Šiesteho mája oslávil Nicolas Sarkozy štyri roky v úrade francúzskeho prezidenta. Pre človeka, ktorý má o sebe a svojich politických schopnostiach vysokú mienku, nehovoriac už o vysokých ambíciách, to muselo byť smutné výročie. V celonárodných kantonálnych voľbách v marci dosiahla jeho strana biednych 19,3 percenta hlasov –sotva o štyri body viac než Národný front (FN). Aktuálne prieskumy naznačujú, že len 23 percent voličov hodnotí Sarkozyho kladne – keď bol zvolený, jeho popularita dosahovala 65 percent. Sotva prejde mesiac bez toho, aby sa pokúsil o politické vzkriesenie, napriek tomu zostáva nepopulárny. Všetky strategické ťahy, ktoré mali podporiť jeho status, zatiaľ hrali v prospech jeho protivníkov. Ako sa dá táto strata podpory vysvetliť? Čo si máme vlastne o Sarkozyho prezidentstve myslieť? .francúzsko na kolenách
V roku 2007 sa Sarkozy stal prezidentom v náročnej situácii. Francúzsko vykazovalo všetky znaky úpadku, no všetky pokusy o zmenu kurzu vyzerali ako odsúdené na neúspech, najmä ak zvážime ochotu, s akou Francúzi prejavujú verejnú nespokojnosť.
S Francúzskom to však šlo dolu vodou už od 70. rokov 20. storočia. Po tridsiatich rokoch ekonomického rastu a po dekáde efektívnej vlády po tom, čo sa v roku 1958 vrátil k moci generál de Gaulle, sa ekonomika začala otriasať a vládnuca pravicová koalícia rozpadať. Rástla nezamestnanosť i inflácia a veľká časť viny padla na hlavu prezidenta Valéry Giscarda d’Estaing. V roku 1981 nastúpila k moci ľavica pod vedením Francoisa Mitteranda, s úmyslom uskutočniť „odluku od kapitalizmu“. Tento plán nevyšiel a za jediný rok štvornásobne narástol francúzsky štátny dlh. Nasledovala politika kompetitívnej dezinflácie a silného franku. Ani tá nezabrala. V polovici deväťdesiatych rokov predstavovali vládne výdavky takmer 55 percent z HDP. Reálna nezamestnanosť bola od 15 do 20 percent. Ekonomika rástla, nevznikali však pracovné miesta. Niekoľko socialistických vlád na krízu zareagovalo nelogicky – znížením počtu hodín v pracovnom týždni na 35, znížením veku odchodu do dôchodku a vytvorením tisícok štátom financovaných „nepracovných miest“. Aj keď sa pravica, najmä bývalý premiér Alain Juppé, pokúšala znížiť štátny deficit, náklady na dôchodky a špirálovito rastúce výdavky na zdravotníctvo, porazili ju štrajky železničiarov a demonštrácie v uliciach. Málo ľudí počúvalo argument, že korporatistické štáty blahobytu tvorbe pracovných miest neprospievajú, ba práve naopak. Väčšina mladých ľudí stále snívala o mieste fonctionnaire. Vina za ekonomické a sociálne problémy Francúzska sa pripisovala hrôzam globalizácie a neoliberalizmu.
Ani tí najzaslepenejší však nemohli poprieť, že niečo nesedí a francúzsky štedrý sociálny systém nie je tým, čím by mal byť. Po smrti dvoch mladých mužov, ktorí sa koncom roku 2005 skrývali pred políciou, vypukli vo Francúzsku nepokoje. Komentátori pripisovali príčiny nepokojov zlým vyhliadkam na bývanie a prácu medzi francúzskymi etnickými menšinami. V ďalšom roku sa premiér Dominique de Villepin pokúsil uvoľniť trh práce, Francúzi však reagovali masívnymi protestmi a prezident Chirac jeho návrh napokon stiahol. .fenomén Sarkozy
To, čo nasledovalo, je námetom novej štúdie od Nicka Hewletta Fenomén Sarkozy. Sarkozy rozhodne nie je obyčajný politik a prezident. Je synom maďarského prisťahovalca a nedisponuje kultúrnymi sklonmi, aké prejavujú Mitterand i Chirac. Bez rozpakov sa obklopil francúzskou podnikateľskou elitou a po volebnom víťazstve dovolenkoval na luxusnej jachte jedného priateľa. Aj súkromný život má pestrý. Po scénach hodných telenovely sa krátko po nástupe do úradu rozišiel s druhou manželkou a podarilo sa mu uloviť tretiu, zvodnú Carlu Bruniovú. Sarkozyho mocenskou základňou zostáva bohaté predmestie Neuilly-sur-Seine, na západ od Paríža. Odtiaľ vyrazil za politickou kariérou a podrobil si dominantnú pravicovú stranu UMP (Union pour un Mouvement Populaire), ktorú v roku 2002 vytvoril jeho rival Chirac. Nepriateľov sa zbavoval vždy efektívne a bezohľadne.
