Všetci sú „indignados“, teda rozhorčení. Protestujúci si totiž osvojili terminológiu francúzskeho právnika a bývalého diplomata Stéphana Hessela, ktorého kniha Rozhorčujte sa! (Indignez-Vous!) volá po pokojnej revolúcii proti zneužívaniu demokratického a kapitalistického systému a stala sa bestselerom nielen vo Francúzsku, ale aj v Španielsku.
Dôvodov na rozhorčovanie je dosť: rastúca nezamestnanosť (okolo 21 % a najvyššia spomedzi štátov Európskej únie), korupcia v politike, neschopnosť politických strán riešiť krízu, škrtanie výdavkov...
Zákaz pokojných protestov bol len spúšťacím mechanizmom, vďaka ktorému sa hnutie rozhorčených občanov rozšírilo na hlavné námestia celej krajiny. O polnoci 21. mája zákaz vstúpil do platnosti a vyše 25-tisíc ľudí, sústredených na Puerta del Sol, v srdci tejto španielskej revolúcie, mlčky zdvihlo ruky v nemom výkriku. Sem-tam vypukol búrlivý potlesk alebo sa ozvalo: „Toto sú naše zbrane!“ Mnohí mali ústa prelepené páskou či masky s nápisom „Moratórium. Rozmýšľam.“ Podobné scény bolo vidieť aj v iných mestách a v zahraničí, kde sa španielski emigranti zišli pred veľvyslanectvami. .najvyšší čas
Improvizované tábory vznikli 15. mája po demonštrácii, ktorú cez internet zvolala nezávislá občianska organizácia Democracia Real Ya (Skutočná demokracia hneď), ktorá je inšpirovaná islandským modelom. „Keď vyrastieme, chceme byť Islanďania!“ pokrikoval jeden z organizátorov na čele protestného pochodu v Madride. Tieto zhromaždenia vo vyše päťdesiatich mestách krajiny zrodili hnutie nazvané 15-M alebo aj Španielska revolúcia. Výzvy na stanovanie na námestiach najväčších miest sa spontánne a bleskovou rýchlosťou rozšírili najmä cez Twitter a Facebook.
Na počiatkoch hnutia španielske a medzinárodné médiá pokladali 15-M za protestný výkrik mladej generácie, ktorá je pravdepodobne najvzdelanejšia za celej španielskej histórie, a predsa bola po kríze v roku 2008 svedkyňou, ako zmizli jej nádeje do budúcnosti. Dôkazom sú nápisy z plagátov na stenách budov na námestí Puerta del Sol: „Môj byt je diera, preto dotieram,“, „Vaša prítomnosť ničí našu budúcnosť.“
Hoci mládež hrala na zhromaždeniach hlavnú rolu, protest prekročil generačné hranice, lebo kríza postihla všetkých Španielov a nesúhlas s politikmi panuje v celej krajine. Medzi protestujúcimi sú študenti, ale aj nezamestnaní, rodiny s deťmi aj dôchodcovia. „Už bol najvyšší čas, aby ste sa do toho pustili,“ povzbudzuje starý pán mladých ľudí, čo stanujú na námestí. „My sme bojovali proti diktatúre, teraz prišiel rad na vás,“ dodáva.
Horiace autá a odpadkové koše či bitky s políciou však v tejto revolúcii zatiaľ vidieť nebolo. Protestujúci sú výborne organizovaní: vymenovali rôzne komisie a na tábore nechýbajú ošetrovňa ani detská opatrovňa. Polícia nemusela zasiahnuť; len v Barcelone regionálne bezpečnostné oddiely zakročili proti demonštrantom, aj to bez dôvodu. Z ampliónov zaznievajú hlasy hovorcov, ktorí vystríhajú demonštrantov pred násilím a konzumovaním alkoholu: „Nezabudnite, prečo sme tu. Toto je revolúcia, nie alkoholická párty.“ .oni nás nereprezentujú!
