Lena, láska, sliepka a hnev

Na obálke je Shootyho kresba, zachytávajúca celkom bežnú scénu na Karpatskej ulici. Stojíme na rohu Karpatskej a Palárikovej, vpravo je hudobný klub U Očka, na ľavej strane cesty sú zaparkované autá, od zastávky pri Ymke sa blíži trolejbus číslo 203. Zo zafarbenia oblohy usudzujem, že je pomerne skoro ráno, keďže v jednom okne sú vyložené periny, tak je pravdepodobne sobota. Na ľavej strane Karpatskej vidieť pár ťahmi naznačenú postavu: červená mikina, modré rifle a na vodidle malý psík. Na pravej strane je podobne oblečená postava, len bez psíka a akosi divne vykrútená. Postava so psíkom je – podľa mňa – Lena Grassalkovičová, vykrútená postava je možno David Váchal, ale to len tak tipujem.
Kniha Láska je sliepka ešte ani neopustila tlačiareň, a v Bratislave sa už o nej hovorilo. Najprv o nej rozprávala samotná autorka. Hovorila o tom, ako ju písanie pohlcuje, že píše ako v nejakom tranze, že stále pred sebou vidí svoju hrdinku Lenu, že sa na svet díva jej očami. Keď si zopár ľudí prečítalo rukopis, začalo sa hovoriť o ostrosti a šťavnatosti jazyka, o erotike, o šialenom tempe, ktorým sa Luciino rozprávanie ženie od prvej po poslednú stranu. A hlavne o tom, kto je kto. To preto, lebo ide o knihu „zo života" a mnohým sa zdalo, že ak správne identifikujete postavy, môžete sa o nich dozvedieť všelijaké pikantérie.
Lucia Piussi však napísala román – veľmi dobrý román – a nie umne zakódovaný denník. „Táto kniha je fikcia a akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami je náhodná," stojí nakoniec čierne na bielom ešte pred prvou stranou románu a nám neostáva, než autorku zobrať za slovo.
Lena Grassalkovičová sa živí prácou v literárnom vydavateľstve a okrem toho píše poviedky. Niekoľko z nich zaujalo českého filmového producenta Sviteckého, ktorý podľa nich nakrútil film. Hoci sa Lene film vôbec nepáčil, na premiérovej recepcii sa zoznámila s mladým hercom Davidom Váchalom a pomerne rýchlo sa s ním zblížila. Zaujal ju svojou krásou („Keď si v krčmovom teple zrazu vykasal na košeli rukávy a ona zbadala tie nádherné, vypuklé modré žily na jeho predlaktiach, napadlo jej ihneď, že sú krásne ako dajaké konáre na holých platanoch.") a odporom voči smotánkovému svetu filmového šoubiznisu („Nemôžem už ani spávať niekedy. Je mi na grcanie. A neviem s tými ľuďmi ani vychádzať,"  hovorí Lene počas recepcie). Lena sa do Davida bezhlavo a vášnivo zamiluje. Už v prvej, romantickej fáze ich vzťahu však tušíme komplikácie: Lena je bohémka, David je úzkostlivý pedant. Lena stále udržiava priateľský vzťah s bývalým milencom Karolom Postavom, David je žiarlivý. Lena fajčí a pije, David vyznáva zdravý životný štýl. Vzťah sa komplikuje, Lena sa potáca...
Ach, Lena! Hovorí o láske, ale žije v presnom strede vlastného vesmíru. Chce milovať, ale tacká sa od jedného vzťahu k druhému a od druhého k tretiemu (s pravidelnými návratmi k prvému). Chce žiť v slobode a pritom okolo seba chrlí hnev. Láska je podľa nej „chudera", no nevšíma si, že to je ona, Lena, ktorá je ako „slepá sliepka, kotkodákajúca od samého vzrušenia po dvore, pretože nejaký načeperený kohút po nej hodil sliepňajúcim okom." Zdá sa jej, že vyhráva, no na konci je nám z nej smutno. To preto, lebo sme si ju obľúbili, lebo sa nám páči jej priamosť, jej vášnivosť, vlastne aj ten jej hnev a nič by sme jej nepriali viac, než lásku a radosť s milovaným mužom jej snov.
Lucia rozpráva Lenin príbeh jedným dychom. Akoby ani nepísala, ale iba zapisovala. Podobne ako v jej textoch pre Živé kvety, aj v Láske ukázala, ako presne vie veci pomenovať a aké výstižné, neošúchané metafory vie vymyslieť. Ale čo tá postava v červenej mikine s malým psíkom? Zažije lásku, ktorá nie je ako sliepka? A prestane sa na celý svet hnevať?
Ešteže je to len románová postava. Lucia Piussi: Láska je sliepka, Marenčin PT, 2011.