Podľa Hewletta možno Sarkozyho vnímať ako moderný príklad bonapartizmu. Rovnakej povesti sa tešil de Gaulle. Vďaka tomuto prirovnaniu môže Hewlett naznačovať, že úlohou Sarkozyho je presadzovať reformy, ktoré požaduje francúzska podnikateľská a finančná elita. Kiežby bola politika taká prostá! Okrem toho to Hewletta zviedlo, aby jazykom Karla Marxa naznačil, že Sarkozy je stelesnením grotesknej priemernosti, hoci hrá rolu hrdinu. Marx urobil podobnú chybu, keď podcenil Napoleona III.
Nedá sa pochybovať, že Sarkozy podľa vlastného názoru uskutočňuje ráznu odluku od nedávnej minulosti. Už v kampani hovoril o obnove autority štátu, že ľuďom treba umožniť viac pracovať i viac zarábať, o nutnosti osobnej integrity v politike, o potrebe odvrhnúť odkaz mája 1968 a o oživení národnej identity a dôvery v budúcnosť.
Hewlett píše, že Sarkozy tieto slogany začal uskutočňovať prostredníctvom neortodoxných postupov. Najskôr ponúkol vysoké posty ľuďom z mainstreamovej ľavice – k známym menám patril Bernard Kouchner, bývalý minister zdravotníctva vo vláde Lionela Jospina. V rámci odmietnutia patriarchálnych návykov francúzskej politiky sa našli posty vo vláde aj pre ženy z etnických menšín (hoci s Rachidou Datiovou, svojou kontroverznou ministerkou spravodlivosti, sa Sarkozy čoskoro rozišiel). Opozíciu zmiatol už samotným počtom a rozsahom reforiem, ktoré zavádzal raketovou rýchlosťou. Došlo aj na kompromisy, ale reformy prešli a vládu nezvrhli demonštrácie. Napriek odporu mocných odborov začala platiť legislatíva, ktorá zvýšila vek odchodu do dôchodku a harmonizovala dôchodky medzi súkromným a štátnym sektorom.
Sarkozy využíval aj médiá, a to omnoho systematickejšie a širšie ako ktorýkoľvek jeho predchodca vo funkcii. Využil mnohé známosti a priateľstvá v televízii a tlači a nielenže sa poddal požiadavkám celebritnej kultúry – každé leto vídať fotografie opáleného prezidenta na pláži –, ale nerozpakoval sa ani hroziť svojim kritikom v médiách. A tak Sarkozy vytvoril zo svojho prezidentovania jednu dlhú predvolebnú kampaň.
Zároveň často marginalizoval svojho premiéra Francoisa Fillona aj svoju vládu. Francúzsky systém neraz pokladá premiérov za ľahko odstrániteľné postavičky, ktoré sa dajú podľa vôle prezidenta obetovať, ale Sarkozy veľmi rozhodne sústredil všetky rozhodovacie procesy do Elyzejského paláca. Tvrdil, že je to v prospech reforiem, hoci výsledky také ružové neboli. V marci zverejnila skupina aktívnych aj penzionovaných diplomatov otvorený list, ktorým odsúdila nekoherentnú francúzsku zahraničnú politiku. Podľa nich je to vina amatérov, od ktorých si dáva prezident radiť. Sarkozymu sa však koncom minulého roku nepodarilo vyštvať z úradu premiéra Fillona a premiér je stále populárnejší ako prezident.
