba nahradiť ďalším produktom za milióny eur.
Sami sme zatiaľ tieto dva produkty porovnať nedokázali. Roman Baranovič nám síce poskytol sadu 14 CD-čiek Brány poznania, tie sa však nedali nainštalovať (po dlhom pátraní sme sa dozvedeli, že je to pravdepodobne pre „upgrade od Microsoftu, konkrétne ide o hot-fix KB916281“). Ale ministerstvo by si ich porovnať malo. .obsah a prístup
Keď sme hovorili s ministrom Jurzycom o našich zisteniach, bol jednoznačne za zverejnenie všetkého, na čo sme prišli. Okrem iného však povedal, že by očakával nielen opis problémov, ale aj návrh riešenia. Pokúsime sa vyjsť mu v ústrety.
Ak je jednou z jeho priorít priniesť školám kvalitný digitálny vzdelávací obsah, mohol by začať tým, že nekúpi od firmy Agemsoft multilicenciu pre všetky školy. Formálne sa to dá dosiahnuť asi celkom jednoducho tým, že ŠPÚ neudelí Planéte vedomostí schvaľovaciu doložku. Dôvodov sa na to nájde viac než dosť. Okrem spomínaných faktických chýb je to napríklad nesúlad so štátnym vzdelávacím programom. Napríklad Matematika pre prvý stupeň ZŠ (ktorá predstavuje približne desatinu celkového obsahu Planéty vedomostí) sa podľa našich informácií prekrýva so štátnym vzdelávacím programom len na troch percentách (naozaj len troch percentách, nejde o tlačovú chybu). Ak je to pravda, potom sa Agemsoft, či už vedome, alebo nevedome, pokúsil uviesť ministerstvo do závažného omylu falošným predstieraním naplnenia obsahu tejto časti. To by azda mohlo stačiť na zrušenie rokovania s Agemsoftom aj bez ŠPÚ ako medzičlánku.
Neznamenalo by to, samozrejme, že školy, ktoré si Planétu vedomostí obľúbili, ju nemôžu používať. Len by si museli zakúpiť svoju licenciu. A ak by ministerstvo rozdelilo tých 6 až 12 miliónov eur školám, mohli by niektoré z nich využiť tie peniaze práve na nákup Planéty vedomostí.
Ďalším krokom by mohlo byť nové rokovanie s Agemsoftom, tentoraz nie o dodaní celého balíka, ktorý sa skladá z dvoch častí, ale len o jednej z nich. Planéta vedomostí sa totiž naozaj skladá z dvoch celkom odlišných vecí. Jednak zo samotného vzdelávacieho obsahu (to sú tie „lekcie najvyššej kvality“) a jednak zo softvérového nástroja na prístup k tomuto obsahu. Ak chce minister dosiahnuť aký-taký voľný trh s digitálnymi učebnicami, potom by celkom stačilo kúpiť len ten nástroj a zverejniť formát, v akom majú byť lekcie pre tento nástroj spracované. Potom môže vypísať konkurzy na jednotlivé lekcie alebo balíky lekcií. Pravdepodobnosť, že tým získa lekcie kvality ešte vyššej ako najvyššej, je rozhodne nezanedbateľná. Podstatné je oddeliť obsah od nástroja a v obsahu vytvoriť podmienky pre súťaž.
Mimochodom, ani ten nástroj by sa asi nemal kupovať od Agemsoftu priamo. Aj v tom by sa zrejme mal usporiadať regulárny tender s jasne vymedzeným zadaním. V prvej fáze je dokonca možné vyhnúť sa tomu nástroju úplne a vypísať konkurz napríklad na powerpointové prezentácie. Powerpoint je univerzálne rozšírený nástroj, ktorý majú školy zakúpený a v ktorom sa dajú pomerne jednoducho robiť kvalitné multimediálne a interaktívne lekcie. Rozšírenosť a všeobecná prístupnosť tohto nástroja by umožnila zaangažovať do celého procesu mnohých autorov, učiteľov, vydavateľov a podobne. Pomerne slušná všeobecná powerpointová gramotnosť by zas umožnila plné sústredenie na to podstatné – na obsah. Aby bol čo najpodnetnejší, didakticky premyslený a s čo najmenším počtom faktických chýb.
Takýmto spôsobom by ministerstvo školstva mohlo postupne vybudovať databázu kvalitných digitálnych lekcií a dať ju k dispozícii školám. Nebolo by to síce od 1. septembra, ale mohlo by to byť kvalitnejšie a najmä lacnejšie. A čo s ušetrenými peniazmi? Poslať ich na školy, tam už budú vedieť, čo s nimi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.