Španieli sa kríze dlho prispôsobovali, až vznikol všeobecný pocit nedôvery k zlyhávajúcemu systému. Vrchol sklamania priniesla záchrana bánk na úkor daňových poplatníkov a masívne prepúšťanie vo veľkých firmách, ktoré aj napriek kríze dosiahli najväčší zisk v posledných desaťročiach. „Nech na krízu doplatia tí, ktorí ju spôsobili!“ Tak znie jedno z najpopulárnejších hesiel revolty. Ozývajú sa požiadavky na reformu španielskej demokracie, ktorú protestujúci pokladajú za skorumpovanú a slúžiacu len záujmom bánk. „Nie, ony nás nereprezentujú!“ naliehavo skandujú na uliciach. Tento pokrik je adresovaný všetkým politickým stranám, bez ohľadu na ich ideologické smerovanie, no najmä dvom mocnejším: vládnej Španielskej socialistickej robotníckej strane (PSOE) a pravicovej Ľudovej strane (PP), ktoré osobitne zvýhodňuje prakticky takmer dvojpartajný systém Španielska. „Myslím, že došlo k presýtenosti systému, ktorý v skutočnosti nie je participatívny a je v rukách kapitálu. Každý, ktorý sa zúčastňuje protestov, veľmi dobre vie, prečo je na Puerta del Sol alebo na iných námestiach. Chceme zmeniť pravidlá hry. Chceme participovať. Chceme mať znova účasť na našej vláde a neobmedziť ju na hlasovanie za menšie zlo,“ hovorí spisovateľ Martín López-Vega.
Prví, ktorí pozdvihli hlas, boli Nolesvotes (Nehlasuj za nich). Tato iniciatíva navrhuje nehlasovať za hegemónne politické strany. Obviňuje ich, že zneužívajú volebný zákon na fixovanie statu quo a tiež z alarmujúcej úrovne korupcie v parlamente. Nasledovali webové hnutia ako Actuable alebo Avaaz, ktoré požadovali, aby politické strany odstránili z volebných zoznamov kandidátov obžalovaných alebo odsúdených z korupcie, tunelovania či ilegálneho financovania. Požiadavky vypočuté neboli. .chyba v systéme
Volebný deň prebehol bez incidentov. Hnutie 15-M pri deklarovaní svojich cieľov zdôrazňovalo, že nežiada hlasy pre konkrétnu stranu, nevyzýva ani na vhadzovanie neplatných volebných lístkov či nehlasovanie ako znak nesúhlasu. Možno preto ani bezradní politici, ani rozpačité média nevedia, ako sa postaviť k mierumilovnému a nestraníckemu (i keď nie apolitickému) fenoménu bez konkrétnych lídrov, na ktorých by bolo možné sústrediť pozornosť.
„Označili nás za rozmaznaných usmrkancov, vandalov, teroristov, radikálov útočiacich proti systému,“ vravia hovorcovia protestujúcich. „My nie sme proti systému, sme proti chybe v systéme. Myslíme, teda prekážame, preto sa nás snažia zdiskreditovať.“
Ako teoretizuje ekonóm a spisovateľ José Luis Sampedro, problém španielskej demokracie spočíva práve v nedostatku kritického myslenia občanov. Je zaujímavé, že politici sa vo svojich komentároch k voľbám ani nezmienili o udalostiach, ktoré sa odohrali na uliciach Španielska a ktoré pokračujú aj po voľbách. José María Ridao, žurnalista denníka El País, napísal, že politici sú hluchí k takmer jednohlasnému pokriku občanov, ktorým sa odcudzila tradičná politika. Ridao spresnil: „Ak strany nereprezentujú demonštrantov, nebudú ich reprezentovať ani inštitúcie riadené týmito stranami. V dôsledku toho bude kríza nielen politická, ale aj inštitucionálna“.
Španielsko sa nachádza na križovatke a okrem ekonomického i finančného úpadku musí čeliť ešte hlbšej rekonštrukcii. Aj keď občania, ktorí vyšli do ulíc, volajú po zmene, politici zatiaľ všeobecné rozhorčenie prehliadajú, idú ďalej v starých koľajach a protesty odsúvajú na tú vedľajšiu. Hlas demonštrantov možno pomôže prehodiť výhybku, aby sa krajina nedostala na slepú koľaj. Autorka je prekladateľka, žije v Madride.