Ďalším kľúčovým momentom Sarkozyho stratégie bolo odčerpávanie hlasov od Národného frontu. Preto tak rád hovoril o dodržiavaní zákona, preto sľuboval vypovedanie ilegálnych imigrantov, presadzoval legislatívny zákaz zahaľovania ženských tvárí závojom, preto nariadil vypovedanie Rómov a usiloval sa o uzavretie francúzskych hraníc pred tuniskými utečencami. Po voľbách vytvoril nové Ministerstvo pre imigráciu a národnú identitu, po vlne kritiky ho v novembri 2010 aj zrušil. .marine Len Penová na vzostupe
Tak prečo to dopadlo tak neslávne? Čiastočne je na príčine jeho osobný štýl. Francúzi nemajú o svojich politikoch ilúzie, no od prezidenta očakávajú isté dekórum. Sarkozyho ostrý jazyk a nutkavé presadzovanie záujmov vlastnej rodiny sa im nepáčia. Iste, ekonomika sa čiastočne liberalizovala, no oficiálna nezamestnanosť sa drží tesne pod desiatimi percentami a tohtoročný rast má byť len 1,5 percenta. Podľa posledných údajov je nezamestnaných 43 percent mladých mužov. Ak aj väčšina ľudí podporuje reformu daňového systému a verí, že dane sú privysoké, zároveň vládne presvedčenie, že zmeny, ktoré zaviedol Sarkozy, sú nespravodlivé. Po recesii a stúpajúcich cenách potravín a energií je na tom väčšina domácností horšie ako v čase Sarkozyho zvolenia.
Sarkozyho popularitu nahlodala aj všeobecná neschopnosť a korupcia. Od začiatku jeho prezidentovania sa vyskytlo viacero škandálov, no ani jeden nenarobil toľko škody ako škandál nedávno odstúpenej ministerky Michele Alliotovej-Marieovej. Ministerka zahraničia na dovolenke v Tunisku, kde sa otriasa skorumpovaný režim? Navyše ministerka, ktorá o tom následne klame? To sotva podporilo dojem, že Sarkozy vracia do politiky morálku. A vývoj v Líbyi, Egypte a v Sýrii odhalil dlhodobú francúzsku podporu utláčateľským režimom tohto regiónu.
Sarkozyho môže ešte väčšmi trápiť, že nerozoznal volebné výzvy zo strany extrémnej pravice. Národný front pod vedením Marine Le Penovej sa preňho ukazuje silnejším súperom ako predtým a posledné prieskumy naznačujú, že v prvom kole prezidentských volieb môže Le Penová dostať najviac hlasov. Národný front navyše odoberá hlasy Sarkozyho vlastnej strane. V krajine, kde zhruba polovica populácie vníma islam ako hrozbu, nemohlo Marine Le Penovej ublížiť, keď moslimské modlitby na uliciach prirovnala k nemeckej okupácii. .priskoro odpisovať
Voľby sa blížia a čo zostáva Sarkozymu? Kandidatúru ešte neohlásil, je však verejným tajomstvom, že kandidovať bude. Jeho prívrženci a poradcovia sú pripravení na kampaň. Sarkozyho prejavy sa už nenesú natoľko v duchu atlantickej spolupráce, skôr v duchu protekcionizmu. Už teraz sa prezentuje ako obranca francúzskych národných záujmov. No podarí sa mu získať naspäť podporu skeptických a sklamaných voličov? Kam až môže zájsť pri populistických opatreniach, aby zvrátil rast popularity Marine Le Penovej, a zároveň si nepopudil centristov, ktorých hlasy na druhé víťazstvo tak nutne potrebuje?
Momentálne ho nemá veľmi čo povzbudiť. Ak zostane jeho popularita v prieskumoch nízka, objavia sa iní pravicoví politici, ktorí ho vyzvú ho na súboj? Ťažko sa to odhaduje, no málo strán by podporilo vopred porazeného kandidáta a Sarkozy má veľa nepriateľov, ktorí sa budú ochotne podieľať na jeho páde. Čo teda môže byť jeho nádejou? Asi situácia jeho politických protivníkov z radov Francúzskej socialistickej strany. Po rokoch vnútrostraníckych škriepok si ešte socialisti nevybrali prezidentského kandidáta či kandidátku, no až to urobia, dosť pravdepodobne sa pri tom načisto rozhádajú. Zatknutie Dominiqua Straussa-Kahna za údajné sexuálne napadnutie ich možno oberie o najlepšieho potenciálneho kandidáta a dôsledky pre stranu môžu byť katastrofálne. Účinok tohto politického výbuchu je stále neistý. Napriek nepopulárnej manželke, nevkusu, diplomatickým pohromám a politickým neúspechom je ešte stále priskoro, aby sme Nicolasa Sarkozyho úplne odpísali. Autor je profesor politickej teórie na Univerzite kráľovnej Márie v Londýne. Je autorom knihy o francúzskom politickom myslení Revolution and the Republic. Článok vychádza v spolupráci s britským mesačníkom Standpoint.
V roku 2007 sa Sarkozy stal prezidentom v náročnej situácii. Francúzsko vykazovalo všetky znaky úpadku, no všetky pokusy o zmenu kurzu vyzerali ako odsúdené na neúspech, najmä ak zvážime ochotu, s akou Francúzi prejavujú verejnú nespokojnosť.
S Francúzskom to však šlo dolu vodou už od 70. rokov 20. storočia. Po tridsiatich rokoch ekonomického rastu a po dekáde efektívnej vlády po tom, čo sa v roku 1958 vrátil k moci generál de Gaulle, sa ekonomika začala otriasať a vládnuca pravicová koalícia rozpadať. Rástla nezamestnanosť i inflácia a veľká časť viny padla na hlavu prezidenta Valéry Giscarda d’Estaing. V roku 1981 nastúpila k moci ľavica pod vedením Francoisa Mitteranda, s úmyslom uskutočniť „odluku od kapitalizmu“. Tento plán nevyšiel a za jediný rok štvornásobne narástol francúzsky štátny dlh. Nasledovala politika kompetitívnej dezinflácie a silného franku. Ani tá nezabrala. V polovici deväťdesiatych rokov predstavovali vládne výdavky takmer 55 percent z HDP. Reálna nezamestnanosť bola od 15 do 20 percent. Ekonomika rástla, nevznikali však pracovné miesta. Niekoľko socialistických vlád na krízu zareagovalo nelogicky – znížením počtu hodín v pracovnom týždni na 35, znížením veku odchodu do dôchodku a vytvorením tisícok štátom financovaných „nepracovných miest“. Aj keď sa pravica, najmä bývalý premiér Alain Juppé, pokúšala znížiť štátny deficit, náklady na dôchodky a špirálovito rastúce výdavky na zdravotníctvo, porazili ju štrajky železničiarov a demonštrácie v uliciach. Málo ľudí počúvalo argument, že korporatistické štáty blahobytu tvorbe pracovných miest neprospievajú, ba práve naopak. Väčšina mladých ľudí stále snívala o mieste fonctionnaire. Vina za ekonomické a sociálne problémy Francúzska sa pripisovala hrôzam globalizácie a neoliberalizmu.
Ani tí najzaslepenejší však nemohli poprieť, že niečo nesedí a francúzsky štedrý sociálny systém nie je tým, čím by mal byť. Po smrti dvoch mladých mužov, ktorí sa koncom roku 2005 skrývali pred políciou, vypukli vo Francúzsku nepokoje. Komentátori pripisovali príčiny nepokojov zlým vyhliadkam na bývanie a prácu medzi francúzskymi etnickými menšinami. V ďalšom roku sa premiér Dominique de Villepin pokúsil uvoľniť trh práce, Francúzi však reagovali masívnymi protestmi a prezident Chirac jeho návrh napokon stiahol. .fenomén Sarkozy
To, čo nasledovalo, je námetom novej štúdie od Nicka Hewletta Fenomén Sarkozy. Sarkozy rozhodne nie je obyčajný politik a prezident. Je synom maďarského prisťahovalca a nedisponuje kultúrnymi sklonmi, aké prejavujú Mitterand i Chirac. Bez rozpakov sa obklopil francúzskou podnikateľskou elitou a po volebnom víťazstve dovolenkoval na luxusnej jachte jedného priateľa. Aj súkromný život má pestrý. Po scénach hodných telenovely sa krátko po nástupe do úradu rozišiel s druhou manželkou a podarilo sa mu uloviť tretiu, zvodnú Carlu Bruniovú. Sarkozyho mocenskou základňou zostáva bohaté predmestie Neuilly-sur-Seine, na západ od Paríža. Odtiaľ vyrazil za politickou kariérou a podrobil si dominantnú pravicovú stranu UMP (Union pour un Mouvement Populaire), ktorú v roku 2002 vytvoril jeho rival Chirac. Nepriateľov sa zbavoval vždy efektívne a bezohľadne.