Dôvodov na rozhorčovanie je dosť: rastúca nezamestnanosť (okolo 21 % a najvyššia spomedzi štátov Európskej únie), korupcia v politike, neschopnosť politických strán riešiť krízu, škrtanie výdavkov...
Zákaz pokojných protestov bol len spúšťacím mechanizmom, vďaka ktorému sa hnutie rozhorčených občanov rozšírilo na hlavné námestia celej krajiny. O polnoci 21. mája zákaz vstúpil do platnosti a vyše 25-tisíc ľudí, sústredených na Puerta del Sol, v srdci tejto španielskej revolúcie, mlčky zdvihlo ruky v nemom výkriku. Sem-tam vypukol búrlivý potlesk alebo sa ozvalo: „Toto sú naše zbrane!“ Mnohí mali ústa prelepené páskou či masky s nápisom „Moratórium. Rozmýšľam.“ Podobné scény bolo vidieť aj v iných mestách a v zahraničí, kde sa španielski emigranti zišli pred veľvyslanectvami. .najvyšší čas
Improvizované tábory vznikli 15. mája po demonštrácii, ktorú cez internet zvolala nezávislá občianska organizácia Democracia Real Ya (Skutočná demokracia hneď), ktorá je inšpirovaná islandským modelom. „Keď vyrastieme, chceme byť Islanďania!“ pokrikoval jeden z organizátorov na čele protestného pochodu v Madride. Tieto zhromaždenia vo vyše päťdesiatich mestách krajiny zrodili hnutie nazvané 15-M alebo aj Španielska revolúcia. Výzvy na stanovanie na námestiach najväčších miest sa spontánne a bleskovou rýchlosťou rozšírili najmä cez Twitter a Facebook.
Na počiatkoch hnutia španielske a medzinárodné médiá pokladali 15-M za protestný výkrik mladej generácie, ktorá je pravdepodobne najvzdelanejšia za celej španielskej histórie, a predsa bola po kríze v roku 2008 svedkyňou, ako zmizli jej nádeje do budúcnosti. Dôkazom sú nápisy z plagátov na stenách budov na námestí Puerta del Sol: „Môj byt je diera, preto dotieram,“, „Vaša prítomnosť ničí našu budúcnosť.“
Hoci mládež hrala na zhromaždeniach hlavnú rolu, protest prekročil generačné hranice, lebo kríza postihla všetkých Španielov a nesúhlas s politikmi panuje v celej krajine. Medzi protestujúcimi sú študenti, ale aj nezamestnaní, rodiny s deťmi aj dôchodcovia. „Už bol najvyšší čas, aby ste sa do toho pustili,“ povzbudzuje starý pán mladých ľudí, čo stanujú na námestí. „My sme bojovali proti diktatúre, teraz prišiel rad na vás,“ dodáva.
Horiace autá a odpadkové koše či bitky s políciou však v tejto revolúcii zatiaľ vidieť nebolo. Protestujúci sú výborne organizovaní: vymenovali rôzne komisie a na tábore nechýbajú ošetrovňa ani detská opatrovňa. Polícia nemusela zasiahnuť; len v Barcelone regionálne bezpečnostné oddiely zakročili proti demonštrantom, aj to bez dôvodu. Z ampliónov zaznievajú hlasy hovorcov, ktorí vystríhajú demonštrantov pred násilím a konzumovaním alkoholu: „Nezabudnite, prečo sme tu. Toto je revolúcia, nie alkoholická párty.“ .oni nás nereprezentujú!