Podľa Hewletta možno Sarkozyho vnímať ako moderný príklad bonapartizmu. Rovnakej povesti sa tešil de Gaulle. Vďaka tomuto prirovnaniu môže Hewlett naznačovať, že úlohou Sarkozyho je presadzovať reformy, ktoré požaduje francúzska podnikateľská a finančná elita. Kiežby bola politika taká prostá! Okrem toho to Hewletta zviedlo, aby jazykom Karla Marxa naznačil, že Sarkozy je stelesnením grotesknej priemernosti, hoci hrá rolu hrdinu. Marx urobil podobnú chybu, keď podcenil Napoleona III.
Nedá sa pochybovať, že Sarkozy podľa vlastného názoru uskutočňuje ráznu odluku od nedávnej minulosti. Už v kampani hovoril o obnove autority štátu, že ľuďom treba umožniť viac pracovať i viac zarábať, o nutnosti osobnej integrity v politike, o potrebe odvrhnúť odkaz mája 1968 a o oživení národnej identity a dôvery v budúcnosť.
Hewlett píše, že Sarkozy tieto slogany začal uskutočňovať prostredníctvom neortodoxných postupov. Najskôr ponúkol vysoké posty ľuďom z mainstreamovej ľavice – k známym menám patril Bernard Kouchner, bývalý minister zdravotníctva vo vláde Lionela Jospina. V rámci odmietnutia patriarchálnych návykov francúzskej politiky sa našli posty vo vláde aj pre ženy z etnických menšín (hoci s Rachidou Datiovou, svojou kontroverznou ministerkou spravodlivosti, sa Sarkozy čoskoro rozišiel). Opozíciu zmiatol už samotným počtom a rozsahom reforiem, ktoré zavádzal raketovou rýchlosťou. Došlo aj na kompromisy, ale reformy prešli a vládu nezvrhli demonštrácie. Napriek odporu mocných odborov začala platiť legislatíva, ktorá zvýšila vek odchodu do dôchodku a harmonizovala dôchodky medzi súkromným a štátnym sektorom.
Sarkozy využíval aj médiá, a to omnoho systematickejšie a širšie ako ktorýkoľvek jeho predchodca vo funkcii. Využil mnohé známosti a priateľstvá v televízii a tlači a nielenže sa poddal požiadavkám celebritnej kultúry – každé leto vídať fotografie opáleného prezidenta na pláži –, ale nerozpakoval sa ani hroziť svojim kritikom v médiách. A tak Sarkozy vytvoril zo svojho prezidentovania jednu dlhú predvolebnú kampaň.
Zároveň často marginalizoval svojho premiéra Francoisa Fillona aj svoju vládu. Francúzsky systém neraz pokladá premiérov za ľahko odstrániteľné postavičky, ktoré sa dajú podľa vôle prezidenta obetovať, ale Sarkozy veľmi rozhodne sústredil všetky rozhodovacie procesy do Elyzejského paláca. Tvrdil, že je to v prospech reforiem, hoci výsledky také ružové neboli. V marci zverejnila skupina aktívnych aj penzionovaných diplomatov otvorený list, ktorým odsúdila nekoherentnú francúzsku zahraničnú politiku. Podľa nich je to vina amatérov, od ktorých si dáva prezident radiť. Sarkozymu sa však koncom minulého roku nepodarilo vyštvať z úradu premiéra Fillona a premiér je stále populárnejší ako prezident.