Španieli sa kríze dlho prispôsobovali, až vznikol všeobecný pocit nedôvery k zlyhávajúcemu systému. Vrchol sklamania priniesla záchrana bánk na úkor daňových poplatníkov a masívne prepúšťanie vo veľkých firmách, ktoré aj napriek kríze dosiahli najväčší zisk v posledných desaťročiach. „Nech na krízu doplatia tí, ktorí ju spôsobili!“ Tak znie jedno z najpopulárnejších hesiel revolty. Ozývajú sa požiadavky na reformu španielskej demokracie, ktorú protestujúci pokladajú za skorumpovanú a slúžiacu len záujmom bánk. „Nie, ony nás nereprezentujú!“ naliehavo skandujú na uliciach. Tento pokrik je adresovaný všetkým politickým stranám, bez ohľadu na ich ideologické smerovanie, no najmä dvom mocnejším: vládnej Španielskej socialistickej robotníckej strane (PSOE) a pravicovej Ľudovej strane (PP), ktoré osobitne zvýhodňuje prakticky takmer dvojpartajný systém Španielska. „Myslím, že došlo k presýtenosti systému, ktorý v skutočnosti nie je participatívny a je v rukách kapitálu. Každý, ktorý sa zúčastňuje protestov, veľmi dobre vie, prečo je na Puerta del Sol alebo na iných námestiach. Chceme zmeniť pravidlá hry. Chceme participovať. Chceme mať znova účasť na našej vláde a neobmedziť ju na hlasovanie za menšie zlo,“ hovorí spisovateľ Martín López-Vega.
Prví, ktorí pozdvihli hlas, boli Nolesvotes (Nehlasuj za nich). Tato iniciatíva navrhuje nehlasovať za hegemónne politické strany. Obviňuje ich, že zneužívajú volebný zákon na fixovanie statu quo a tiež z alarmujúcej úrovne korupcie v parlamente. Nasledovali webové hnutia ako Actuable alebo Avaaz, ktoré požadovali, aby politické strany odstránili z volebných zoznamov kandidátov obžalovaných alebo odsúdených z korupcie, tunelovania či ilegálneho financovania. Požiadavky vypočuté neboli. .chyba v systéme
Volebný deň prebehol bez incidentov. Hnutie 15-M pri deklarovaní svojich cieľov zdôrazňovalo, že nežiada hlasy pre konkrétnu stranu, nevyzýva ani na vhadzovanie neplatných volebných lístkov či nehlasovanie ako znak nesúhlasu. Možno preto ani bezradní politici, ani rozpačité média nevedia, ako sa postaviť k mierumilovnému a nestraníckemu (i keď nie apolitickému) fenoménu bez konkrétnych lídrov, na ktorých by bolo možné sústrediť pozornosť.
„Označili nás za rozmaznaných usmrkancov, vandalov, teroristov, radikálov útočiacich proti systému,“ vravia hovorcovia protestujúcich. „My nie sme proti systému, sme proti chybe v systéme. Myslíme, teda prekážame, preto sa nás snažia zdiskreditovať.“
Ako teoretizuje ekonóm a spisovateľ José Luis Sampedro, problém španielskej demokracie spočíva práve v nedostatku kritického myslenia občanov. Je zaujímavé, že politici sa vo svojich komentároch k voľbám ani nezmienili o udalostiach, ktoré sa odohrali na uliciach Španielska a ktoré pokračujú aj po voľbách. José María Ridao, žurnalista denníka El País, napísal, že politici sú hluchí k takmer jednohlasnému pokriku občanov, ktorým sa odcudzila tradičná politika. Ridao spresnil: „Ak strany nereprezentujú demonštrantov, nebudú ich reprezentovať ani inštitúcie riadené týmito stranami. V dôsledku toho bude kríza nielen politická, ale aj inštitucionálna“.
Španielsko sa nachádza na križovatke a okrem ekonomického i finančného úpadku musí čeliť ešte hlbšej rekonštrukcii. Aj keď občania, ktorí vyšli do ulíc, volajú po zmene, politici zatiaľ všeobecné rozhorčenie prehliadajú, idú ďalej v starých koľajach a protesty odsúvajú na tú vedľajšiu. Hlas demonštrantov možno pomôže prehodiť výhybku, aby sa krajina nedostala na slepú koľaj. Autorka je prekladateľka, žije v Madride.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.