Ďalším kľúčovým momentom Sarkozyho stratégie bolo odčerpávanie hlasov od Národného frontu. Preto tak rád hovoril o dodržiavaní zákona, preto sľuboval vypovedanie ilegálnych imigrantov, presadzoval legislatívny zákaz zahaľovania ženských tvárí závojom, preto nariadil vypovedanie Rómov a usiloval sa o uzavretie francúzskych hraníc pred tuniskými utečencami. Po voľbách vytvoril nové Ministerstvo pre imigráciu a národnú identitu, po vlne kritiky ho v novembri 2010 aj zrušil. .marine Len Penová na vzostupe
Tak prečo to dopadlo tak neslávne? Čiastočne je na príčine jeho osobný štýl. Francúzi nemajú o svojich politikoch ilúzie, no od prezidenta očakávajú isté dekórum. Sarkozyho ostrý jazyk a nutkavé presadzovanie záujmov vlastnej rodiny sa im nepáčia. Iste, ekonomika sa čiastočne liberalizovala, no oficiálna nezamestnanosť sa drží tesne pod desiatimi percentami a tohtoročný rast má byť len 1,5 percenta. Podľa posledných údajov je nezamestnaných 43 percent mladých mužov. Ak aj väčšina ľudí podporuje reformu daňového systému a verí, že dane sú privysoké, zároveň vládne presvedčenie, že zmeny, ktoré zaviedol Sarkozy, sú nespravodlivé. Po recesii a stúpajúcich cenách potravín a energií je na tom väčšina domácností horšie ako v čase Sarkozyho zvolenia.
Sarkozyho popularitu nahlodala aj všeobecná neschopnosť a korupcia. Od začiatku jeho prezidentovania sa vyskytlo viacero škandálov, no ani jeden nenarobil toľko škody ako škandál nedávno odstúpenej ministerky Michele Alliotovej-Marieovej. Ministerka zahraničia na dovolenke v Tunisku, kde sa otriasa skorumpovaný režim? Navyše ministerka, ktorá o tom následne klame? To sotva podporilo dojem, že Sarkozy vracia do politiky morálku. A vývoj v Líbyi, Egypte a v Sýrii odhalil dlhodobú francúzsku podporu utláčateľským režimom tohto regiónu.
Sarkozyho môže ešte väčšmi trápiť, že nerozoznal volebné výzvy zo strany extrémnej pravice. Národný front pod vedením Marine Le Penovej sa preňho ukazuje silnejším súperom ako predtým a posledné prieskumy naznačujú, že v prvom kole prezidentských volieb môže Le Penová dostať najviac hlasov. Národný front navyše odoberá hlasy Sarkozyho vlastnej strane. V krajine, kde zhruba polovica populácie vníma islam ako hrozbu, nemohlo Marine Le Penovej ublížiť, keď moslimské modlitby na uliciach prirovnala k nemeckej okupácii. .priskoro odpisovať
Voľby sa blížia a čo zostáva Sarkozymu? Kandidatúru ešte neohlásil, je však verejným tajomstvom, že kandidovať bude. Jeho prívrženci a poradcovia sú pripravení na kampaň. Sarkozyho prejavy sa už nenesú natoľko v duchu atlantickej spolupráce, skôr v duchu protekcionizmu. Už teraz sa prezentuje ako obranca francúzskych národných záujmov. No podarí sa mu získať naspäť podporu skeptických a sklamaných voličov? Kam až môže zájsť pri populistických opatreniach, aby zvrátil rast popularity Marine Le Penovej, a zároveň si nepopudil centristov, ktorých hlasy na druhé víťazstvo tak nutne potrebuje?
Momentálne ho nemá veľmi čo povzbudiť. Ak zostane jeho popularita v prieskumoch nízka, objavia sa iní pravicoví politici, ktorí ho vyzvú ho na súboj? Ťažko sa to odhaduje, no málo strán by podporilo vopred porazeného kandidáta a Sarkozy má veľa nepriateľov, ktorí sa budú ochotne podieľať na jeho páde. Čo teda môže byť jeho nádejou? Asi situácia jeho politických protivníkov z radov Francúzskej socialistickej strany. Po rokoch vnútrostraníckych škriepok si ešte socialisti nevybrali prezidentského kandidáta či kandidátku, no až to urobia, dosť pravdepodobne sa pri tom načisto rozhádajú. Zatknutie Dominiqua Straussa-Kahna za údajné sexuálne napadnutie ich možno oberie o najlepšieho potenciálneho kandidáta a dôsledky pre stranu môžu byť katastrofálne. Účinok tohto politického výbuchu je stále neistý. Napriek nepopulárnej manželke, nevkusu, diplomatickým pohromám a politickým neúspechom je ešte stále priskoro, aby sme Nicolasa Sarkozyho úplne odpísali. Autor je profesor politickej teórie na Univerzite kráľovnej Márie v Londýne. Je autorom knihy o francúzskom politickom myslení Revolution and the Republic. Článok vychádza v spolupráci s britským mesačníkom Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.